(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Ako sa neotráviť z bazového vína alebo komédia plná mŕtvol

Divadlo
InscenáciaJoseph Kesselring: Arzenik a staré dámy
Premiéra5. júna 2015
Divadelná sezóna

Preklad: Karol Dlouhý
Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
Scéna a kostýmy: Eva Brodská
Réžia a pohybová spolupráca: Gustav Skála
Účinkujú:
Abby Brewsterová: Svetlana Sarvašová
Marta Brewsterová: Jana Pilzová
Mortimer Brewster: Richard Sanitra
Teddy Brewster: Daniel Výrostek
Jonatán Brewster: Ondřej Daniš
Dr. Einstein: Štefan Šafárik
Elena Harperová: Barbora Špániková
Strážmajster O’Hara: Michal Ďuriš
Strážmajster Klein: Ján Marcinek
Strážmajster Brophy: Marek Rozkoš
Reverend Harper, Poručík Rooney: Vladimír Rohoň
Gibbs: Emil Kosír a.h.
Witherspoon: Ján Selecký a.h.
V dnešných konzumných časoch je ťažké odlákať divákov od televíznej zábavy, prilákať ich do divadla a dokonca ich zabaviť. Divadlá preto siahajú po overených tituloch, ktoré majú predpoklad, že budú ťahákom a budú napĺňať hľadisko. Ani overený titul vždy nie je zárukou úspechu.
Poslednou premiérou sezóny 2014/ 2015, uvedenou počas otvorenia 42. ročníka Zámockých hier zvolenských, sa tak stala svetoznáma komédia Arzenik a staré dámy amerického dramatika Josepha Kesselringa. Hra sa pôvodne volala Telá v našej pivnici (Bodies in our Cellar) a bola mienená vážne, Kesselring ňou reagoval na vtedajší boom krvákov na Broadwayi. Neskôr sa však ukázalo, že cesta k úspechu vedie zosmiešnením tohto typu repertoáru. Čierna komédia tak žala od začiatku veľký úspech, na Broadwayi mala neuveriteľných 1444 repríz. Do bývalého Československa sa dostala vďaka Janovi Werichovi, ktorý sa s ňou zoznámil v emigrácii, a pri svojom návrate ju priniesol do Čiech, dal ju preložiť a v roku 1958 mala pod názvom Jezinky a bezinky premiéru v pražskom divadle ABC. Tento titul nie je ani na slovenských javiskách žiadnym nováčikom, divadlá po ňom celkovo siahli už šesťkrát, hrala sa pod niekoľkými názvami ako napríklad Tetušky, Brooklynská noc či Dom plný mŕtvol. V DJGT ju s úspechom prvýkrát naštudoval režisér Martin Peterich v roku 1987. Druhýkrát sa jej v DJGT režijne zmocnil český režisér Gustav Skála, ktorý mal s podobným typom komerčných komédií skúsenosti.
Fraškovitá detektívna komédia sa týka rodiny Brewsterovcov, v ktorej kruhu sa ako jediný „normálny“ javí divadelný kritik Mortimer Brewster. Mortimer sem-tam navštevuje svojej tety, známe svojou pohostinnosťou, a bláznivého brata Teddyho. Rodinná idylka sa končí v momente, keď Mortimer nájde v truhlici pod oknom mŕtvolu. Vysvitne, že láskavé tetušky nie sú vôbec také nevinné – do domáceho bazového vína pridávajú arzenik a v pivnici ukrývajú dvanásť mŕtvol, pre ktoré bláznivý synovec Teddy, ktorý sám seba považuje za amerického prezidenta, v pivnici ich domu kope hroby mysliac si, že kope Panamský prieplav. Situáciu ešte zhoršuje príchod vražedného brata Jonatána spolu s jeho komplicom, nešikovným chirurgom Einsteinom. Útulný domček sa tak stáva pascou plnou mŕtvol a prekvapivých udalostí.
Kesselringova hra je práve typom relaxačnej literatúry, od ktorej sa očakáva zábava a rozptýlenie, preto si inscenácia vyžaduje remeselné zvládnutie žánru zo strany réžie i hercov, v rovine charakterovo-situačnej totiž vychádza z tradície commedie dell’arte. Jednotlivé postavy možno chápať ako paródie na typické postavy detektívneho žánru. Na druhej strane Kesselringov text značne zväzuje inscenátorov, dáva dosť presné inštrukcie, neumožňuje veľkú mieru inscenačnej samostatnosti a nezávislosti od literárnej predlohy, ale i tak je dôležitá miera improvizácie, ktorá v podstate jednoduchý dramatický text môže ozvláštniť a celému predstaveniu dodať potrebnú iskru. U hercov je preto dôležitá schopnosť parodovania, precízneho vykreslenia jednotlivých typov postáv, používanie gestických znakov, využívanie scénického priestoru všetkými hercami, a rovnako komunikácia s obecenstvom. Zvolenská inscenácia v tomto ohľade na niektorých miestach pokrivkávala.
