Ajajaj, Bajaja

Božena Němcová – Lucia Mihálová: Princ Bajaja

Dramaturgia: Lucia Mihálová

Réžia: Kamil Žiška

Scéna a kostýmy: Tom Ciller

Hudba: Juraj Haško

Účinkujú:

Maznák, Radca, Knieža 1, Knieža 2: Michal Jánoš

Bajaja: Matúš Beniak

Koník, Kráľ: Martin Kochan

Slavena: Dana Droppová

Budinka: Petra Dobiš Blesáková

Zdobena, Kráľovná: Silvia Soldanová

Premiéra: 15. decembra 2023, Divadlo Jána Palárika v Trnave

V trnavskom Divadle Jána Palárika neskrývajú ambície byť dynamickým a progresívnym umeleckým telesom, a to ani pri tvorbe pre deti. Bolo to zjavné pri dôkladne pripravenom batoláriu pre batoľatá od šiestich mesiacov Púpätko, aj inscenácii pre teenagerov s postupmi live cinema Subjekt: Gulliver. Len pri tvorbe pre deti mladšieho školského veku sa divadlu nedarí ponúkať (v tom najlepšom zmysle slova) moderné inscenácie. Predchádzajúca rozprávka Veľryba Gréta (2020)[1] bola veľkým nezdarom. Na konci novembra mala derniéru, aby uvoľnila miesto Princovi Bajajovi. Nemožno však povedať, že by šlo o kvalitatívne zlepšenie. Tak ako aj v predchádzajúcom prípade, otázny je už výber predlohy.

Rozprávka o Bajajovi má literárne aj audiálne podoby, známy je i film z roku 1971 v hlavných úlohách s Ivanom Palúchom a Magdou Vášáryovou. Slovenských divadelných spracovaní je však, na rozdiel od českých, len málo. Vysvetlenie možno hľadať vo fakte, že českej kultúre je príbeh bližší, pretože rozprávku vo svojich zbierkach zaznamenala Božena Němcová. Najnovšie sa pre jej inscenovanie rozhodli v DJP.

            Túžba, aby dobro vyhralo nad zlom, je všeľudská a nadčasová. A to aj v postfaktuálnej dobe, keď sa vplyvom svetovej pandémie a vojnových konfliktov prehĺbila tendencia relativizovať, kto je na strane dobra a kto na strane zla. Vnímanie rozprávok však nie je nemenné. Práve naopak, mnohé z nich v súčasnosti prehodnocujeme. A často ide najmä o rodové aspekty a postavenie ženských hrdiniek v tradičných príbehoch. Pasívne čakajúce cnostné princezné, ktoré nemajú šancu ovplyvniť svoj osud, bez ich súhlasu bozkávané, nútené do vydaja, s kliatbou mutizmu a fyzickou krásou ako jediným benefitom, sú predmetom kritického diskurzu. Polemické nazeranie na tradičné predlohy sa stalo súčasťou vedeckého skúmania, ale aj samotnej tvorby. V Divadle Jána Palárika sa však do tohto prúdu nepridali a ponúkajú vo svojej najnovšej inscenácii cestu do minulosti, a to nielen v práci s predlohou a jej témami, ale aj v celkovom poňatí tvorby pre deti, pričom nejde o zámerné retro.

Tradičné rozprávky sú literárnymi pamiatkami, dôležitými zdrojmi na poznanie typov, archetypov, kultúrnych rámcov a je dôležité ich deťom od útleho veku čítať. No v divadelnej inscenácii by už mala byť prítomná interpretácia, prípadne postoj, aby javiskové dielo ponúklo viac než samotné čítanie. Možno je to idealistická predstava, ale dieťa by sa vďaka tomu, že mu doma a v škôlke čítajú, malo už v ranom veku zoznámiť s ustálenými rozprávkovými postupmi. Keď v mladšom školskom veku príde do divadla, môže už ako divák vnímať prácu s nimi. Tvorivý tím autorky dramatizácie a dramaturgičky Lucie Mihálovej a režiséra Kamila Žišku na túto možnosť nereflektoval.

Princ Bajaja je donútený opustiť rodnú zem, prezlečený za chudobného mrzáka a predstierajúc nemotu sa stáva záhradníkom v inom kráľovstve, vypestuje zlaté jablká a strávi čas s tromi tamojšími princeznami. Inkognito sa postaví na odpor drakovi a porazí ho aj vďaka svojmu hovoriacemu koňovi. Je to príbeh o chrabrosti, o tom, že pokorným a pracovitým bude patriť celé kráľovstvo aj s princeznou. Na zdôraznenie Bajajových dobrých vlastností je do opozície postavený jeho lenivý brat Maznák a ich matka, ktorá sa k druhému synovi zachovala ako krkavčia.

Zásadnejšia myšlienka z rozprávky, že nie je dôležitý výzor človeka, ale jeho charakter, nie je akcentovaná. Jedna replika princeznej Slaveny o Bajajových cnostiach („Nechcem ho zarmútiť. Vždy, keď mi bolo ťažko, vyčaril mi úsmev na tvári. … Nezaslúži si, aby som ho zradila… Ani on by ma nezradil.“[2]) interpretáciu nespraví. Navyše naznačuje, že Bajaju berie na milosť skôr z vďačnosti než čistej lásky a viditeľne jej odľahne, keď sa dozvie, že jeho zmrzačená tvár a nezdobený odev boli len maskou.

