Bratislavské zápasy na život a na smrť

Agda Bavi Pain: Pressburger Fight Club

Réžia: Gejza Dezorz

Spolupráca na texte hry: Valeria Schulczová, Ján Šimko, Gejza Dezorz

Dramaturgia: Ján Šimko, Valeria Schulczová

Scéna a kostýmy: Lucia Šedivá

Svetelný dizajn: Gejza Dezorz, Oliver Obernauer

Hudba: Henrich Leško

Pohybová spolupráca a choreografia: Andrej Petrovič

Projekcie a kamera: Gejza Dezorz

Odborní konzultanti: Libor Jurkovič, Michal Vaněk

Hrajú: Richard Autner, Miroslav Noga, Annamária Janeková, Ladislav Bédi, Peter Kadlečík, Milan Chalmovský, Kamil Mikulčík, Juraj Hrčka, Adam Jančina, Tomáš Magát, Krištof Tobiáš, Alexander Vais, Filip Koiš, Tadeáš Bolo, Artur Viliam Šuchta/Arthur Haverda

Premiéra: 25. 3. 2023 v Divadle P. O. Hviezdoslava v Bratislave

Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, pôvodne činoherná scéna Slovenského národného divadla, prešlo od presunu činohry do novej budovy SND spletitou cestou hľadania svojej identity – najskôr ho poslanci napriek výsledkom riadneho konkurzu pridelili pod Bratislavské kultúrne a informačné stredisko a až v máji minulého roka sa z neho stala samostatná nezisková organizácia, mestská činoherná scéna finančne podporovaná Magistrátom mesta Bratislavy.

Pod novým vedením sa dramaturgicky orientuje na súčasnú drámu a mestské témy – a Bratislava ich má neúrekom. Malé mesto v tieni Viedne sa pred vyše sto rokmi zmenilo na slovenskú metropolu a správou vecí verejných, a teda aj kvalitou života len pomaly dorastá tam, kam už dávno patrí svojou rozlohou a významom – na úroveň sebavedomého európskeho mesta.  

Ambíciou vedenia DPOH je pomôcť tomuto vývinu činoherným divadlom na úrovni doby i svojej lokácie. Takým, ktoré sa nespolieha na unifikovaný a osvedčený repertoár, ale prináša originálne témy stvárnené súčasnými dramatikmi a dramatičkami. A v tomto smerovaní sa divadlu naozaj darí. 

Najnovším dôkazom je inscenácia Pressburger Fight Club venovaná osobnosti Imricha Lichtenfelda, legendárneho židovského zápasníka, ktorý sa preslávil bojovým umením krav maga (boj zblízka). Lichtenfeld sa síce narodil v Budapešti, ale roky dospievania a mladosti prežil v Bratislave. V roku 1940 sa mu podarilo dostať na legendárny parník Pentcho, a tak si veľmi pravdepodobne zachránil život. Deportácie židovského obyvateľstva si vtedy ešte asi málokto vedel predstaviť, ale život v meste bol aj pre vychýreného športovca a skúseného bitkára čoraz ťažší. 

Bratislava bola veľmi dlho tolerantné multikultúrne mesto s mnohými národnosťami. A tak zatiaľ čo v Berlíne v roku 1937 chystali nacionálnosocialistickú propagandistickú Výstavu zvrhlého umenia (Entartete Kunst), v Bratislave hosťovalo židovské divadlo z Varšavy. Nepokoje riadené z Nemecka a podporované miestnymi nacionalistami sa však už z času na čas objavovali, boli však vždy potlačené. Jednou z najznámejších udalostí sa stala bratislavská premiéra antifašistického filmu Golem v apríli roku 1936 v réžii Juliena Duviviera. Túto udalosť antisemiti z radov slovenských študentov využili na rozpútanie výtržností, ktoré trvali štyri dni a skončili sa, až keď kiná stiahli film z programu. 

Je to práve vyostrená situácia v kine počas premietania Golema, ktorá otvára inscenáciu Pressburger Fight Club. Súčasťou divadelného publika sa stanú aj herci, ktorí podobne ako vtedy v kinách Tatra a Metropol rozpútajú štvavú kampaň priamo medzi divákmi a diváčkami: tí a tie teda môžu okúsiť aspoň niečo zo situácie, ktorá sa odohrala v Bratislave pred necelými deväťdesiatimi rokmi. Zároveň spoznávame postavy príbehu – Imiho Lichtenfelda, jeho priateľa Dufiho, čiže Davida Unreicha, súrodencov Ďuricovcov a ďalších. 

