Aj opatrnosť môže byť na škodu

Preklad: Romana Marušková
Dramaturgia: Marek Godovič
Scéna: Miroslav Král
Kostýmy: Vlasta Kubušová
Hudba: Michal Baláž
Réžia: Adriana Totiková
Účinkujú:
Blaž: Ivana Kubáčková
Jurij: Sandra Palenčárová
Denis: Danica Matušová
Vid: Elena Kolek Spaskov
Krištof: Barbora Zamišková
Premiéra dňa 26. a 29. októbra 2012 v Štúdiu 12 Bratislava
Je výborné, že sa mladá humenská režisérka Adriana Totiková začala kontinuálne venovať inscenovaniu súčasnej svetovej drámy. O to záslužnejšie, že v prípade poľského Ingmara Villquista (Taká fajn baba ako ty, Mestské divadlo Žilina) a Brita Petera Quiltera (Ráno po, Divadlo Aréna) ide zároveň o ich prvé slovenské uvedenia. Najnovšie obrátila režisérka svoju pozornosť na riedko uvádzanú slovinskú dramatickú literatúru, konkrétne na hlavnú predstaviteľku mladej generácie autorov, Simonu Semenič. Práve jej hru 5fantkov.si (5chalanov.si) možno už od minulého roku čítať v preklade Romany Maruškovej v zbierke Slovinská dráma. Tento zborník, ktorý vydal Divadelný ústav a ktorý okrem Semeničovej hry obsahuje aj hru Chodba Matjaža Zupančiča a Exhibicionista od Dušana Jovanovića, bol prezentovaný i v rámci scénického čítania sekcie Focus Slovinsko na festivale Nová dráma 2011. Konečne sa tak rok po vydaní publikácie objavuje 5chalanov.si i na slovenskom javisku, konkrétne v bratislavskom Štúdiu 12.
Mladí slovinskí dramatici si svoje miesto zatiaľ nehľadajú len na slovenskom javisku. Ani v rodnom Slovinsku to nie je ružové. Na rozdiel od stabilne uvádzanej staršej generácie slovinských dramatikov (Dušan Jovanović, Drago Jančar, Rudi Šeligo), ktorá sa v osemdesiatych rokoch vo svojich hrách vyrovnávala s totalitným režimom a začiatkom deväťdesiatych rokov s novou situáciou po páde železnej opony a rozpade Juhoslávie, možno u mladých autorov (Zalka Grabnar Kogoj, Saška Rakef, Ana Lasić, Simona Semenič) vidieť odklon od politických a historických tém, ich videnie sveta už nie je poznačené ani Balkánskou vojnou. Apolitická je práve i tridsaťsedemročná vyštudovaná dramaturgička Simona Semenič, ktorú doma pokladajú za najzaujímavejšiu a najradikálnejšiu osobnosť mladej generácie. Je spájaná i so slovinskou divadelnou performanciou a na uvedenie jej ďalších titulov ako 24ur, Polna Pest Praznih Rok, Solo Brez Talona či Več na Slovensku zatiaľ len čakáme. Podobne ako v Rumunsku Gianina Cărbunariu, i Simona Semenič podala navyše pomocnú ruku neznámym začínajúcim dramatikom založením podporného programu PreGlej, prostredníctvom ktorého nadviazala i dlhodobú spoluprácu s medzinárodnou divadelnou skupinou Wax Factory New York.
Jej štyri roky starý text 5chalanov.si nie je drámou klasickej výstavby. Autorka v ňom so strohosťou zápisnice zaznamenáva udalosti jedného ničím mimoriadneho poobedia, ktoré v obľúbenej tajnej skrýši spolu strávi pätica 10-11 ročných chlapčenských postáv. Síce je pre krúžkami a povinnosťami zaneprázdnených chlapcov poobedie strávené v kruhu priateľov pomaly vzácnosťou, ich chuť hrať sa a popustiť uzdu svojej fantázie nie je ani v dnešnej pretechnizovanej spoločnosti o nič menšia ako kedysi. V mikrosvete uzavretého kruhu kamarátov chlapci postupne prejavia svoje hlboko zakorenené násilné sklony, ako i ďalšie zlozvyky dnešných detí. Navyše do kamarátskej partie prenášajú z hierarchizovaného sveta „dospelákov“ i rôzne rodinné a spoločenské roly. Semenič sa v 5chalanoch.sl dokonca nevyhýba odtabuizovaniu genderovej problematiky, s ktorou sa svojsky „pasujú“ už i malí hrdinovia Blaž, Jurij, Denis, Vid a Krištof. Cez prológ a epilóg ale hra ponúka i hlbší ponor do existenciálnych tém, akými sú nevyspytateľnosť ľudského života, či doživotná ťarcha detských tráum.