Archaickosť predlohy si tvorivý tím pravdepodobne uvedomoval a inšpirovala ho ku konceptu vychádzajúcemu z kočovného (marionetového) divadla. Ideu však výtvarník Tom Ciller značne estetizoval. Herci sú v čistých, úhľadných, renesanciou inšpirovaných čiernych odevoch s čipkovanými goliermi a rukávmi, ich vzhľad dopĺňajú klobúky. Pôsobia elegantne, nie ako putujúci komedianti. Všetky odkazy na poetiku kočovných hercov sú len povrchné, ako napríklad malý verklík, ktorého zvuk však ide z playbacku. Maskovací odev Bajaju je alúziou na kostým Pierota, postavu francúzskeho ľudového divadla, no v pastelových farbách. Tak ako ostatné kostýmy je čistý, jednoliaty a neevokuje muža, ktorý chce prekryť svoj urodzený pôvod.  

Keď šiesti účinkujúci herci a herečky (Matúš Beniak, Petra Dobiš Blesáková, Dana Droppová, Michal Jánoš, Martin Kochan, Silvia Soldánová) nastúpia na proscénium, ich energia je skôr mierna než bujará, slovné vtipy parodizujúce ustálené rozprávkové postupy sú len málo účinné. Po formálne pôsobiacom úvode, ktorý ozrejmuje princíp divadla v divadle, zahrajú prvú scénu pomocou plošných bábok animovaných zhora. Priestorom je drevená kára, na ktorej je umiestnený malý portál. Vo zväčšenej podobe dominuje javisku, pričom netypickým riešením je, že naľavo i napravo sú v ňom dvere, ktoré na prvý pohľad nevidno. Keď herci prejdú zo stvárňovania postáv bábkami do činohernej podoby, nemusia portál obchádzať. Do zákulisia – teda domnelo na scénu zväčšeného bábkového divadla – sa dostávajú cez dvere. Nadväzujúc na stanovený výtvarný princíp majú aj ostatné prvky scény podobu plošných objektov, a to i Bajajov kôň. Predstavuje ho maketa umiestnená na kolesách, ktorá sa horizontálne posúva.

Účinkujúci sa ocitli v neľahkej úlohe herecky naplniť typy. Bez pomôcky v podobe pridanej artistnosti či výraznejšej štylizácie to je náročná úloha. Dana Droppová si s postavou princeznej Slaveny poradila aj s pomocou práce s mimikou a prirodzeným stvárnením veselosti. Silvia Soldánová v role Kráľovnej vtipne mieša milotu s agresivitou a vytvára grotesknú figúrku opičej matky, ktorá napokon oľutuje, kam jej výchova preferovaného syna dospela. Karikatúrnu postavičku jej obľúbenejšieho dieťaťa vytvoril Michal Jánoš. Určite by to zvládol aj bez prvoplánovej pomôcky v podobe neustále prítomnej lízanky v rukách. Paradoxne je najmenej výraznou postavou Bajaja. Nie je to však ani tak problém hereckého stvárnenia Matúša Beniaka ako skôr textu a režijného poňatia inscenácie, ktoré mu nepripravilo veľa príležitostí sa prejaviť.

Režisér Kamil Žiška sa javiskovú prázdnotu snažil vyplniť niekoľkými hromadnými scénami s tančekmi. Rozpačito pôsobí aj scéna, keď je Bajaja s princeznami – ony mu hádžu plastové krúžky a on sa ich snaží chytiť. Výsledná podoba však pôsobí len ako potulovanie sa hercov po javisku. Interakcia s publikom by zapadala do poetiky kočovnej skupiny komediantov, no dva pokusy o ňu nie sú do inscenácie vhodne zakomponované. Na výzvy, aby sa deti zapojili do spievania piesne, na prvej repríze nik nereagoval. Nepresvedčivá je i hudobná stránka, najhoršia je časť, keď sa Bajaja tvári, že hrá na ukulele a hudba ide z playbacku. Celkovo tvoria auditívnu stránku inscenácie viac zvuky a zvukové efekty než hudba Juraja Haška. Tá je prekvapivo konvenčná, neprekračujúca ambície „je to iba rozprávka s pesničkami“.

Celkové vyznenie trnavskej inscenácie Princ Bajaja korešponduje s jej vizuálnou stránkou. Je v niečom neúplné, akoby len dvojrozmerné. Na pozadí dramaturgie výročnej sezóny a pútavej a premyslenej komunikačnej stratégie divadla je to ešte viditeľnejšie.

---

[1] Viac pozri https://monitoringdivadiel.sk/od-slabej-predlohy-k-chabej-inscenacii/.

[2] NĚMCOVÁ, Božena – MIHÁLOVÁ, Lucia. Princ Bajaja. Inscenačný text, elektronický dokument. Interný materiál Divadla Jána Palárika v Trnave. Sezóna 2023/2024, s. 44.