Igor Kasala hráva v Divadle Jonáša Záborského „takmer hlavné“ roly. I keď je stabilným členom súboru, nepatrí medzi hercov, ktorí by sa „špecializovali“ na titulné postavy. Posledná, do ktorej ho Michal Náhlík obsadil, bol v roku 2012 Škorec v Podivuhodnom skone sedliaka Škorca. A hoci je zjavné, že Antonio Salieri nie je v Shafferovej hre Amadeus titulná postava, je pre príbeh geniálneho hudobníka zo Salzburgu celkom určite najkľúčovejšia.
Svet hercov po tom, čo opustia dosky javiska, bol námetom mnohých filmov, z divadelných hier na túto tému je vari najznámejšia Divadelná komédia Bengta Ahlforsa, menej známa napríklad hra Život v divadle Davida Mameta (obe sa inscenovali aj na Slovensku). O tom, aký ťažký je herecký chlebík, je aj komédia Herci sú unavení, ktorú v tejto sezóne uviedlo Divadlo Jána Palárika v réžii domáceho režiséra Viktora Kollára.
Autorky scenára (Júlia Pecková – 2. ročník teórie a kritiky divadelného umenia na DF VŠMU a Ivona Buková) vytvárali scenár spájaním úryvkov z časopiseckej a knižnej tvorby Vansovej. Táto mozaika bola veľmi dobre vyskladaná. Lyrické časti vyznaní, pocitov, vnútorných monológov striedali vecné opisy receptov či biografické údaje o literátke. Vnútornú bolesť zase vyratúvanie majetku. Komplikovanosť ľudského života oproti vareškami zahratej romanci Sirota Podhradských.
Aj Katarína Želinská, ktorá uvádza svoje meno ako spoluautorka divadelnej hry, pristupovala k tvorbe bez nepatričnej piety. Drží sa síce príbehu a do veľkej miery aj jazyka Murgerovho románu, posúva ho však ďalej. Samozrejme, to je spôsobené predovšetkým tým, že príbeh a postavy sú dokonale prenosné do každého obdobia a každej krajiny. Áno, bohémska trojica mladých umelcov pokojne mohla žiť v polovici 19. storočia na Montmartri, ale aj v súčasných internátnych izbách a študentských bytoch.
Otázkou však zostáva, čo s Nestroyom a jeho kúzelnými hrami, ľudovými drámami a muzikálu blízkymi spievanými fraškami dnes? Súdiac podľa kritických slov, ktoré na adresu Pána Mimo napísali recenzenti, oživovanie známeho komédiografa na našej prvej scéne nedopadlo celkom zdarne. Ani o trnavskej inscenácii sa, žiaľ, nedá povedať, že by bola invenčným príspevkom k inscenačnej tradícii Nestroya u nás.
Divadlo (z) poézie na javisku Divadla Jána Palárika nie je predchnuté sentimentom minulých čias a napriek istým faktografickým presahom nemá ani ambíciu prehnane historizovať. Hoci inscenácia vznikla pri príležitosti 40. výročia založenia profesionálneho divadla v Trnave (v tom čase Divadla pre deti a mládež), nie je veľkým glorifikujúcim opusom, ktorý by azda podľa niečích predstáv viac prináležal takejto oslave.
Trauma z kolektívnej viny za deportácie a vyvražďovanie Židov je v obľúbenosti medzi témami filmov stále na popredných miestach. A to dokonca aj na Slovensku. V posledných rokoch na túto vlnu nabehli už aj slovenské divadlá. Nie je sa čomu čudovať. Už niekoľko sezón si Slováci v divadlách spytujú svedomie, učia sa z minulosti a pátrajú po svojich koreňoch. Na rad prirodzene musel prísť aj holokaust.
Inscenácia a hra Nostalgia vznikli ako súčasť projektu divadla a štúdia T.W.I.G.A. s názvom Ženské úteky (súčasťou boli diskusie so slovenskými emigrantkami a cudzinkami žijúcimi na Slovensku a inscenácia List čiernemu synovi) a priamo nadväzujú na tému migrácie a emigrácie, ktoré boli v slovenskom prostredí vždy veľmi aktuálnymi, ich podoba sa počas histórie iba menila, mala iné dôvody a vyplývala z konkrétneho stavu našej spoločnosti. Je to teda téma bytostne aktuálna stále, a s nadsádzkou by sme mohli povedať, že Slovenky a Slováci vždy rodný kraj opúšťali možno práve preto, aby sa „našli“.
Je logické, že ide o text, pri ktorého javiskovom podaní zohráva mimoriadnu úlohu herecká interpretácia, respektíve obsadenie, možno viac než samotné režijno-dramaturgické smerovanie. Základným výtvarným atribútom je dlhé mólo, ktoré ústi do kruhového mini javiska, vystupujúc až do prvých radov hľadiska. Nie je ťažké odčítať, čo by tak mohlo znázorňovať, napríklad stoporený penis, ktorého trajektória je priam nekonečná. Z oboch strán ho obklopujú biele transparentné závesy, ktoré by asi mali vytvárať duchovnú atmosféru chrámu, keďže sa dej odohráva v kostole, kde prebieha stretnutie skupiny.
Zaplavenie je ďalšou inscenáciou z radu groteskných feérií divadla Ticho a spol., inšpirovaných tvorbou Miloša Janouška, pre ktorú je typické rozhranie sveta fantastiky, patafyziky, ale i filozofických téz, načrtávajúcich často absurdnosť ľudského konania na pozadí veľkých, proklamovaných ideí či teórií. Po inscenácii Déjà vu, ktorá bola krehko-smiešnou, fantastickou groteskou o strachu z výnimočnosti, zodpovednosti pri zhmotňovaní našich predstáv, ale aj o možnosti destilovania času, sa opäť stretávame s témou človeka, stojaceho na prahu skeptickej súčasnosti a neznámej budúcnosti, ktorý by mal urobiť isté zásadné rozhodnutie.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.