Alžbeta Gwerková-Göllnerová – Demokratka Erža

Réžia: Anna Grusková

Dramaturgia: Veronika Hajdučíková

Scéna: Katarína Holková

Kostýmy: Katarína Holková

Animácie: Matej Kuhn

Produkčná spolupráca: Katarína Chrústová

Hudobné kompozície a živá interpretácia: Andrej Krajčovič

Účinkujú:

Lenka Libjaková

Šimon Ferstl

Demokratka Erža je ďalšou inscenáciou režisérky Anny Gruskovej, v ktorej sa tematicky vracia k osobnostiam slovenskej kultúry a spoločenského života v období vojnovej slovenskej republiky. Zdá sa, že životné osudy, ale aj tvorba emancipovaných a odvážnych žien a mužov, ktorí sa dokázali v neľahkých a neslobodných časoch postaviť proti režimu a hájiť hodnoty humanizmu, sa stali takpovediac jej umeleckým programom.

Grusková inklinuje k dokumentárnej dráme, divadlu a filmu, ktoré sú založené na archívnom výskume a výpovediach pamätníkov. Okrem sprístupnenia, sprítomnenia a oživenia v pamätiach a archívoch často zabudnutých osôb, udalostí a súvislostí ponecháva si ako tvorkyňa vždy priestor aj na vyjadrenie svojho osobného postoja k spracovanej téme. Autentické a dokumentárne materiály zámerne neskresľuje, nemanipuluje s nimi. Stavia ich skôr do zvláštnych, paradoxných kontrastov, niekedy obohacuje o metaforické až poeticky ladené prvky, aby v závere zreteľne a angažovane nechala zaznieť svoj osobný názor. Je to názor tvorkyne, ktorú od doby jej postáv síce delí niekoľko desiatok rokov, no z perspektívy prítomnosti považuje za dôležité opäť ich príbehy vyrozprávať. Akoby sa tu spájala vášeň pre históriu, súcit a porozumenie s ľudským údelom a presvedčenie, že dnešná spoločnosť má na čom stavať a koho nasledovať. Ešte stále sú tu nedopovedané vety, do praxe nevtelené myšlienky ako odkazy demokracie a ľudskosti, ktoré by sme si mali najprv uvedomiť a následne ich rozvíjať. A to s rovnakou vierou, neoblomnosťou a pracovitosťou, ako sa o to pokúšali ľudia časom z kolektívnej pamäti vyblednutí, no vzdorujúci totalitárnym režimom a metódam. Ani divadlo by na nich nemalo zabúdať.

Boli to práve ľudia nepohodlní režimu či tí, ktorí doplatili na rozpor svojho svedomia a presvedčenia s viacerými neslobodnými režimami na Slovensku, s viacerými oklieštenými ideológiami, ktorí Gruskovú zaujímajú, ba priam fascinujú. V divadelnej hre Rabínka, ktorú v roku 2012 uviedlo Slovenské národné divadlo, približuje bratislavskú rodáčku Gisi Fleischmannovú, ktorá riskovala svoj život, aby zachránila židovských spoluobčanov pred transportmi do koncentračných táborov. Po Rabínke nasledovali dokumentárne filmy: Návrat do horiaceho domu (2014) o Chavive Reickovej, židovskej príslušníčke britskej tajnej služby a zároveň účastníčke Slovenského národného povstania, Neprofesionálna cudzinka (2016) o živote spisovateľky Ireny Brežnej po okupácii Československa v roku 1968 a jej živote v emigrácii, Smutné jazyky (2018) o vymierajúcich nárečiach karpatských Nemcov na Slovensku, Život za divadlo (2020) o osudoch slovenských divadelníčok a divadelníkov, ktorí svoj život obetovali divadlu.

