Ako v Žiline podľahli ilúziám

Réžia: Eduard Kudláč
Preklad: Romana Maliti
Dramaturgia: Zuzana Palenčíková
Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová
Výber hudby: Eduard Kudláč
Účinkujú
Prvá žena: Iveta Pagáčová
Druhá žena: Erika Havasi
Prvý muž: Ján Dobrík
Druhý muž: Michal Režný a.h.
V hre známeho ruského dramatika, scenáristu a režiséra Ivana Vyrypajeva Ilúzie (2011) ide na prvý pohľad o príbeh, s akými sa na javisku stretávame pomerne často. Dva spriatelené manželské páry v pokročilom veku pocítia na sklonku života potrebu hovoriť o všetkom, čo ich dlhé roky robilo šťastnými, ale ich aj trápilo, ničilo. Každý z hrdinov skladá účty, nanovo definuje svoju identitu, dotýka sa tých najintímnejších sfér života. Viac ako polstoročie sa manželia Sandra a Danny stretávali s manželmi Margaret a Albertom na rodinných oslavách, navzájom si pomáhali, boli oddaní jeden druhému. A teraz sa v spomienkach vracajú k tomu, kto koho miloval, zradil, klamal a sklamal, kto lásku predstieral, komu sa iba zdalo, že miluje a kto miloval naozaj. Zisťujú, že žili v sebaklame a teraz sa usilujú nájsť pravdu. Pri hľadaní odpovedí sa na povrch derie zásadná otázka: „Má láska zmysel, iba keď je obojstranná?“, akýsi leitmotív celého príbehu. Vyznieva ako krutý žart, nepríjemná otázka, ktorú dramatik Ivan Vyrypajev kladie každému z hrdinov. Prostredníctvom ľudí, pre ktorých má láska obrovský zmysel, sa autor usiluje vyriešiť „záhadu“ tohto citu. Rozhodol sa preto pozrieť na lásku očami štyroch hrdinov a ukázať, ako „veľmi dôležité je nájsť ju vo vlastnom srdci, lebo inak pripomína len pokrčené noviny, ktoré vietor ženie po ulici“^[1]. Vytvára príbeh o pominuteľnosti, o konflikte medzi „ilúziami“ a skutočnosťou, medzi životom, ktorý žijeme, a tým, ktorý by sme chceli žiť. Ukazuje, ako sa budujú a rúcajú rôzne ilúzie dotýkajúce sa manželstva, aké množstvo problémov je často ukrytých v manželskom zväzku.
Divadelná hra Ilúzie v mnohom pripomína koncertnú partitúru – party pre konajúcich hercov sú presne rozpísané, pauzy a rytmus majú určené miesto. Vyrypajev ju buduje ako premyslenú koláž až matematicky precízne poskladaných monológov, navzájom sa dopĺňajúcich, navrstvujúcich a prelínajúcich, aby napokon vytvorili jeden celistvý príbeh. Obsiahle monológy sú niekedy prerušené dialógmi vo forme krátkych a úsečných replík. Tie uvádzajú ďalšiu monologickú pasáž, alebo sú len strohou reakciou na povedané, s cieľom podčiarknuť zmysel niektorej výpovede. Mozaikové realistické rozprávanie pôsobí najprv nesúrodo (každý hrdina podáva príbeh z vlastného uhla pohľadu), ale postupne vytvorí usporiadanú fabulu vďaka vopred premyslenej naratívnej línii. Úlohou diváka je pozorne počúvať, aby sa v spleti jednotlivých rozprávaní nezamotal a dokázal si poskladať celý príbeh. Životné osudy štyroch Američanov sa totiž odkrývajú postupne, ako samostatné epizódy, ktorých obsah je priamo úmerný hodnotiacemu postoju konkrétneho rozprávača.
