Bláznivé bláznovstvá – našťastie predovšetkým z lásky

Lope de Vega: Blázni z Valencie

Preklad: Anna Lara

Texty piesní a prebásnenie: Ľubomír Feldek

Úprava: Ondrej Spišák, Darina Abrahámová

Dramaturgia: Darina Abrahámová

Scéna: František Lipták

Kostýmy: Katarína Hollá

Choreografia: Libuša Čižmárik Bachratá

Hudba: Juraj Haško

Réžia: Ondrej Spišák

Účinkujú:

Floriano: Milan Ondrík

Erífila: Jana Kovalčiková

Valerio: Roman Poláčik

Riaditeľ Gerardo: Ján Gallovič

Fedra: Barbora Andrešičová

Laida: Zuzana Porubjaková

Leonato: Juraj Loj

Pisano: Tomáš Maštalír

Tomáš: Gregor Hološka

Doktor Verino: Ivan Vojtek

Liberto: Branislav Bystriansky

Mordacho: Michal Režný

Reynero: Jakub Rybárik

Belardo: Dušan Tarageľ

Spevokol, tanec: Sára Gál (poslucháčka VŠMU), Adrián Hudák (poslucháč VŠMU), Adriána Moravčíková (poslucháčka VŠMU), Michal Režný, Katarína Novotková (poslucháčka VŠMU), Michaela Šáleková, Baša Šimová, Vladislav Šoltýs

Kapela: Dávid Bílek, Jozef Sivák, Marcela Cmorejová, Denis Pagáč, Jozef Gorel a Jakub Valiček

1. a 2. premiéra: 8. 6. a 9. 6. 2024, veľká sála, Činohra SND Bratislava

Hry velikána svetovej a španielskej dramatiky – Lope de Vegu sa u nás neuvádzajú často. V rokoch 1944 až 1986 na naštudovalo na základe jeho siedmich hier deväť inscenácií, z nich išlo dva razy o Učiteľa tanca (1594) a Fuente Ovejunu (1619). O to vzácnejšie je uvedenie Bláznov z Valencie, komédie napísanej v rokoch 1589 – 1590, ktorá v mnohom zosobňuje aj Lope de Vegovu humanistickú túžbu po spravodlivom vládcovi. Podobne ako v niektorých jeho ďalších hrách (napr. Najlepší sudca, Peribáñez), aj Blázni z Valencie sa končia vstupom kráľa do príbehu, ktorý pôsobí takmer ako deus ex machina. Je v nich tým, ktorý múdro a spravodlivo rozrieši a ukončí všetky spory či odstráni neprávosti. Hra je typickou komédiou španielskeho zlatého veku – hýri početnými barokovými zápletkami, mieša tragické a komické prvky, nájdeme v nej príznačné postavy caballerov – šľachticov, vznešených dám, galánov – gavalierov či komických postáv graciozov – sluhov a jazyčnatých criada – slúžok. Riešia sa v nej aj typicky renesančné otázky morálky, spravodlivosti, lásky a hodnoty ľudského života, i toho šalejúceho či zblázneného z lásky.

Kvôli zdôrazneniu niektorých kladov inscenácie sa trochu podrobnejšie zmienime o obsahu hry. Je príbehom lásky medzi Florianom a Elvírou, ktorí sa stretnú v bláznici – je ním prvý európsky ústav pre duševne chorých De Los Inocentes vo Valencii. Floriano sa pod menom Beltrán dostane medzi pacientov vďaka svojmu priateľovi Valeriovi, ktorý v ústave pomáha riaditeľovi. Floriano si totiž myslí, že v súboji zabil následníka trónu princa Reynera. Elvíra sa tam dostala po tom, ako ju o všetko – dokonca aj o šaty – okradol jej sluha a priateľ z detstva Leonato, s pomocou ktorého ušla z domu, pretože ju otec chcel vydať za nemilovaného muža. Dej je, samozrejme, komplikovanejší. Jednu zápletku predstavuje rozhodnutie riaditeľa ústavu Gerarda, že získa peniaze na jeho zveľadenie tým, že za vstupné umožní záujemcom obhliadku ústavu, ďalšia vzniká vtedy, keď sa Fedra, riaditeľova neter a Valeriova snúbenica, „náhle“ zamiluje do Beltrána, pričom sa to isté stane aj Valeriovi voči Elvíre. Ďalšiou zápletkou sú výstupy s pacientom Belardom, ktorý každý deň predstavuje iného človeka, ďalšou je fingovaná svadba Fedry a Beltrána na radu Doktora Verina, aby sa ňou vyliečila z klamlivej lásky. Jednu z posledných predstavuje nečakaný príchod neznámeho Rytiera so sluhom na slávnosť predstavovania „bláznov“ návštevníkom, z hosťa sa však vykľuje následník trónu a terajší kráľ so sluhom, ktorým je Elvírin Leonato. Kráľ hneď spravodlivo a rázne všetko začne riešiť: ruší fingovanú svadbu, rozkazom nariadi, aby manželstvo uzatvorili nielen bývalí snúbenci – Fedra a Valerio, ale aj Leonato a Laida i Elvíra a Floriano. Leonato dokonca dobrovoľne vracia Elvíre všetko, čo jej ukradol…

