Ako to dopadne, keď sa stretne tulák, kameň, oligarcha, bufetárka a turistická značka?

Jakub Nvota – Juraj Nvota – Martin M. Šimečka: Príhody tuláka po Slovensku

Réžia: Juraj Nvota

Dramatizácia: Jakub Nvota, Juraj Nvota (voľne podľa próz Martina M. Šimečku)

Dramaturgia: Andrea Domeová

Scéna a projekcie: Lukáš Kodoň

Kostýmy: Mona Hafsahl

Umelecké masky: Martin Blizniak

Hudba: Jonatán Pastirčák a Martin Štefánik

Pohybová spolupráca: Laco Cmorej

Účinkujú:

Tulák: Ady Hajdu

Červená značka: Zuzana Konečná

Bufetárka, Podivná, Rumová víla, Mníška, Pani plná obáv: Sarah Arató

Jano, Oligarcha, Prvý, Zliechovčan, Chlap pri vode: Marián Labuda

Podivný, Expert na okná, Belgičan, Kapucín, Druhý, Zliechovčan, Chlap pri vode: Pavol Šimun

Dominik, Tretí, Zliechovčan, Chlap pri vode: Tomáš Turek

Kameň, Hasič, Čičmanec, Štvrtý, Zliechovčan, Pán plný obáv: Peter Šimun

Studnička, Čašníčka: Halyna Kapralova/Kateryna Kolisničenko

Premiéra: 19. marca 2024 v Divadle Astorka Korzo ´90 v Bratislave

Reportáž je obľúbeným žánrom – čitateľ sa prostredníctvom nej dostane do iných kútov sveta vďaka autentickému nazeraniu autora/autorky. Môže sa z nej dozvedieť napríklad inde nepublikované informácie o geografických, kultúrnych či sociálnych zvláštnostiach krajín, ktoré možno nikdy nenavštívi. Čo však motivuje Slováka alebo Slovenku, aby si prečítal/a reportáž o Slovensku?

 Impulzy na putovanie sa rôznia – niektorí sa vyberú z náboženských dôvodov, iní chcú vykročiť z komfortnej zóny. To, čo všetkých spája, je túžba byť sám so sebou. Čas, ktorý človek strávi so svojimi myšlienkami bez prítomnosti druhého, a nepredvídateľné situácie, ktoré musí zvládať, sú inšpiratívne. Aj to môže byť jeden z motívov, prečo Divadlo Astorka Korzo ´90 v marci 2024 uviedlo dramatizáciu inscenácie Príhody tuláka po Slovensku. Výberom tohto titulu tvorcovia poukazujú aj na aktuálnu spoločensko-politickú situáciu spojenú s vojnou na Ukrajine, a zároveň hra vykresľuje Rusko ako agresora.

Tvorcovia siahli po cestopise Príhody tuláka po Slovensku od slovenského prozaika a publicistu Martina Milana Šimečku. Ten začiatkom júna 2022 odišiel do hôr. Prečo? „Vybral som sa do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Nemal som v pláne ani túto reportáž, ale aj ona sa napokon stala súčasťou veľkého dobrodružstva, v ktorom hlavnú rolu zohrala náhoda.“[1] Šimečka sa k tomuto činu odhodlal kvôli vojne na Ukrajine. Smútok, ktorý vyvolala táto katastrofa, ho priviedla k myšlienke stráviť čas sám so sebou a odovzdať sa náhode. Neabsolvoval žiadnu prípravu, dokonca nemal ani cieľ. Jediné, čo si dopredu vybral, bola červená turistická značka, ktorá sa vinie naprieč celým Slovenskom. Šimečka netušil, že absolvuje Cestu hrdinov SNP v protismere. A určite vtedy netušil, aké typy ľudí stretne a s čím sa bude musieť konfrontovať vo svojom vnútri.

Inscenáciu v réžii Juraja Nvotu tvorí séria mizanscén, prostredníctvom ktorých putuje divák spolu s hlavnou javiskovou postavou, Tulákom (Ady Hajdu), po Slovensku. Práve princíp náhody sa pre dramatizáciu Jakuba a Juraja Nvotovcov a dramaturgičku Andreu Domeovú ukázal ako kľúčový. Tulák sa počas svojho putovania stretáva s bizarnými postavičkami ako napríklad Oligarchom, Kameňom, Veliteľom miestnych hasičov či Nezamestnaným parašutistom.