Samotná dramatická štruktúra Ilúzií predstavuje pre každého inscenátora značnú divadelnú výzvu. Aj v tejto hre hľadal dramatik Vyrypajev špecifický spôsob komunikácie medzi javiskom a hľadiskom, medzi hercom a divákom. Sám ho nazýva „pripojením“, teda istým druhom obzvlášť intenzívneho kontaktu a skutočného, priameho dialógu medzi hercom a divákom. Táto „pravdivosť“ sa má opierať o fakt, že herec nepredstiera postavu, nevciťuje sa do nej, neprežíva jej emócie – je iba interpretom, jeho úlohou je vyrozprávať príbeh postavy. Potenciálnych inscenátorov autor upozorňuje, že hrdinami inscenácie nie sú postavy štyroch Američanov, ale hrdinami sú interpreti (tí, ktorí o Američanoch hovoria). Takáto konštrukcia si vyžaduje odstup medzi umelcom a postavou (úlohou), ktorý sa spája s brechtovským efektom odcudzenia. Dramatik odmieta identifikáciu herca s postavou a akýkoľvek kontakt medzi scénickými partnermi zakazuje. Úlohou interpreta je sústrediť sa na vizuálny kontakt s divákom a porozprávať mu, takmer chladne, bez výkladu a vlastných emócií, príbeh. „Nie sú to monológy, ale rozhovor hercov s divákmi,“^[2] povedal novinárom na margo Ilúzií autor. Jeho bezprostredné divadlo – bez scénografie, kostýmov, „vteľovania“ sa do roly – sa vracia k naratívnym formám umenia. Hercovi pripisuje Vyrypajev úlohu rozprávača, sprostredkovateľa, akéhosi média nesúceho informáciu. Apeluje na inscenátorov, že v Ilúziách nikto nesmie nikoho hrať. Herec musí iba pokojne prednášať text a sústrediť sa viac na jeho rytmus a melódiu, než obsah. Prichádza s formou divadla, v ktorom sa herec „nevteľuje“ do postavy, nehrá na príznakovej scéne, nemá kostým – jednoducho, ide o divadlo bez „predstierania“. Herci musia byť iba rozprávačmi príbehov. Krkolomná úloha, najmä pre menej skúsených hercov. Neposudzovať, nekomentovať konanie hrdinov, o ktorých hovoria. Herci prichádzajú na scénu iba preto, aby „porozprávali divákom príbehy dvoch manželských párov“^[3], ako to definuje dramatik v úvodnej scénickej poznámke. A tak bilanciu štyroch životov uskutočňujú vlastne štyria „rozprávači“.
Špecifiká Vyrypajevovej dramatickej tvorby neboli pre žilinských tvorcov novinkou. Skôr ako režisér Eduard Kudláč predstúpil pred žilinských hercov s textom Ilúzií, vyskúšal si ho v Činohre Slovenského národného divadla (premiéra 23. a 24. januára 2014). Inscenácia očividne oslovila aj divadelných kritikov, ktorí ju v sezóne 2013/2014 nominovali na ocenenie Dosky v kategórii najlepšia inscenácia sezóny. Komorná smutno-smiešna, niekedy až sarkastická výpoveď o relativite ľudských vzťahov oslovila najmä pozoruhodnými hereckými výkonmi, ktoré mohli vzniknúť aj vďaka tomu, že režisér do hlavných úloh obsadil zrelé a skúsené osobnosti slovenského herectva (Emília Vášáryová/Zuzana Kocúriková, Božidara Turzonovová, Martin Huba a Dušan Jamrich). Po Vyrypajevovi siahol Kudláč znovu v ďalšej divadelnej sezóne, keď v domovskom Mestskom divadle Žilina uviedol hru Opití (premiéra 5. december 2014). Akoby si chcel overiť možnosti súboru popasovať sa s Vyrypajevom skôr, než sa s nimi pustí už do „odskúšaných“ Ilúzií, ktoré sa (podľa slov režiséra) žilinským hercom zapáčili. V novej interpretácii Ilúzií mohol dokonca rešpektovať autorovo zadanie, že herečky stvárňujúce prvú a druhú ženú majú tridsať rokov a herci stvárňujúci mužov majú tridsaťpäť rokov. Naplnenie tejto požiadavky sa však na žilinskom javisku ukázalo ako prebratie danajského daru.
Z hľadiska inscenačných postupov zostal režisér Eduard Kudláč verný bratislavskej interpretácii – strohú, triezvu réžiu podporil absolútnym scénickým minimalizmom. Na prázdne javisko umiestnila scénická a kostýmová výtvarníčka Eva Kudláčová Rácová štyri vysunuté rovnobežné plošiny (rovnako dlhé a široké a rovnako od seba vzdialené) presahujúce cez proscénium až do prvých radov v hľadisku. Na konci každej plošiny stojí čierne točivé kreslo a vedľa neho pohár s vodou. Po príchode hercov nastane zmena svetla, plošiny sú osvetlené tak, aby zaberali iba kreslo a v ňom herca rozprávajúceho príbeh. Kým v bratislavskej inscenácii rozdelil režisér scénu lesklou deliacou plochou, žilinské javisko nechal absolútne prázdne. Jeho zadná časť je zahalená do tmy, všetko sa odohráva na vysunutých plošinách. Minimalistický prístup je frapantný aj v hudobnej zložke inscenácie. Počas celého scénického konania nezaznie jediný zvuk. Rozprávanie hercov prebieha v absolútnom tichu, nesprevádza ho žiadna hudba. Iba v závere zaznie krátky hudobný motív, akoby na podporu, vtlačenie do pamäti, všetkého, čo na javisku odznelo. Jediným scénickým materiálom, s ktorým tvorcovia mohli pracovať, bol dramatický text a jeho nositelia, herci. V interakcii s hereckými partnermi a divákmi tlmočia štyria herci životný príbeh dvoch manželských párov. Každý z hercov sa usadí do svojho kresla, pohľad nasmeruje na divákov a začne rozprávať o udalostiach, ktoré sa stali nedávno i v ďalekej minulosti.