Réžie Ondreja Spišáka sú vždy plné divadelnej mágie. Nepotrebuje, aby si herci vo svojich rolách na javisku dávali reálne facky, do úmoru fyzicky, napodobňovaním reality, konali tak, aby sme im videli na čelách reálny pot, jedli reálne jedlo či fajčili reálne cigarety (aspoň väčšinou). Vie vytvoriť tragické i komediálne situácie tak, že bez spochybňujúcich otázok prijímame jeho divadelné eskamotérstvo, pretože na javisko prináša – okrem iného – aj ilúziu prastarého „boja“ medzi divadelnou a reálnou pravdou. Často otvorene odhaľuje divadelnosť, ale formami, vďaka ktorým sa nám ešte hlbšie dostane pod kožu a ukáže, ako to v skutočnosti je, a čo je pre nás najdôležitejšie.

Ani v ostatnej činohernej inscenácii pre dospelého diváka, veď má za sebou aj dve mimoriadne úspešné inscenácie pre deti taktiež plné divadelnej mágie – Ako sa Lomidrevo stal kráľom z roku 2014 a Nebojsa z roku 2022, nie je to inak ani tentoraz. Keď mladých mužov Valeria, Leonata a Pisania náhle zasiahne láska ku krásnej a zvodnej Efílii (Elvíra), a to hneď, ako ju uvidia, ozve sa najprv „cinkot“, ktorý inscenáciu komickým vyznením posúva do éry nemej grotesky či žánru commedie dell´arte. Nie je to ale inak ani vtedy, keď sa po prvý raz uvidí i hlavná dvojica milencov – Efília (Elvíra) a Floriano (Beltrán). Fedra a jej slúžka Laida sa medzi sebou nebijú kvôli Beltránovi realisticky, ale ich boj je vlastne radom komických situácií – či už ide o schovanie sa Laidy pod širokú sukňu svojej panej, alebo o výhražné a bojovné Laidine gestá atď. Ilúzia divadelnej reality sa ruší síce občas, ale vždy s veľkým komickým účinkom. Napríklad vtedy, keď sa chce Fedra dostať medzi bláznov do blázninca, aby bola bližšie k svojej novej láske – Beltránovi a uteká okolo veľkej železnej klietky, keď vykríkne, že je Frida Kahlo, alebo vtedy, keď Beltrán do klietky vlezie zhora, cez širší otvor v mrežiach, ale neskôr z nej „dokáže“ vyjsť iba vtedy, keď sa otvoria dvere, či keď sa všetky postavy, vrátane hudobníkov v závere, naaranžujú tak, aby si mohli urobiť spoločnú fotografiu, čo je povedané aj slovne, atď. Jedným z komicky pôsobiacich prostriedkov je aj vchádzanie postáv do hľadiskového priestoru. Ide najmä o Beltrána, ktorý tak priamo oslovuje konkrétnych divákov, či keď v závere do deja cez hľadiskový priestor vchádza Rytier so sluhom, neprimerane dlho stoja v uličke, aby dal najavo svoju „vládu“ nad „pospolitým“ ľudom, pričom časť inscenačného deja sedia medzi divákmi a pozerajú sa, ako Riaditeľ ústavu Gerard predstavuje obyvateľov ústavu.

Magicky pôsobí i celý scénický priestor. Budovu ústavu vidíme zvonka i zvnútra vďaka tomu, že základný scénický priestor tvorí obrovská obdĺžniková miestnosť, ktorej predná stena so zamrežovanými oknami (prospekt) sa vyťahuje nahor, a tak sa odkryje vnútorný priestor blázninca. Zadná stena má tiež okná, spoza ktorých vidno nižší maľovaný prospekt, v bočných stenách sa nachádzajú mrežové dvere. V strede miestnosti, obkolesenej nízkym múrikom, je umiestnená veľká železná klietka, do ktorej sú zatváraní priveľmi rozrušení pacienti a možno ju vsúvať aj smerom nadol – do prepadliska. Po jeho zadnej časti sa vinie chodník – vyvýšená plocha s jedným schodom so zábradlím na okraji – po ktorom odchádzajú napríklad postavy pacientov mimo javiskový priestor, či hrajú na ňom hudobníci. Plocha je dopĺňaná významovo veľmi jednoznačnými prvkami ako lavice, drevené kreslo pre kráľa Reynera, veľká hojdačka z látky pre „bláznivú“ pacientku, aby mohla predvádzať akrobaciu a pod. Nad zadnou stenou sa „týči“ vysoké, romanticky pôsobiace tmavé modré nebo s hviezdami, a ku koncu inscenácie do neho vpustia veľké ploché maľované ryby, ktoré evokujú snovosť a nereálnosť celého prostredia. Celá scéna je zdôraznená aj renesančnými maľbami s prevahou modrej a zelenej farby po všetkých stenách priestoru,  s tvarmi rastlín a živočíchov na bočných stranách a ľudskými figúrami na frontálnej perspektíve