Navrhnúť scénu pre dramatizáciu reportáže je výzva, pretože v predlohe hlavná postava putuje krajinou, ktorá sa často mení, pričom nechýbajú detailné opisy prostredia. Scénickému riešeniu Lukáša Kodoňa dominujú vysoké geometrické útvary bielej farby, ktoré prostredníctvom videoprojekcie určujú konkrétny priestor počas putovania. Projekcia stromov reprezentuje les, premietanie farebných hviezdičiek stav nadrogovaného človeka, padanie kvapiek búrku, fotka kláštornej budovy spolu s bielym nasvietením nás prenesie do interiéru kláštora, v ktorom sa Tulák rozpráva s Mníškou a Kapucínom. Kostýmová výtvarníčka Mona Hafsahl pracovala s princípom grotesky a paradoxu, čím zvýraznila isté deformácie postáv, ktoré stretáva Tulák. Oligarchovi s tenisovým kurtom a bazénom, ktorého stvárňuje Marián Labuda ml., navrhla biele tielko, zdôrazňujúce jeho veľké brucho, slnečné okuliare a čierny plášť so zlatými pásikmi. V ruke mu nechýba vínový pohár ako znak prestíže a luxusu, no ani to nezakryje jeho prízemné spôsoby a vyjadrovanie (zvýšený hlas, krik, podozrievanie, dôraz na hmotné statky). Pre dvojicu Podivný a Podivná (Pavol Šimun, Sarah Arató) je charakteristické štylizované oblečenie z éry hippies – Podivný má uviazanú červenú šatku okolo hlavy, okuliare, veľký pléd“, voľné nohavice a Podivná má tyrkysový klobúčik, bielu voľnú košeľu a sukňu po členky. Výtvarníčka ich kostýmami zobrazila ako ekologických aktivistov, ktorí dni trávia čistením studničiek a podozrievaním každého cudzieho človeka, ktorého stretnú v lese. Nazdávajú sa, že každý neznámy chce ublížiť prírode. Zuzanu Konečnú v javiskovej postave Červenej turistickej značky charakterizuje červená voľná košeľa. Kostýmová výtvarníčka vniesla zveličenie aj do javiskovej postavy Belgičana, nezamestnaného parašutistu, ktorý sa na scéne objaví v kostýme evokujúcom účastníka leteckej výpravy. Pre hlavnú javiskovú postavu, Tuláka, výtvarníčka navrhla civilný kostým bez zveličenia či štylizácie – klobúk, voľnú košeľu, nohavice s vreckami a veľký batoh. Týmto kostýmovým riešením poukázala na to, že sa nevymyká z priemeru, na rozdiel od ľudí, ktorých stretáva. Tulák iba pozoruje, zaznamenáva, nesúdi. Môžeme k nemu vztiahnuť prirovnanie „človek ako každý iný“. Humornosť zdôraznila prostredníctvom výtvarného riešenia postavy Kameňa – Peter Šimun je odetý v sivom obleku.