Demokratka Erža je teda ďalším dielom v tomto dokumentárne zameranom rade, pričom divadelný scenár vznikol na základe výskumu a práce režisérky na pripravovanom dokumentárnom filme. Hra je tento raz venovaná životu a dielu učiteľky, spisovateľky, výskumníčky, ženy, demokratky Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej (1905 – 1944). O Dr. Gwerkovú, ktorá bola manželkou známeho slovenského maliara Edmunda Gwerka, sme začali prejavovať opäť čulejší záujem po viac ako šesťdesiatich rokoch od jej predčasnej a násilnej smrti. Výber štúdií Literárno-historické a kritické práce Dr. Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej vyšiel až v roku 2003 vďaka Emilovi O. Bakošovi. Pozornosti niektorých divadelníkov a divadelníčok neunikol ani krátky text V zabudnutí spisovateľky a dramatičky Jany Juráňovej z roku 2009.

Annu Gruskovú priviedla k tejto téme a osobnosti ulica nesúca jej meno a dom manželov Gwerkovcov v Banskej Štiavnici. Dramatička a režisérka začala seriózny a hĺbkový výskum v knižniciach, archívoch, v literárnom diele spisovateľky, nasledovali osobné výpovede pamätníkov. Podarilo sa jej získať a preštudovať mnohoraký písomný a obrazový materiál, ktorý tvorí nielen dokumentárny podklad divadelného scenára, ale aj jeho vnútornú štruktúru a dialogickú stavbu. Životopisné údaje, kronikárske záznamy, citácie z publikovaných diel, osobných listov, nahrávky spomienok preživších narátorov, fotografie a pod. tvoria koláž, v ktorej sa prekrývajú časové roviny, myšlienky a udalosti. Nejde o prísnu chronológiu, občas sa Grusková s čitateľom a neskôr aj divákom pohráva malými prelínaniami či skokmi, aby upriamila pozornosť na všestranne talentovanú integrálnu osobnosť Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej – na jej pokrokové myšlienky, životné paradoxy či akúsi iróniu osudu. S dokumentárnym materiálom narába rafinovane, ale citlivo. Ukladá ho a vrství bez nutnosti vonkajšieho komentára alebo doslovnosti. Spolieha sa na diváka, že sám porozumie jemnému spojivu, prepleteniam a úzkym prepojeniam Alžbetinho života, práce, literárneho diela, manželstva, myšlienok, svetonázoru a doby.

Inscenácia je komorná, umiestnená do pôsobivých nedivadelných priestorov, z ktorých na diváka vanie od prvého momentu história a duch myšlienok. Premiéra sa odohrala v ošarpanej miestnosti niekdajšej zborovne gymnázia a učiteľského ústavu v Banskej Štiavnici, kde Alžbeta Gwerková-Göllnerová svojho času pôsobila. Impozantná budova niekdajšieho Gymnázia A. Kmeťa, postavená v roku 1914, a jej genius loci iste zohrávali z hľadiska diváckej percepcie nemalú rolu. Autorka recenzie mala možnosť vidieť predstavenie bratislavskej premiéry, ktorá sa odohrala v nie menej pôsobivom priestore Knižnice Kornela a Nade Földváriovcov v Slovenskej národnej galérii. Diváci usadení v blízkosti hercov, takmer na dotyk ruky, a regálov plných kníh na rozdiel od štiavnickej verzie nadobúdali pocit akýchsi tichých účastníkov v intímnom priestore bytu, v ktorom sa hýbu knihy a pokrokové myšlienky, ožíva minulosť prostredníctvom slovného konania dvoch hercov.

Lenka Libjaková ako Erža a Šimon Ferstl ako Edmund tvorili spolu s huslistom Andrejom Krajčovičom organické trio, ktoré sa na čas predstavenia akoby oddane prepožičalo jeho téme. Do miestnosti vstupujú ako civilné postavy, oblečené nenápadne v zemitých farbách. On v tmavých nohaviciach, košeli a saku, ona v dlhších šedých teplých šatách. Skontrolujú rekvizity, upravia nastavenie malého dataprojektoru a usadia sa na svoje pozície. V tej sekunde sa stávajú prostredníkmi príbehu a dokumentárneho materiálu, z ktorého je vytvorený, v úplnej jednoduchosti až civilnosti hereckého prejavu. Krajčovič ich rovnako citlivo sprevádza sugestívne interpretovanou hrou na husle, ktorá zosilňuje atmosféru jednotlivých výstupov, rozlieha sa komorným priestorom a podporuje napojenie diváka na dej.