 Kostýmy sú väčšinou významovo jednoznačné – sú v renesančnom štýle, vrátane odevov pacientov a pacientiek, okrem nehovoriaceho a iba spievajúceho Mordacha  – má zabielenú tvár, čím pripomína míma – a podobne ako Beltrán či Erífila má dlhé rukávy, on však s komicky pôsobiacimi šnúrkami na ich konci, aby ho v prípadne potreby mohli rýchlo zviazať. Kostýmy hlavných ženských postáv Erífily, Fedry a Laidy zdôrazňujú ženskosť a pôvab, kostýmy mužských postáv akcentujú mužnosť, a napríklad už len vďaka kostýmu sa zamestnanec ústavu Pisano predstavil ako typ gracioza.

V choreografii a v scénickej hudbe prevládajú prvky divadelnej hravosti, niekde až renesančného štýlu, so zámerom vytvoriť takú atmosféru, v ktorej vynikne snovo-nereálna magickosť celého priestoru. Veľkú časť pacientov ústavu tvoria iba tanečne, nemoherne, no aj spevácky sa prejavujúce postavy, ktoré reagujú na hlavné javiskové situácie tak, že ich buď v niečom napodobňujú (napríklad sa boja, bláznia sa, keď „šalejú“ hlavné postavy, vytvoria svadobné dvojice a pod.), alebo ich sledujú ako tichí diváci, a tak v rôznom aranžmáne dotvárajú mizanscény. Súčasťou tejto tanečnej a speváckej company sú hudobníci, ktorí buď ako typická divadelná banda muzikantov hrajú, spievajú a tancujú, alebo iba spoluvytvárajú atmosféru deja jeho ilustrovaním či gradovaním. Sprevádzajú tiež spevákov, teda aj hlavné postavy, pri speve piesní.

Z hľadiska hereckých výkonov sa Ondrej Spišák oprel o overené komediálne herecké schopnosti všetkých hercov a ťažil aj z typológie postáv talianskej ľudovej komédie – commedia dell´arte. Erífila Jany Kovalčikovej bola nielen temperamentná a vášnivá, ale zároveň zosobnila renesančný komediálny typ nežnej milenky v duchu Flaminie. Floriano Milana Ondríka bol náruživým milencom v duchu Florinda a obdobných postáv milencov a zaľúbencov, Tomáš Maštalír v Pisanovi mal vzhľadovo i pohybovým konaním pomerne blízko aj k Magnificovi, idealista a vždy ochotne pomáhajúci Riaditeľ Gerardo však skôr zosobňoval typ španielskeho galána atď. Či už išlo o hlavné postavy alebo o najmenšie, na javisku bola viditeľná a počuteľná – okrem veľkej profesionality ich predstaviteľov a sústredenosti na komediálny herecký výraz – veľká herecká súhra.

Inscenácia Blázni z Valencie však nie je iba tvarom, v ktorom je konanie hercov v postavách maximálne zladené z hľadiska štýlu – jej primárne posolstvo spočíva v zábavnosti a komediálnosti. Totiž po tom, ako až priveľmi idealisticky a nereálne vykreslený kráľ príkazmi o sobášoch – a tie musia byť bezpodmienečne splnené  – dá všetko do poriadku, spustí sa nadol predná stena. Kráľ, jeho sluha, Riaditeľ Gerardo i ostatní jeho zamestnanci zostanú zatvorení vo vnútri ústavu. Na slobodu, teda pred „blázninec“ sa vďaka tomu dostanú nielen milenci Floriano a Erífila, ale pridajú sa k nim aj „blázni“ z ústavu. Všetci utečú ako šťastní blázni, pretože môžu uniknúť z ďalšej klietky, ktorá im hrozí. Napokon, ako sa o tom spieva v ich spoločnej záverečnej piesni:

„Poďme žiť ako šťastní blázni,

v bláznivom svete mnohé dni!

Utečme, žiť svoj život vlastný,

a buďme v láske slobodní!

Keď unikneme z každej klietky,

zapáči sa nám celý svet.

Boh by mal zrušiť klietky všetky –

kde klietky sú, tam šťastie niet.“

(…)[1]

---

[1] Vega, de Lope: Blázni z Valencie. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2024, s. 88.