A všeličo a všelijako, a naozaj

Dramaturgia: Peter Palik
Réžia: Andrej Kalinka, Ivan Martinka
Hudba: Andrej Kalinka
Scénografia: Juraj Poliak
Kostýmy: Eva Farkašová
Bábky: Ivan Martinka
Choreografia: Stanka Vlčeková
Účinkujú: Ján Demko, Jana Eliášová, Jan Homolka, Jozef Abafi, Barbora Paliková, Bibiana Tarasovičová, Milada Filipčíková, Barbora Juríčková, Michal Németh, Anna Čitbajová
Bábkové divadlo Žilina, p. 30. 6. 2011
Písané z premiéry a z reprízy 12. 10. 2011
 
V Bábkovom divadle Žilina sa po náročnej sezóne s podtitulom „Päť P“, v ktorej naštudovali štyri inscenácie – Pom Pom, Perinbaba, Popolvár a Peter Pan – rozhodli sezónu 2010/2011 venovať jednej inscenácii, ktorú pripravovali počas nadštandardne dlhého skúšobného obdobia. (Okrem inscenácie Epos naštudovali v tejto sezóne aj rozprávku Violka Fialka a Móric Modrý – komornú inscenáciu s dvoma hercami.)
Na začiatku tvorivého procesu bol Epos o Gilgamešovi. Neskôr sa z neho stal len východiskový bod, autori libreta Ivan Martinka a Andrej Kalinka z neho prevzali témy a motívy. Na ich variovaní sa ďalej podieľali dramaturg Peter Palik, choreografka Stanislava Vlčeková, kostýmová výtvarníčka Eva Farkašová a dvorný grafický dizajnér – autor bulletinov a plagátov divadla – Juraj Poliak. Výtvarník, absolvent ateliéru grafiky na VŠVU, v Epose vytvoril svoju prvú scénografiu.
Herci do tvorby vstúpili počas tvorivých dielní s autormi inscenácie zameraných na spev, tanec a animáciu. Súčasťou inscenácie je teda aj pohľad hercov na témy smrti, veľkých túžob, životných cieľov, predurčenosti, osudu a možnosti vzdorovať mu. Výstupy z dielní sú integrálnou súčasťou inscenácie.
V starovekom epose sa kráľ Gilgameš vydá hľadať nesmrteľnosť. Má niekoľko možností a pokusov, ako ju dosiahnuť, no nepodarí sa mu to. Posolstvom je, že treba žiť pozemský život tak, aby sme našimi činmi dosiahli nesmrteľnosť v mysliach ostatných ľudí. Nadčasová myšlienka z Eposu o Gilgamešovi je hlavným motívom inscenácie. S príbehom eposu však nemá žiadne priame väzby.
Príbeh je o sociológovi – dokumentaristovi, ktorý pracuje na projekte s názvom Gilgameš. Oslovil niekoľko ľudí, no len jedna bola ochotná sa do projektu zapojiť – 26-ročná fotografka, ktorej diagnostikovali smrteľnú chorobu. Rámcovým mikropríbehom je teda rozprávanie dievčiny o období medzi diagnostikovaním choroby a smrťou. Rozprávanie odráža zmenu postojov a hodnotového rebríčka. Intenzívne si uvedomuje radosť z každej maličkosti, chce zažiť „všeličo a všelijako, a naozaj“. Pri rozhovoroch poodhalí svoj problém aj dokumentarista.
Na rozdiel od Eposu o Gilgamešovi, v ktorom kráľ prichádza do konfrontácie s ďalšími postavami, hrdinami, bohmi a bytosťami, príbeh inscenácie Epos je jednoduchý a nenesie dramatické napätie, pretože je jasné, že hlavná hrdinka zomrie.
Dramaturg v bulletine označil inscenáciu za javiskovú báseň. To je azda najpresnejšie pomenovanie. Inscenácia je defilé emócií, pocitov a otázok o podstate bytia. Scénickou básňou možno inscenáciu označiť nielen z obsahového hľadiska, ale i z pohľadu formy. Opakujúce sa motívy, rovnaké výstupy – choreografie hrané viackrát, no s rozdielnym emočným nábojom, silná hudobná a nonverbálna zložka. To všetko Epos približuje k efemérnosti a nejednoznačnosti vlastnej práve poézii (básni).
Je skvelé, že v dobe, keď z každej strany počuť kritiku konzumu, servilnosti umenia a znižovania nárokov, vznikla inscenácia, ktorá si žiada značnú divácku účasť, schopnosť empatie a interpretácie. Tu sa však nachádza aj problémový bod inscenácie. Mieru jej čitateľnosti možno prirovnať k pohľadu cez zahmlené sklo. Mikropríbehy Dievčaťa s protézou, Dievčaťa s otázkou a Matky, ktoré sa odohrávajú nonverbálne, nie sú len priestorom pre vlastnú interpretáciu, ale možnosťou pre nadinterpretáciu či dezinterpretáciu. Sú ťažko pochopiteľné aj preto, že sa neviažu na nosný príbeh smrteľne chorej dievčiny.