Juraj Nvota je známy tým, že svoje inscenácie buduje na precíznej práci s hercom. Inak to nie je ani v najnovšej inscenácii, ktorej dominuje princíp grotesky a paradoxu predovšetkým v herectve. Každý z hercov, okrem Tuláka, stvárňuje viacero bizarných postavičiek, resp. typov. Marián Labuda ml. hrá okrem Oligarchu aj Jana, Prvého Zliechovčana a Chlapa pri vode. Najviac uplatňuje grotesknosť v postave Oligarchu – je hlučný, roztržitý a egoistický. Jeho rečový prejav je zámerne ukričaný, roztržitosť realizuje prostredníctvom obzerania sa za seba, upozorňovaním na kamery, sťažovaním sa na to, že ich nemá kto strážiť a nátlakom na to, aby s ním Tulák ostal vo vile. Lenže Tuláka nezláka ani na jacuzzi, pretože vycíti, že Oligarcha myslí v prvom rade na svoje potreby a nebude robiť kompromisy. Sarah Arató je uveriteľná rovnako v postave Mníšky ako aj Bufetárky, Rumovej víly, Podivnej a Pani plnej obáv. Ako Mníška má pohľad upriamený do diaľky, jej hlas je pokojný. Iný prístup realizuje v postave Bufetárky, ktorú Tulák stretáva na začiatku púte. Zvýšený hlas, rozkročený postoj a drzý tón dávajú tušiť, že Bufetárka nebude jemné žieňa. S nostalgiou spomína na časy, keď pracovala v Hoteli Kyjev. V hereckej kreácii Pani plnej obáv, je roztržitá, obzerá sa za seba, aby  náhodou nestretla susedov, ktorí vyznávajú iný politický názor. Zároveň prejaví obrovské nadšenie, keď cestou z obchodu stretne spisovateľa Tuláka. Radosť prejaví vtedy, keď stretne niekoho,  koho obdivuje, a ktorého texty dôverne pozná. Nalieha, aby prijal pozvanie do jej domu, drží ho za ruku, aby mu dala najavo, ako si ho cení. Ako Rumová víla si v nadýchanej ružovej sukni rozloží karimatku a cvičí jogu, kým si ju nevšimne Tulák. Hoci už nemá veľa vody, má zásoby rumu, ktorým si pripijú. Arató je uvoľnená, hravá, flirtuje, dotýka sa Tuláka, usmieva sa naňho, no on sa nenechá rozptýliť a pokračuje v ceste. Počas nej mu stále robí spoločnosť Červená turistická značka v hereckej kreácii Zuzany Konečnej. Je priateľská, rada filozofuje, Tuláka sa snaží naviesť, poradiť mu, podporiť ho v jeho putovaní. Konečná charakter postavy vytvára jemnými pohybmi, vyrovnaným hlasom, jej prejav je nevtieravý, prirodzený. Evokuje kamarátku, ktorej by sme sa chceli zdôveriť a  na jej radu netrpezlivo čakáme. Pavol Šimun tiež stvárňuje rôzne bizarné postavičky, vďaka ktorým môže ukázať svoj komediálny talent. V javiskovej postave Podivného sa skrýva za ekologického aktivistu, no v skutočnosti je neurotik, ktorý každého, koho stretne, podozrieva z poškodzovania prírody. V dialógu s Tulákom je nervózny, zvyšuje hlas, jeho priateľka Podivná sa ho snaží upokojiť. Nezamestnaného parašutistu z Belgicka, ktorý nedokáže rozložiť stan tak, aby sa doň vošiel , Šimun stvárňuje ako nemotorného chlapíka s francúzskym prízvukom. V rečovom prejave zvyšuje hlas na konci vety tak, akoby kládol otázku. . Ako Expert na okná dostáva do nepríjemnej situácie ukrajinskú čašníčku (Halyna Kapralova), ktorú si obzerá ako tovar v obchode, dáva jej najavo, že je pekná, približuje sa k nej viac a viac. Pripomína lovca, ktorý sa chystá lapiť korisť. Režisér do inscenácie vložil postavu ukrajinskej čašníčky, aby spolu s ostatnými kolegami z divadla vyjadrili nesúhlas s vojnou a rozkladom základných demokratických princípov. Ukrajinskej herečke Halyne Kapralovej divadlo Astorka Korzo ´90  poskytlo útočisko a momentálne v ňom pracuje ako rekvizitárka. Tomáš Turek hrá spisovateľa Dominika Tatarku ako zamysleného intelektuála, ktorý hĺbavo filozofuje. Jeho postava je však svojrázna, pretože by sme od nej nečakali, že bude plieskať bičom po javisku, čo vyvoláva nepríjemný pocit úzkosti. Akoby bol metaforou nedávnej minulosti Slovákov, ktorých varuje pred rozhodnutiami ohrozujúcimi demokraciu v krajine. Aj napriek tomu si Dominik Tatarka myslí, že „ľudský génius je stále jasnejší a stále krajší.“[2] Komediálnosť prejaví v postave Zliechovčana, ktorý v podnapitom stave v krčme rozpráva o všetkom možnom, pričom vylezie na stôl, striedavo znižuje a zvyšuje hlas. V hre neožíva len turistická značka, ale aj kameň v interpretácii Petra Šimuna. Hoci na začiatku povie niekoľko slov, udržiava si vzpriamený postoj a väčšinu času stojí v jednej póze ako „skamenelý“. Ako Hasič  prejavuje ústretovosť pri ubytovaní Tuláka, nič nenasvedčuje tomu, že by bol zlým človekom, no keď pri pohári piva z neho vypadne, že keby prišli Rusi, vítal by ich s červenou vlajkou. Vtedy Tulák zbystrí pozornosť a dostane sa do morálnej dilemy, či s ním ostať pri stole, alebo odísť. Pre hereckú interpretáciu Adyho Hajdu v postave Tuláka je príznačný pokoj, vyrovnanosť, pozorovanie, nenápadnosť. Realizuje to pomalým tempom v chôdzi, nesúdením ľudí počas rozhovorov, záchranou Ukrajinky pred Expertom na okná či odolaním vábeniu stráviť sexuálne chvíle s Rumovou Vílou. Vie sa ovládať, vlastne ho ani nestojí veľa námahy odolávať. Hoci sa dostáva do morálnych dilem, ktoré pramenia z rozličných spoločensko-politických názorov v spoločnosti,  nemá to vplyv na jeho aktuálne citové rozpoloženie. Evokuje rieku, ktorá pomaly plynie. Tulák túži po väčšej empatii, po tom, aby si ľudia neubližovali, a aby nebola ohrozená demokracia. O tom svedčí aj niekoľko slov z jeho záverečného monológu: „Ani ja neviem absolútne nič o ľuďoch, ktorých som stretol. Vynorili sa predo mnou z hĺbky na hladinu, spoločne sme sa nadýchli, a oni potom zase zmizli. Lenže to náhodné stretnutie spôsobilo, že odrazu cesty už neboli len také cesty, boli to priamky. (…) Neboli sme priamky, ktoré sa pretínajú a majú konkrétny spoločný bod. Ale chvíľu sme šli vedľa seba a ja som vedel, a dodnes viem, že tam v nekonečne sa pretíname a cítil som to celkom zjavne.“[3]