Príbeh je rámcovaný citovaním Gwerkovho listu zo súdneho spisu, v ktorom žiada vyšetriť smrť svojej manželky, identifikovanej ex-post v masovom hrobe v Kremničke, resp. prešetriť udavačstvo, ktoré k tejto smrti v roku 1944 viedlo. Odohráva sa teda retrospektívne, vynára sa z tmy a ticha, no nie je to celkom príbeh na základe Gwerkových spomienok, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Príbeh je Gwerkovými spomienkami len iniciovaný. Až na jeho konci pochopíme, že Edmundove spomienky na mŕtvu manželku Eržu sú zároveň prejavom vzájomnej lásky dvoch spočiatku rozdielnych bytostí, ako aj hlbokého ľudského a intelektuálneho porozumenia.

Napriek tomu, že Edmund spúšťa príbeh niekedy na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia, v čase jeho aktívneho funkcionárčenia na MNV v Banskej Štiavnici a komunistického presvedčenia, divák nadobúda dojem prítomnosti. Azda preto, že tento prvok Gwerkovho života je len letmo načrtnutý, naznačený. Nie samoúčelne, ale ako podnet pre vnímanie komplikovanosti a kontroverznosti jeho osobnosti – človeka sčítaného, scestovaného, ovplyvneného multietnicitou svojho pôvodu, občas maliara trpiaceho neuznaním. Tvorí akúsi skladačku so svojou manželkou, ktorú dopĺňa, osvetľuje jej povahu. Edmund ako postava v podstate počas celého predstavenia plní funkciu dosahovania ucelenejšieho a plastickejšieho pohľadu na Eržu, na jej osud. Väčšina priestoru v replikách je ponechaná jej, no permanentná prítomnosť oboch hercov na scéne vo vzájomnej slovnej či fyzickej akcii túto dominanciu legitimizuje, stavia ich postavy do rovnocenných pozícií.

Vďaka tomu sa dozvedáme o Alžbetinom detstve, keď jej po prvej svetovej vojne za dramatických okolností vojaci vracajúci sa z frontu zabili oboch rodičov, o jej štúdiách v Banskej Bystrici, kde stretáva inšpiratívnu priateľku, učiteľku Jarmilu Zigmundovú, spolueditorku jej najzásadnejšieho literárneho diela, šesťsto stranového zborníka Žena novej doby (Kniha pre výchovu demokratickej ženy), ktorého obsah je kľúčovým aj pre inscenáciu. Na rôznych miestach inscenácie sa viackrát vyskytujú citácie z neho ako repliky postáv. Táto časť inscenácie pre faktografickú nasýtenosť trpí trochu enumeratívnym, opisno-reflexívnym rázom na úkor dramatickosti či hereckého konania. Uvádzajú sa informácie o Eržiných štúdiách, doktoráte na Karlovej Univerzite či problémoch s habilitovaním na Univerzite Komenského. Herečka a herec čítajú a citujú Eržine štúdie a listy, neprajné kritiky jej diela, obvinenia z plagiátorstva, objasňujú jej výskumné zameranie historičky, literárnej vedkyne a hungaristky. Spoliehajú sa na rečový prejav, želanú intonáciu podporenú mimikou. Badateľná je však istá nevyrovnanosť hereckého prejavu interpretov. Kým Libjaková je suverénnejšia, presná a presvedčivejšia, s ľahkosťou zvláda rečový part postavy Erže, Ferstl je menej sebaistý, menej výrazný a trochu ťažkopádnejší – nie vždy dostatočne artikuluje, prítomné sú aj časté chyby výslovnosti.