Inscenovanie 5chalanov.si rozhodne vyžaduje kus invencie, aj inscenátorskej „driny“. Textovo je hra totiž bohatá akurát na citoslovcia, pokrývajúce niekedy aj niekoľko súvislých strán textu, situácie sú tu len letmo naznačené a dokonca sa vyslovene opakujú. Pristúpiť k textu hravou formou a o zásadných témach textu prehovoriť metódou „smiechu cez slzy“ je teda Totikovej logický krok. Podarilo sa jej ale z nádejného textu „vyšťaviť“ maximum? Režisérka sa opiera, a treba povedať, že veľmi vtipne, o jednotlivé etudovité scénky, kedy sa deti hrajú (na superhrdinov, na rodinu, na buzíkov a náckov). Síce sa inscenácii nie úplne podarilo sprehľadniť úvodnú bitku fantastických postavičiek, no neskôr Totiková „choreografuje“ zopár čarovných momentov (pózy superhrdinov, spiace deti). Výborne funguje práca s „haraburdím“ (hadica, plechy, pneumatiky, palice, kontajner), ktoré deti „ponachádzali“ v rozpadnutom dome. Používajú sa ako kostýmy a rekvizity pre detské hry a premieňajú chlapčenské paródie priam na divadlo v divadle (slúžia napríklad ako štíty superhrdinom i kuchyňa v domácnosti), postupne odkrývajú i svoj hudobný potenciál a spolu so scénografiou Miroslava Kráľa (ktorej dominantou je plot v zadnom pláne scény) zároveň výstižne charakterizujú dnešnú industriálnu spotrebnú dobu. Výborné kostýmy Vlasty Kubášovej sa zas originálne vysmievajú všetkým predsudkom rodičov o dnešných skazených deťoch. S ulízanými účesmi, trakmi či uniformnými košeľami pôsobia i piati fagani priam ako nevinní anjelici, rovnako však evokujú zástup malých pionierov z budovateľských plagátov.
Postavy chlapcov stvárňuje podľa dramatičkinho zámeru pätica dievčat a inscenácia 5chalanov.sk je tak veľkou komediálnou príležitosťou hneď pre päticu začínajúcich herečiek. Výborná Ivana Kubáčková v postave Blaža opäť len potvrdzuje, že si zaslúži pozornosť slovenskej divadelnej verejnosti. Dvadsaťpäťročné „ucho“ z Mestského divadla Žilina siahlo práve pod Totikovej režisérskym vedením už aj na DOSKU sezóny 2011/2012 ako objav roka za postavu Hanny (Ingmar Villquist: Taká fajn baba ako ty). S drzo podsadeným hlasom, nedôverčivým pohľadom, fyziognómiou prudko vyrasteného chlapca a prirodzenou autoritou je presvedčivým šéfom bandy i synom svojho otca-riaditeľa. Postavu jedenásťročného chlapca interpretuje Kubáčková zo všetkých herečiek najpresvedčivejšie a na rozdiel od kolegýň nemá problémy ani so zdvojením svojej postavy. Vždy je to chlapec Blaž, ktorý v rámci poobedňajšej zábavy paroduje opitého otca, či nácka. Vďaka tvárnej mimike zas komediálne vyniká Elena Kolek Spaskov v úlohe výbušného Vida. I najmenej skúsená Sandra Palenčárová sa vedela vyhrať s chlapčenskými atribútmi, čo už ale v prípade Danici Matušovej a najstaršej Barbory Zamiškovej len ťažko povedať. Nečudo, že sa takto nevyrovnaná partia nakoniec rozchádza, a to nielen v rámci príbehu.
Totikovej inscenácia sa totiž až príliš opatrne pohybuje vo všeobecnej, povedzme „archetypálnej“ rovine. Aj napriek národnej prípone v názve by si Slovensko so Slovinskom splietol tentokrát určite každý. Globalizácia síce môže byť výhovorkou, no nie sú to len odkazy na národné reálie, ktorými inscenácia šetrila. S vyčerpaním možností zaujímavých rekvizitových „barličiek“ sa režisérska invencia vytráca a inscenácia sa postupne zacykluje. Opakovaním rovnakých postupov už veľmi neprekvapí, a teda ani nenadchne. To na hodinovú minutáž nie je práve dobrá vizitka! Navyše sa režisérka bála ponoriť hlbšie do textu, pristúpiť k odvážnejšej interpretácii a neostať po celý čas len v rovine prvého plánu (zdôraznené násilie v rodine, incest, alkoholizmus) a ľahkej zábavy. Záverečné prerozprávanie budúcich osudov postáv ústami samovraha Krištofa je potom len alibizmus, patetická záchrana na poslednú chvíľu, ktorá má chytro zaplátať interpretačné diery. Krištof, ktorý mal byť v podaní Zamiškovej kľúčovou postavou inscenácie, je ale i teraz rovnako interpretačne nejasný ako celú predchádzajúcu hodinu, a tak náladový strih na záver priniesol akurát ľahostajnosť a rozpaky nad vyznením inak hravej inscenácie komediálnych, ale i spoločensko-kritických kvalít.
Dominika Široká
publikované online 31. 12. 2012

Dominika Široká

Dominika Široká je absolventkou bakalárskeho štúdia teorie a dějin dramatických umění na Univerzite Palackého v Olomouci. Momentálne sa ako držiteľka štipendia DAAD venuje magisterskému štúdiu divadelnej vedy na Univerzite Ľudovíta Maximiliána v Mníchove. Prispieva do divadelných periodík Svět a divadlo a kød so zameraním na nemeckojazyčné divadlo a nezávislú scénu. Objavuje sa v redakciách festivalových spravodajov (Divadelní Flora Olomouc, Instropolitana project, Ost-ra-var).