Štyri postavy (Dievča s protézou, Dievča s otázkou, Developer – snúbenec fotografky, a Dokumentarista – autor projektu Gilgameš) majú svoje Tiene hrané ďalšími hercami. Zmysel Tieňov nie je jasný, ale zjavne nie je pri všetkých rovnaký. Tieň Developera mu kazí jeho optimistické vízie o šťastnej budúcnosti s partnerkou, keď nechce prijať fakt, že je chorá. Keď Dokumentarista hrá etudu s telefónom, ktorá vyjadruje jeho túžbu po kontakte a prekonaní vlastnej samoty, predstavuje tieň jeho vlastný strach a bráni mu skutočne niekomu zatelefonovať.
Zahmlené sú príbehy Dievčaťa s otázkou a Matky. V príbehoch oboch figuruje dieťa. V prvom prípade sú to výstupy týkajúce sa tehotenstva – dievča si vytvára brucho tehotnej ženy vypchaním šiat. Dieťa ju v istej chvíli prerastie – domnelý plod je väčší ako ona sama. Postava Matky má v rukách detské topánočky a komunikuje s bábkou malého dieťaťa. V oboch prípadoch teda ide o formu posadnutia dieťaťom. Nie je však jasné, či po ňom Dievča s otázkou tak nekonečne túži a je jej jedno, s kým ho bude mať. Alebo je to strach z tehotenstva? Aký vzťah má k dieťaťu postava Matky? Je to dieťa, ktoré jej zahynulo ako malé? Alebo je to dieťa, ktoré sa nikdy nenarodilo? Motívy a emócie, ktoré tieto príbehy vyvolávajú, sa tak zlievajú. Nezodpovedanou otázkou ostalo aj to, prečo Matka nemá tieň.
Javiskové postavy nemajú mená, ich príbehy sú modelové. Ďalšiu otázku tak vyvoláva Dievča s protézou. Kto je to? Akých ľudí zastupuje v tejto javiskovej básni? Prišla o ruku počas svojho života? Alebo je hendikepovaná od narodenia a rovnaká choreografia zahratá raz ako príval šťastia a potom ako putovanie smútkom predstavuje len dni, keď sa dá všetko zvládnuť, striedané pocitom krivdy a bezmocnosti? Alebo je dievča bez ruky dievčaťom bez milovaného človeka? Má pocit, že bez neho či bez nej nie je úplná, „je ako bez ruky“? Časť, ktorá svojou nejasnosťou zvádza k dezinterpretáciám.
Scénografia Juraja Poliaka spočíva v dvoch výrazných riešeniach zadnej strany javiska. V prvej časti inscenácie je to veľká čiernobiela fotografia ženskej tváre. Za nepotrebné možno považovať, že vo chvíli, keď sa fotografka dozvedá diagnózu, tečú žene na fotografii slzy. Zobrazenie evokuje plačúce sväté ikony. Narábať so slzami však znamená balansovať na hrane gýču. Pocit zúfalstva, neprávia a šoku je vo chvíli určenia diagnózy silne prítomný vďaka emotívnej hudbe, ktorá je gradovaná a umocnená údermi na bubon. Cícerky z očí ženy na fotografii sú tretím a zbytočným sprostredkovaním jednej informácie.
Po diagnostikovaní smrteľnej choroby fotografia zakrývajúca celú zadnú stenu javiska padá a za ňou je postavený múr. Je to múr nárekov? Je to hranica medzi životom a smrťou? Stena, ktorú si staviame z našich obáv a fóbií, a tým sa pripravujeme o plnohodnotnejší život?
Do tejto steny vkladá Developer lekársku správu s diagnózou svojej snúbenice, žena s otázkou matrac, na ktorom súložila, Matka tam videla svoje dieťa (zobrazené pomocou bábky za sklom).
V závere stena, ktorá je oblepená kolážou fotografií padá. Rozpadne sa teda život fotografky tvorený práve tisícami fotografií a padne hranica medzi životom a smrťou. Na druhej strane kvádrov, ktoré stenu tvoria, sú kvety. Postavy aj so svojimi tieňmi odchádzajú z javiska, hladiac kvety. (Aj to je jeden z toporných davových výstupov.)
Treba oceniť technickú náročnosť scény. Stena dokáže udržať hercov, ktorí po nej lozia, a o pár minút sa rozpadá, akoby bola postavená len z Lega. Aj výprava zapadá do kategórie scénickej básne. Viac vyvoláva pocity ako poskytuje záchytné body k interpretácii jednotlivých príbehov.
Režiséri Ivan Martinka a Andrej Kalinka vytvorili niekoľko veľmi pôsobivých obrazov. Významný je i vklad choreografky Stanislavy Vlčekovej. Z jej choreografií sa dajú dobre odčítať emócie, rozpoloženie postáv.
Dievča s protézou prechádza rozžiareným mestom, každý sa usmieva, ľudia na ulici nechodia, ale zdá sa akoby tancovali. Ten istý výstup potom hrá znova. Je smutný, pomalý.