Na druhej strane však prostredníctvom takto zvoleného režijného postupu spoznávame Alžbetu, jej masarykovské inklinácie, skrze jej vlastné myšlienky, ktoré herečka raz so zanietením, inokedy až s frustráciou, no zakaždým s odhodlaním presadiť pravdu vedkyne a názoru na poslanie vedy interpretuje. Až to evokuje zdanie, akoby ich práve formulovala a písala. Osviežujúci je pri tom nadhľad a miestami aj ľahká irónia, ktorá medzi vetami či hercami prebleskuje. Zdôrazňujú tým zámer autorky a režisérky Anny Gruskovej predstaviť Alžbetu Gwerkovú-Göllnerovú ako ženu, ktorá svojimi myšlienkami a schopnosťami predbehla dobu, v ktorej žila. Zároveň nás to privádza aj k autorkinej optike, ktorou tak trochu s nadhľadom „československej občianky a tvorkyne“ Grusková zrejme sympatizuje s Göllnerovej názormi na rôzne formy národnostného, jazykového či kultúrneho spolužitia Slovákov (napr. s Maďarmi či Čechmi), alebo bojuje s mužskými sporo uznanlivými hodnoteniami preukázateľných kvalít ženy vedkyne. Živšie, kontaktnejšie dialógy postáv sú tie, ktoré približujú vzťah Edmunda a Erže, prekonávanie ich počiatočných rozdielov a ťažkostí, ktoré napokon vyústia do manželstva. Umožnili hercom nájsť drobné a nenásilné akcie v priestore, ktoré sú síce niekedy ilustratívne, no črtá sa v nich vzťah a emocionalita páru skrze slovné aj fyzické konanie.

Neskôr sa s enumeratívne a skratkovito ladenou sekvenciou stretávame ešte raz, pri časovom prechode na ohlasujúcu sa druhú svetovú vojnu a rok 1938. Vymenujú sa Eržine zahraničné pobyty na Sorbonne a v Kluži, konferenčné vystúpenia v Poľsku, spomenie sa zrušenie katedry hungaristiky, kde pôsobila, zakázanie druhého, prepracovaného vydania knihy Žena novej doby či odchod manželov z hlavného mesta do ústrania Banskej Štiavnice. Zdá sa, akoby išlo o filmový postup prelínačky, resp. strihu. Po nej nasledovala najdynamickejšia časť inscenácie venovaná manželstvu Gwerkovcov, Eržinej práci učiteľky na gymnáziu a v rôznych krúžkoch, účasti v revolučnom výbore Slovenského národného povstania, až po jej zatknutie gestapom a zavraždenie v Kremničke, kde skončila v masovom hrobe spolu s ďalšími 746 obeťami zastrelená od chrbta.

Herci nachádzali s využitím jedného vozíka na knihy a rôznorodého rozloženia kníh (raz zviazaných, inokedy uložených do rôzne vysokých komínov) variabilné riešenia malého priestoru, ich pohybu v ňom, vzájomných proxemických vzťahov. Raz ich premiestňovali, skladali, inokedy skľúčene sedeli vedľa seba v prítmí na vozíku. Premietali autentické dobové fotografie – na steny, na strop, na zem, do toho zneli autentické zvukové nahrávky pamätníkov. Umožnilo im to pohybovať sa v priestore a reagovať na videné/premietané a počuté/znejúce. Už to viac neboli ilustrácie deja či zachytená faktografia, ale v podstate ekvivalent akčnej, funkčnej scénografie, ktorá spolutvorila postavy a budovala dej. Výtvarná stránka sa stala partnerom hry hercov a zároveň prepájala „tu a teraz“ s „vtedy“. Herci pracovali so svetlom a tmou pomocou stolovej lampy, ktorou navodzovali atmosféru či upriamovali divákovu pozornosť, napríklad v mizanscéne s veľkou lupou, ktorá s pomocou osvetlenia herečke poslúžila ako zväčšený mikrofón. Diváci sledovali zväčšený detail jej úst a zubov vo chvíli, keď Gwerková-Göllnerová ako členka Revolučného národného výboru ohlasovala v rozhlase, že mesto Banská Štiavnica vstupuje do povstania.