Hudba Jonatána Pastirčáka a Martina Štefánika podporuje atmosféru jednotlivých mizascén, a hoci neposúva dej vpred, dokáže umocniť rozličné zvuky v prírode. Najpôsobivejšia je hudba počas búrky pri vode, keď zvuk silného dažďa, hrmenia, sprevádzaného behom a krikom hercov, vytvára napínavú atmosféru. Choreografia Laca Cmoreja dbá na režijno-dramaturgickú koncepciu, hercov vedie k prirodzeným pohybom (chôdza, rýchlejšia chôdza, beh, cvičenie jogy na karimatke). Najsilnejšie pôsobí obraz vyššie spomenutej búrky, keď herecký kolektív uteká po javisku, vzájomne do seba vrážajú, kričia, až sa napokon všetci zoradia v strede a vytvoria „pyramídu“, ktorá čelí búrke. Podobný princíp chaosu vytvára choreograf aj v úvodnej scéne, keď sa na plátne premietajú zábery z vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 a herci po šírke javiska pripomínajú vášnivých mravcov, ktorí sa hmýria a potom utekajú do bezpečia.

Tvorivý tím sa v  inscenácii Príhody tuláka po Slovensku vymedzuje voči ruskej agresii na Ukrajine, volá po dôležitosti zachovania demokratických hodnôt. Poukazuje na to, čo spôsobuje rozdielnosť v názoroch týkajúcich sa aktuálnej spoločenskej situácie a v medziľudských vzťahoch.  Na druhej strane však inscenácii chýba väčšia dynamika, pretože štruktúra je viac-menej rovnaká: tulák putuje a vždy stretne niekoho bizarného, s kým vedie krátky dialóg. Po čase takáto schéma skĺzne do stereotypu a divák má problém udržať pozornosť. Nič sa nemení, postavičky ostávajú rovnaké tak, ako aj hlavná postava.

Zamýšľanie sa a filozofovanie znesie papier, no na javisku to môže ľahko skĺznuť do pátosu. Na inscenácii oceňujem, že upozorňuje na dôležitosť demokracie, a tiež stojí za pozornosť obdivuhodné nasadenie hereckého kolektívu. Herci majú možnosť stvárniť rozdielne typy, „vyhrať sa“ s komediálnymi postavami a poukázať na rozličné tendencie v súčasnej slovenskej spoločnosti ako napríklad povrchnosť, ekologický aktivizmus, túžbu po moci, hľadanie pokoja, no a v neposlednom rade aj nádej. Slovami Tuláka: „Slová všetko skreslia. Je to také pochabé vkladať nádeje do nekonečna. Ale čo tu má človek robiť… ak chce niečo robiť.“[4]

---

[1] Príhody tuláka po Slovensku (dennikn.sk), https://dennikn.sk/2951406/prihody-tulaka-po-slovensku-martin-simecka-2023/, 23. 3. 2024

[2] citované z elektronického bulletinu, s. 15 https://storage.cinemaware.eu/katalogy/images/7/b/7bfa0410-e52b-11ee-9bbd-9e966f951e90.pdf, 23.3.2024.

[3] citované z elektronického bulletinu, s. 18, https://storage.cinemaware.eu/katalogy/images/7/b/7bfa0410-e52b-11ee-9bbd-9e966f951e90.pdf, 23.3.2024.

[4] citované z elektronického bulletinu, s. 19, https://storage.cinemaware.eu/katalogy/images/7/b/7bfa0410-e52b-11ee-9bbd-9e966f951e90.pdf, 23.3.2024.