Činohra SND siahla po náročnom titule, na druhej strane, ako dokazuje aj táto inscenácia, divácky vďačnom. Hry Tennesseeho Williamsa, jedného z najvýznamnejších amerických i svetových dramatikov, tento divácky potenciál majú, a zvlášť možno jeho najznámejšia hra Električka, zvaná túžba.
Text humoristu a trnavského lokálpatriota Benjamína Škreka Parva Roma (Malý Rím) s ľahkosťou reflektuje históriu Trnavy, s ňou spojené notoricky známe osobnosti a s nadhľadom poukazuje na špecifiká nielen Trnavčanov, ale slovenského národa vôbec. Historický prierez zahŕňa príchod Cyrila a Metoda, Bavorov, Hunov, trnavských futbalových fans a zároveň náhľad na dnešnú dobu.
Nielen muzikálové divadlo na Slovensku, ale už aj bábkari majú svojho svätého Františka z Assisi. Zaslúžila sa o to v prvom rade poľská autorka Marta Guśniowska s hrou O bračekoch, sestričkách svätého Františka. Autorkiným východiskom bol sv. František, medziiným, ako patrón zvierat vykonávajúci svoju kresťanskú misijnú činnosť na Zemi ešte predtým, ako ho po smrti vyhlásil pápež Gregor IX. za svätého.
Témou práce a pracovného prostredia je najnovšia inscenácia Divadla SkRAT Napichovači a lízači príbuzná niektorým predchádzajúcim či starším opusom: napríklad Dno, Hetstato vytvoreným ešte pod hlavičkou Stoky, či Paranoja alebo Smutný život Ivana T. už pod hlavičkou SkRATu. No v Napichovačoch a lízačoch je to hlavná téma, ktorej sa podriaďuje všetko. Na rozdiel od iných inscenácií, nielen tých spomínaných, má táto veľmi moderný, technizujúci výraz.
Heinrich von Kleist patrí medzi klasikov nemeckej dramatickej literatúry a s jeho hrami sa stretávame pomerne často aj dnes (predovšetkým v nemecky hovoriacej oblasti). Slovenské divadlá nie sú v tomto trende uvádzania výnimkou. Hoci nie vždy sú integrálnou súčasťou ich dramaturgie.
Ťažko možno hľadať romantickejšiu hru ako Sen noci svätojánskej, a to nielen v rámci tvorby Williama Shakespeara. Kto však prišiel do Štúdia Divadla Jonáša Záborského na ľahko erotickú rozprávku, ten si v prípade najnovšej prešovskej inscenácie tejto hry zmýlil divadlo. Jej režisér Svetozár Sprušanský totiž nielenže nedoprial divákom žiadne víly, kvetiny či iné romantické rekvizity, podarilo sa mu dokonca zmeniť aj žáner tejto hry z pôvodnej komédie na tragédiu.
Hra Viktor alebo vláda detí to od svojho vzniku nemala jednoduché. Hra priveľmi surrealistická pre realistov a priveľmi realistická pre surrealistov si len ťažko hľadala svoje pole pôsobnosti. Na Slovensku sa táto Vitracova hra inscenovala doposiaľ len jediný raz, v roku 1969 v réžii Petra Mikulíka.
Hra súčasného poľského autora Andrzeja Stasiuka Čakanie na Turka je groteskou o tom, ako sme žili a žijeme. Príbeh by sa dal vyrozprávať na hocijakom mieste, kde sa narušil rokmi zabehnutý stereotyp príchodom nových čias. Špecifikom tejto hry je však fakt, že hovorí o hraniciach, ktoré sú pádom komunizmu a otvorením schengenského priestoru zrušené a, v tomto prípade, predané tureckému investorovi, na ktorého sa podobne ako u Becketta „čaká“, avšak s tým rozdielom, že tento očakávaný „Turek“ napokon predsa len príde a nie je to Turek, ale krásna a tajomná Turkyňa... Stasiukova hra nemoralizuje, ale s vtipom poukazuje na náš stredoeurópsky priestor.
Lorcovo vrcholné dramatické dielo Krvavá svadba v podaní študentov Akadémie umení v Banskej Bystrici je plné vášní, horúcej krvi a chuti po pomste. Príbeh o láske muža k žene, ktorej rodina súvisí so smrťou jeho otca, prináša všetky odtiene červenej. Zatrpknutosť, neschopnosť odpustiť a citový chlad modrej sa mieša s túžbou postáv po živote, ktorý sa vymyká spoločenským konvenciám a rozumným životným rozhodnutiam.
Všetci vraj nosíme nejaké masky, hráme svoje roly, spolu žijeme v divadle sveta, pričom prvky divadelnosti prirodzene a neustále prenikajú do našej reality (dokonca sa teatralitou každodennosti zaoberajú aj viaceré humanitné vedné disciplíny). Svojím spôsobom sme teda všetci hercami, zdá sa nám však, že sa len ťažko môžeme porovnávať s tými, ktorí si herectvo vybrali ako svoju profesiu. Kvôli gloriole vzrušujúceho života, ktorá sa okolo nich vznáša a je len ďalšou zo spoločenských masiek, si zriedka pripúšťame fakt, že herci sú tiež iba obyčajní ľudia, ktorí vykonávajú svoje povolanie a nemajú pri tom vždy na ružiach ustlané.
SC AICT je členom Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov AICT/IATC.
Projekty ako hlavný partner z verejných zdrojov podporil FPU.
Projekty z verejných zdrojov podporil BSK.