Vynikajúca je zostava Developera. Spevom textu v angličtine prezentuje komplex Babylon tower. Kým on spieva a snaží sa optimizmom a vyhliadkami o skvelom a šťastnom bývaní ohúriť, ostatní herci pracujú so stenami kocky, ktoré rozoberajú a skladajú, aby predviedli výhody komplexu – stravovanie, masáže, dokonca aj to, že sa tento dom v prípade živelnej pohromy dokáže premiestňovať.
Aj tento výstup sa neskôr opakuje. Developer komplex prezentuje, keď už vie o smrteľnej chorobe svojej partnerky. Mrakodrap je zrazu zanedbateľne malý, pieseň už nie je melodická, ani kadencia jeho slov už nie je taká výrazná. Blízkosť smrti ho núti pozerať sa na veci inak.
Choreografka pracuje aj s odevom – tancujúci si medzi sebou prezlečú šaty či vo finálnej scéne sa fotografka vyvlečie zo svetra, čím vykĺzne z náručia svojho snúbenca a umiera.
Devízou inscenácie je hudba Andreja Kalinku. Nie je to hudba k inscenácii. Je jej organickou a podstatnou súčasťou. Andrej Kalinka ju aj sám interpretuje, sediac za klavírom priamo na javisku. V bulletine je označený ako Memento Mori. Herec Ján Demko (hrá aj Developerov tieň) hrá niektoré skladby s ním na gitare a herečka Bibiana Tarasovičová (hrá aj Matku) na harmonike. Kalinka čerpá predovšetkým z ľudových piesní, ktoré varíruje a hrá počas predstavenia viackrát v rôznych úpravách. Ľudové piesne z rôznych regiónov Slovenska prelína s omšou Requiem či s Presleyho Only you. Hudba je emotívna, buduje atmosféru inscenácie, je významotvorná. Kalinka naštudoval piesne s hercami výborne, spievali veľmi dobre.
V inscenácii účinkuje celý herecký súbor Bábkového divadla Žilina. Barbora Juríčková ako Dievča z projektu, fotografka, a Jozef Abafi ako Autor projektu, dokumentarista, sa najviac prezentujú cez činoherný prejav. Je tu zjavná snaha vyhnúť sa patetizmu, ku ktorému téma strháva. Dievča z projektu je nad vecou. Možno až príliš. Barbora Juríčková pod vedením režisérov nevložila do dievčaťa žiaden strach zo smrti a už ani žiadnu nádej na zázrak – uzdravenie. Neváha, jej slovný prejav je sebavedomý. Zjemnie len vo chvíľach, keď vymenúva, čo by (ešte) chcela zažiť. Do Projektu Gilgameš vstupuje vo chvíli, keď už je so svojou chorobou zmierená. Aj Jozef Abafi sa snaží neplačlivo zobraziť muža, ktorý sa bojí samoty –
pretože má viac ako štyridsať rokov a nemá partnerku, cíti sa sám a píše fiktívne listy fiktívnym ľuďom. Vyhnúť sa citovému vydieraniu a plačlivým tónom sa podarilo všetkým hercom. Občas však škrípu závery davových scén, keď pôsobia herci pri dohrávaní (opúšťaní javiska) strnulo, neprirodzene. Inokedy sa zdajú byť do priestoru len naaranžovaní. Celkovo však v inscenácii cítiť zohratosť a presnosť, ktorá je pre mnohé scény nevyhnutná.
Inscenácia Epos stavia na emóciách. Je celý čas jasné, že hlavná hrdinka zomrie. Základom inscenácie teda nie je dramatické napätie, ale defilé emócií. Doplatila však na nepomer emócií a pevných záchytných bodov – informácií pre prijímateľa, ktoré sú dôležité pre odčítanie akéhokoľvek umeleckého diela. Je zrejmé, že inscenácia Epos je výsledkom dlhodobej kolektívnej práce, že jej tvorcovia do nej vložili množstvo energie a chceli u divákov iniciovať zamyslenie sa nad zlomovými otázkami bytia. Spracovávali náročnú tému. Hľadačstvo možno vidieť aj na metamorfózach názvu inscenácie (Epos o Gilgamešovi, Projekt Gilgameš, Deposit), ktorý sa ustálil až krátko pred premiérou. Inscenácia však nie je scelená. Práci rozmanitého tvorivého tímu chýbal stmeľovací prvok. Alebo to mal byť dramaturg, ktorý mal čitateľnosť inscenácie ustrážiť?
Ak sa na inscenáciu pozrieme v širšom kontexte, je chvályhodné, že sa vedenie žilinského Bábkového divadla vydalo cestou hľadania. Umožnilo režijne pracovať skladateľovi, dalo priestor neoverenému scénografovi a dovolilo mu debutovať na svojom kľúčovom projekte. Venovali čas celej sezóny workshopom, pri ktorých mohli herci profesijne rásť a museli siahnuť do iného hereckého zásobníka. Celý umelecký súbor pracoval na netradičnom divadelnom tvare, ktorý naplnili emóciami hodnotnejšími ako ponúkajú citovovydieračské hyenistické televízne relácie. Samotná inscenácia však nedosiahla očakávané kvality.
Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.