Vošli sme rovno do deja a pomaly začíname objavovať minulosť mesta, menších či väčších hrdinov aj tých, čo nezvládli sami seba a svoje limity. Výstižne o týchto tragických postavách píše dramaturgička hry a zároveň riaditeľka divadla Valeria Schulzová: „Pocity krivdy a frustrácie zrodili pomstychtivé kreatúry, ktorých zločiny svojím odvráteným zrakom prikryla mlčiaca väčšina ,slušných‘ ľudí.“

Hra, ktorú s tímom dramaturgov (spomínaná Valeria Schulzová a Ján Šimko) a s režisérom Gejzom Dezorzom napísal slovenský spisovateľ, ktorý pôsobí pod umeleckým menom Agda Bavi Pain, sa sústreďuje iba na bratislavské obdobie života Imiho Lichtenfelda a udalosti s ním spojené. O jeho ďalšom osude sa dozvieme aj z kalendária vo výpravnom, informačne bohatom bulletine (aj s textom hry a slovníkom dobových pojmov). Je dôležité, aby sme vedeli, že z Lichtenfelda sa stal významný inštruktor nového bojového umenia krav maga v Izraeli a z jeho priateľa Unreicha vynikajúci zápasník v USA. Len vtedy totiž vieme doceniť hodnotu ich bratislavských začiatkov. V našom hlavnom meste sa nielen vďaka rozsiahlej podpore športovej činnosti, ale aj pod vplyvom nepriaznivých okolností naučili bojovať a položili základ svojich budúcich medzinárodných úspechov. Mnoho ich židovských priateľov a priateliek nemalo to šťastie a svoje talenty už nikdy rozvinúť nemohli. Aj o tom je táto hra, ktorá sa v dvadsiatich troch výstupoch pokúša podať obraz Bratislavy druhej polovice tridsiatych rokov v celej jeho protirečivosti: neschematicky, živo a s pomerne veľkým počtom prevažne mladých hercov.  

Pôdorys inscenácie vytvára variabilná, jednoduchá, ale vizuálne pôsobivá a prepracovaná scénografia a kostýmy. Ocitáme sa v budove kina, v telocvični, v bytoch, na polícii, v holičstve, ale aj na námestí. Priestory sú vytvárané náznakovo, svetelne, prostredníctvom rekvizít, z ktorých utkvie v pamäti najmä veľká žinenka a červený nafukovací balón s portrétom Hitlera – je to zrejme alúzia na slávnu scénu Chaplinovho Diktátora, v ktorej sa populárny komik, nápadne pripomínajúci Hitlera, hral s podobnou loptou, na nej však bol obraz zemegule. Je zaujímavé, že tento film vznikal ešte v Lichtenfeldovom bratislavskom období a premiéru mal v čase jeho odchodu do Palestíny. Ľahkosť nafukovacej lopty s Hitlerom mala evokovať aj známy historický fakt, že David Unreich vyzval Hitlera na súboj v ringu. 

Postavy Lichtenfelda, Unreicha a ďalších nemajú psychologickú hĺbku, autorovi textu zrejme išlo viac o komplexné, až dokumentárne zachytenie dobovej atmosféry postupného príchodu nových nacistických poriadkov a ich kontroverznej akceptácie domácim obyvateľstvom, pričom využíva aj štýlové prostriedky akčného filmu. Pomerne banálny ľúbostný vzťah Lichtenfelda a fiktívnej postavy Evy Ďuricovej, ktorá je jedinou ženou v texte aj v inscenácii, je trocha ozvláštnený faktom, že Eva je sestrou známeho gardistu. Autor hry postave Evy doprial aj istý vývoj – postupne sa z nej stáva tzv. biela Židovka, čo spôsobí jej – naznačený – tragický koniec. Vnútorná sila, dynamickosť slovného i fyzického prejavu Annamárie Janekovej, ktorá ju stvárňuje, v inscenácii žiaria podobne ako jej ryšavé vlasy. Vysoký štandard má aj herecký výkon hlavného predstaviteľa Richarda Autnera, do deja spoľahlivo vtiahne aj gardista Ďurica Juraja Hrčku, Lichtenfeldov otec Miroslava Nogu, David Unreich Ladislava Bédiho, slovenský policajt a nemecký poradca Kamila Mikulčíka a Petra Kadlečíka a ďalší. 

Realistickosť stvárňovaných situácií zámerne narúšajú postavy Detvanca a Chlapčeka. Detvanec (Tadeáš Bolo) ako predstaviteľ dodnes silne nacionalistického regiónu s neskrývanými sympatiami mnohých k vojnovej Slovenskej republike pôsobí čiastočne ako klaun: vnáša do inscenácie humor, ale aj vulgárnosť a motív inštrumentalizácie folklóru, ktoré môžeme sledovať na dobových fotografiách jeho hajlujúcich predkov či neskôr na socialistických „kultúrnych“ podujatiach. Postava Chlapčeka (Artur Viliam Šuchta/Arthur Haverda), ktorý deklamuje dobovú propagandu a napokon odvádza Lichtenfeldovho otca do transportu, emocionálne zvýrazňuje šírku a hĺbku manipulácie nacistickej ideológie v slovenskej spoločnosti. 

Inscenácia je ambiciózna, hovorí súčasným divadelným jazykom a má aj silný mestotvorný a vzdelávací potenciál. Na veľmi dobrej úrovni sa jej podarilo naplniť nové dramaturgické a umelecké smerovanie DPOH a ukázať jeho zmysluplnosť a potrebnosť.