Atmosféra inscenácie sa nesie v duchu príjemnej spoločenskej „návštevy“, počas ktorej dobrí priatelia spomínajú na najdôležitejšie chvíle svojho života. Divákovi sa pred očami vynára obraz dvoch šťastných manželstiev, avšak v najmenej očakávanom momente sa táto „ilúzia“ náhle rozpŕchne. To preto, lebo každý aktér hry prichádza s vlastnou verziou príbehu lásky. Hra je nabitá emóciami, divákov doženie k úsmevu, ale i k slzám, niekedy až mráz behá po chrbte. Efektné, vtipné, prekvapujúce až dojímavé pointy vychádzajú na povrch postupne, ako v dobrej detektívke alebo sofistikovanej rozprávke. Škoda len, že v žilinskom hereckom stvárnení sa interpretácia príbehu niesla v línii slušnej rozhlasovej hry alebo moderovania večerných správ. Režisér sa síce usiloval splniť takmer všetky požiadavky autora – minimum scénických prostriedkov, nulový kontakt s hereckým partnerom (zabezpečený dokonca aj scénickým riešením – „diera“ medzi plošinami), mladí herci –, ale tú podstatnú, týkajúcu sa hereckého stvárnenia, nenaplnil. Mapovanie života dvoch manželských párov malo prebiehať bez „ilúzií“, absolútne vecne, chladne, s odstupom. V tomto type dramatického žánru môže totiž herec pracovať iba so suprasegmentálnymi prostriedkami, čo si vyžaduje obrovskú hereckú skúsenosť a sústredenosť. Žiaľ, žilinskí herci si so zadanou úlohou neporadili. V závislosti od vypovedaného síce menili tempo reči, melódiu a intenzitu hlasu, snažili sa o správne logické a fyziologické pauzy, avšak v kontrapunkte s prirodzenosťou prejavu. Ako prvá začala hovoriť o životných osudoch štyroch Američanov Iveta Pagáčová. V miernom afekte s veľkým mimickým gestom sa usilovala nadviazať kontakt s publikom, zachytiť sa o divákov pohľad, aby mu mohla „rozprávať“ o tom, čo sa kedysi stalo. Rozprávanie pripomínajúce čítanie rozprávky na dobrú noc podporila sileným smiechom a otvoreným gestom ruky smerom k divákovi. Druhú ženu stvárnila Erika Havasi, ktorá sa sústredila najmä na jemnú tvárovú mimiku a výrazný pohyb rúk (dlane smerujúce k prsiam a späť). Príbeh o dvoch manželstvách podala formou moderovania večerného spravodajstva (zbaveného obrazu) podporeného klipkaním očí porcelánovej bábiky. Úlohu Prvého muža kreoval Ján Dobrík v línii sebavedomého, jemne cynického rozprávača. Okrem prozodických prostriedkov využíval v značnej miere aj prvky gestické, najmä keď ilustroval povedané (príznakový pohyb dvoch prstov pri rozprávaní o fajčení džointu). Ambivalentný v striedaní polôh bol Michal Režný v role Druhého muža, ktorý sa v istej miere usiloval o triezvosť a vecnosť v rozprávaní, no často skĺzol do polohy spravodajcu hlboko prežívajúceho opisované udalosti. Základná požiadavka hereckého odstupu od postavy, ktorú dramatik predpisuje, ostala v žilinskej verzii niekde na polceste. Akoby tvorcovia rezignovali na východiskovú zásadu – herec nie je žiadnou z postáv, len rozpráva, čo sa stalo – a zabudli korigovať silné herecké emócie. Enormné úsilie hercov rozpovedať príbeh čo najpríťažlivejšie a najemotívnejšie išlo totiž proti samotnej dramatickej forme. Sled adresných originálnych monológov variovaných z rôznych strán vyústil síce v Žiline do podoby silného emotívneho príbehu, ale zostal skôr v žánri skvelej rozhlasovej hry, než divadelnej inscenácie.

---

[1]Citované z http://www.dziennikteatralny.pl/artykuly/iluzje-ze-starego-teatru-w-imce.html[2] Citované z http://www.wprost.pl/ar/318780/Iluzje-Wyrypajewa-czyli-rozmowa-aktora-z-widzem/[3] Dramatik Ivan Vyrypajev umiestnil do hry len jednu scénickú poznámku, v ktorej presne „určuje“, aká je úloha hercov. Citované z hry Ilúzie v preklade Romany Maliti, uverejnenej v bulletine k inscenácii uvedenej v Slovenskom národnom divadle. Pozri Abrahámová, Darina. Ilúzie [Bulletin k inscenácii]. Bratislava : Slovenské národné divadlo, 2014. s. 28