Režijný prístup – snahu o paródiu mala podporiť scéna a kostýmy Evy Brodskej. Scénické a kostýmové riešenie sa nevymanilo zo zaužívanej predstavy. Kto by v takom útulnom domčeku očakával mŕtvoly? Scéna predstavovala brooklynský dom vo viktoriánskom štýle, ladený do teplých okrových farieb. Nechýbal tradičný nábytok ako drevená linka s otvorenými policami, na ktorej boli vystavené hrnce a prísady na varenie či príborník. Nechýbal ani typický willtonský koberec a háčkované obrusy. Viktoriánskou módou boli inšpirované aj kostýmy, a to najmä tetušiek, ktoré mali typickú dlhú sukňu, jednoduchú blúzku s vysokým stojačikom a cez plecia prehodenú šatku. Kostýmy ďalších postáv už mali modernejší ráz, viac pripomínali módu zo začiatku 20. storočia.
Netreba pripomínať, že komédia stojí a padá na hereckých výkonoch, a pri tejto hre to platí dvojnásobne. Hercom zo zvolenského divadla sa koncepciu inscenácie nepodarilo naplniť na sto percent. Úspešnejšia bola herecká dvojica Svetlany Sarvašovej a Jany Pilzovej, predstaviteliek Abby a Marty Brewsterových. Úlohy prívetivých tetušiek, ktoré vyvárajú dobroty, starajú sa o choré manželky policajtov a vraždia svojich nájomníkov v mene lásky k blížnemu, sa zhostili s espritom a nadhľadom. Pôsobili ako dvojičky, ktoré si rozumejú aj bez slov a vzájomne sa podporujú vo svojej „záľube“. Nad ich kriminálnymi činmi by sa nikto nemohol rozhorčovať. Rolu šarmantného, noblesného i nafúkaného Mortimera, ktorého povolanie divadelného kritika je nemenej vražedné a morbídne, zvládol skúsený, ale mladý herec Richard Sanitra. Pri tetuškách sa niekedy herecky dostával do úzadia, a i keď pri takomto type hry platí, že postava je tým komickejšia, čím prirodzenejšie reaguje na neobvyklé situácie, v tomto prípade by osožilo isté zintenzívnenie divadelnosti. Daniel Výrostek v úlohe bláznivého Teddyho Brewstera do predstavenia vnášal detskú naivitu i predstavivosť. Barbora Špániková ako Elena Harperová sa snažila vykresliť dualitu jej postavy – nevinnej dcéry miestneho farára a zároveň koketného dievčaťa túžiaceho po manželstve s Mortimerom. Pri vytváraní postavy využila nadsádzku, chýbala jej však akási prirodzenosť naivného dievčaťa, ktoré nechápe, prečo ju jej snúbenec náhle vyhadzuje z domu. Ich vzťah miestami nadobúdal až melodramatický rozmer. Zločinecký portrét Ondřeja Daniša ako nehodného psychopatického synovca Jonatána Brewstera bol výstižný, k čomu prispievala aj maska pripomínajúca Frankensteina. Záhadnou bola postava jeho spoločníka, doktora Einsteina, nešikovného chirurga závislého na alkohole, zodpovedného aj za Jonatánov desivý vzhľad. Rozpráva v akejsi hatlanine a sám sa Jonatána desí. Vydarené trio vytvorili strážmajstri Michal Ďuriš (strážmajster O’Hara), Ján Marcinek (strážmajster Klein), Marek Rozkoš (strážmajster Brophy). Svoju epizódu výborne zahral Michal Ďuriš, ktorý v postave strážmajstra O´Haru podal zdatnú karikatúru policajta, túžiaceho po kariére dramatika. Vladimír Rohoň, ktorý zosobňoval reverenda Harpera a zároveň inšpektora Roonyho (zaujímavosťou je, že V. Rohoň v inscenácii z roku 1987 stvárnil Gibbsa), rovnako dobre stvárnil pokojného policajta – nešiku, ktorý svojím výzorom značne pripomínal obľúbeného inšpektora Jacqua Clouseaua z Ružového pantera, a ktorý sa sám na konci stane potenciálnou obeťou tetušiek. Tu sa potvrdilo, že bonmoty týkajúce sa neschopnosti policajného zboru nikdy neomrzia, stále dokážu rozosmiať slovenské publikum. Otázkou však ostáva, či hra ako celok dokáže pobaviť divákov. Napriek vyváženým hereckým výkonom sa ako problém javí nedostatok akejsi hereckej symbiózy, ktorá by dokázala vytvoriť koherentné a iskrivé predstavenie plné humoru, a pritiahla by divákov aj od televíznych obrazoviek. Rovnakým problémom je zápletka hry, ktorá je predvídateľná, i komika postavená na miestnych reáliách, ktoré sú s našou realitou spojené len málo. V predstavení tak chýba paralela so súčasnosťou, každodennosťou, na ktorej by sa divák mohol zasmiať. To je už však úlohou pre režiséra.

Avatar photo

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa
venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do
slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.

Uverejnené: 27. januára 2016Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Martina Daubravová (Borodovčáková)

Martina Daubravová (rod. Borodovčáková) je absolventkou klasickej filológie (grécky jazyk a latinský jazyk) na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Absolvovala študijné a výskumné stáže v Grécku, Taliansku a v Rakúsku. Vo svojej vedeckej práci sa venuje najmä antickému gréckemu a rímskemu divadlu a prekladom antických hier do slovenčiny. Je autorkou niekoľkých štúdií a recenzií.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top