Posledná etapa Eržinho života je opäť oživená oboma hercami a autentickými svedectvami preživších. Udialo sa to cez spomienky, zápisy zaznamenané v spisoch, rekonštrukcie toho, ako bola Alžbeta poslednýkrát videná kráčať ulicami mesta, ako bola zatknutá a vypočúvaná v banskobystrickej Sedrii, transportovaná a zavraždená v Kremničke, až po exhumačné záznamy a opisy mŕtvej. Obaja herci s pokorou, trochu tlmene a bez emocionálneho tlaku na divákov striedali svoje repliky so zvukovými nahrávkami svedkov oných udalostí, popri tom sa premietali dobové fotografie zosilňujúce hovorené slovo. Historický fakt záznamu sa miestami prepája s až metaforicky a poeticky ladenými replikami, ktorými si po Eržinej smrti obaja manželia naďalej vyjadrujú vzájomnú úctu a lásku. Posledné slová Erže v inscenácii sú adresované zodpovednosti za budúcnosť demokracie: „Byť demokratkou nie je ľahká vec, pretože znamená zodpovednosť za všetky skutky, ktoré sa musia konať vedome a dobrovoľne. Takú zodpovednosť nechce si každý človek na seba vziať, lebo je pre málo uvedomelého a nesamostatne mysliaceho človeka ľahšie poslúchať, než sa z vlastnej vôle rozhodovať. Ale uvedomelé československé ženy sa tejto zodpovednosti nezľaknú, lebo vedia, že zodpovednosť za budúcnosť demokracie je zároveň zodpovednosťou za budúcnosť ich detí,“ zaváha. „Za budúcnosť… všetkých detí.”[1] Je to replika vyznievajúca až paradoxne k celému príbehu rámcovanému márnou snahou Edmunda Gwerka o spravodlivosť v podobe potrestania udavačov – štiavnických spoluobčanov, ktorých súd na základe údajnej neexistencie dôkazov zbavil po vojne obvinenia za smrť Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej. Trestný čin bol premlčaný.

V súvislosti s inscenáciou sú zaujímavé ešte dva momenty. Prvým je Gruskovej voľba predsa len skresliť príbeh. Napriek tomu, že rodičia Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej neboli zavraždení, ale zomreli po prvej svetovej vojne na následky choroby, Grusková pracovala s motívom ich tragickej smrti. Ten sa totiž vyskytoval v spomienkach obyvateľov Čierneho Balogu, kde rodičia žili, ako istá forma orálnej histórie. Priklonila sa zrejme k tejto verzii výkladu zámerne, vytvárajúc tak priam magickú paralelu tragických osudov rodičov a ich dcéry. Historicky vzaté, o smrti Gwerkovej-Göllnerovej sa tiež niekoľko rokov tradovali protichodné verzie, kým ju neidentifikovali pri exhumácii v masovom hrobe, čo zas spustilo ďalší mýtus prebratý dokonca historikmi a novinármi o tom, že bola Židovka. Tak či onak, história na túto výnimočnú ženu a jej pokrokové dielo takmer zabudla. Je úlohou súčasnosti to napraviť. Režisérka si pravdepodobne aj preto premyslene zvolila za hereckých predstaviteľov Edmunda a Erže príslušníkov mladšej generácie. Nie je to len vecou autentického priblíženia sa veku predobrazov dramatických postáv, medzi tridsiatym a štyridsiatym rokom života. Zvolený režijný prístup vypovedá viac o tom, že snahou je vzkriesiť generačný dialóg o tejto talentovanej osobnosti, ktorá napriek krátkemu životu zanechala po sebe dôležitú stopu v našej kultúre. Svedčia o tom angažované aktivity, ktoré Anna Grusková zanietene vyvíja a spoluorganizuje (napr. výstava s komentovanými prehliadkami a dielňami pre študentov Žena novej doby, početné vystúpenia v rozhlase, debaty v galériách, medzinárodná konferencia a pod.), aby sme opäť o Alžbete Gwerkovej-Göllnerovej počuli, vedeli a učili sa od nej, pretože jej myšlienky sú stále aktuálne, ba rezonujú azda aj nástojčivejšie ako kedysi.  

---

[1] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.