Originálna banskobystrická Madama Butterfly

Dirigent: Marián Vach
Réžia: Barbara Klimo
Dramaturgia: Lenka Horinková
Scéna a kostýmy: Veronika Stemberger
Zbormajster: Ján Procházka
Osoby a obsadenie:
Čo-čo-san: Gabriela Jelínková
Suzuki: Michaela Šebestová
Pinkerton: Igor Strojin
Sharpless: Šimon Svitok
Goro: Ján Rusko
Kate Pinkerton: Katarína Perencseiová
Knieža Jamadori: Martin Popovič
Bonzo: Ivan Zvarík
Jakusidé: Daniel Kováčik
Premiéra: 11. marca 2011, Štátna opera Banská Bystrica
V ostatných dvoch desaťročiach sa banskobystrická Štátna opera vyprofilovala za tribúnu razantného odkrývania v slovenskom prostredí opomínaných kapitol hudobnodramatickej literatúry. V odvážnom zámere neignorovať medzinárodné trendy (čo sa v značnej miere stáva v Bratislave i Košiciach), upriamovala dramaturgiu prioritne na renesanciu ranej tvorivej periódy Giuseppe Verdiho a epoch pred a za ňou. Tak sa divák počnúc rokom 1992 mohol postupne zoznamovať s tragickými belcantovými opusmi Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, s raritami „mladého“ Verdiho, ale aj s bežne neuvádzanými titulmi z pier talianskych veristických skladateľov.
V aktuálnej sezóne si vedenie inštitúcie uvedomilo, že „prepálenie“ dramaturgie smerom k raritám predsa len na konzervatívnej slovenskej opernej pôde môže pôsobiť kontraproduktívne. Nemožno utajiť, že divácky záujem sa viaže väčšmi k známym hitom (platí to napokon aj pre viac zaľudnené mestá, než je Banská Bystrica), ktoré v repertoárovej ponuke nevyhnutne potrebujú adekvátne, ba až dominantné zastúpenie. V sezóne 2010/2011 teda dočasne Banskobystričania prehodili výhybku na koľaj so zásobárňou osvedčených partitúr. Chýr objaviteľov si však celkom nenechali vyraziť z rúk, keď v decembri 2010 naservírovali Kálmánovu operetu Vojvodkyňa z Chicaga. Operný repertoár zaštítilo marcové naštudovanie Pucciniho Madama Butterfly. Po ňom v júni, v rámci Zámockých hier zvolenských, nasledovala Donizettiho buffa Nápoj lásky, tentoraz v slovenskom preklade.
Pokiaľ teda Štátna opera prechodne opustila platformu vlajkovej lode slovenskej opernej dramaturgie, ponechala si pečať nekonvenčnosti v inscenačnej poetike titulu nepochybne „obohranom“, akým je Madama Butterfly. Pucciniho japonskú tragédiu zverila do rúk mladej režisérky Barbary Klimo, viedenskej rodáčky so slovenskými koreňmi. Dcéra Edity Gruberovej sa na javisku, kde jej matka v roku 1968 debutovala a odkiaľ sa odrazila k závratnej kariére, predstavila po prvý raz réžiou Lindy di Chamounix pred dvoma rokmi. Teraz dostala predlohu oveľa známejšiu, ktorú v súčasnosti majú v ponuke všetky tri slovenské operné domy.
Jej poňatie Madama Butterfly je však odlišné a vskutku originálne. Našla mnohé paralely medzi príbehom z Nagasaki na prahu 20. storočia a dnešným Japonskom. Spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Veronikou Stemberger presadili dej do súčasnosti. Nemali pritom v úmysle kalkulovať s povrchne módnou provokáciou, celý posun vyznel prirodzene a zdôvodnene. Tradičné znaky pritom ostali zachované jednak v kostýmoch 1. dejstva (svadba sa odohráva v kimonách, ba aj Pinkerton sa prispôsobuje miestnym zvyklostiam) a vracajú sa v ďalších dvoch aktoch prostredníctvom vysúvacieho panelu. Ten symbolizuje akýsi azyl hlavnej hrdinky pred manipulátormi jej osudom, predstavuje oázu istoty. V ňom víta Sharplessa, očakáva návrat Pinkertona, ten, vyzdobený kvetmi, okúzli aj jeho spočiatku nechápavú americkú manželku Kate. Staré Japonsko je však ilúziou, je nenávratne preč. Tak ako aj sen mladej gejše o šťastnom živote s Američanom.
Čo-čo-san v režijnej koncepcii Barbary Klimo spolu s priateľkou Suzuki sú tanečnicami v Gorovom podniku. Bar spolu s priľahlým námestíčkom situovali do spodnej časti javiska, nad ním je otvorený náhľad do izby oboch dievčat. Pôsobivo sú rozohrávané simultánne akcie, pričom sprievodný dej netrhá hlavnú niť, ale kontrastne (veď sme vo verizme!) ju dopĺňa. Iniciátorom zla je úlisný Goro. On pripraví a zrežíruje svadobný obrad, podľa Klimovej fiktívny, lebo slečna žije sama bez rodiny, aby výhodne predal svoj živý „tovar“. Dievčina zrejme tuší, do čoho ide, ale v naivnosti svojich pätnástich rokov a v ťažkom sociálnom rozpoložení si nedokáže uvedomiť zhubnosť manipulátora. Na konci sa stáva už len jeho bezmocnou obeťou. Iného východiska, než harakiri niet.
Práca Barbary Klimo s niektorými postavami bola veľmi výrazná, až objavná. Butterfly v prvom dejstve niesla aj známky pohybovej štúdie, v druhom a treťom už prebrala črty veristickej tragédky. Škoda, že portrét Pinkertona ostal pomerne dosť beztvarý. Usmievavo ľahkovážny, no nie príliš sebaistý mladík do tohto kontextu príliš nepasoval. Navyše, ľúbostný duet zväčša odohraný ležmo (mohol byť intímnejšie nasvietený) trocha limitoval uvoľnenosť spievania. Napokon, radšej než zvieranie sopranistky v náručí, by divák počul vysoké tenorové C. Na relatívne malom bystrickom javisku však vznikla veľká, emóciami nabitá dráma.
Madama Butterfly v Štátnej opere nachádza silnú oporu v hudobnom naštudovaní Mariána Vacha. Má hĺbku, vychádzajúcu z analýzy partitúry, zameriava sa na detaily, výrazové a tempové kontrasty. Silný je jej dramatický ťah smerujúci k záverečnej gradácii. Kreslí poéziu i tragédiu, Vachova taktovka inšpiruje sólistov. Šéfdirigent vie zmobilizovať orchester a odohrať party s minimom počuteľných kazov. Nie je to teleso kvantitou veľké, zato v rámci možností dosahuje kompaktný zvuk a je pripravené na citlivý sprievod sólistov. Podobne zbor, počtom hlasov limitovaný, pod vedením Jána Procházku znel vyvážene a farebne. Režisérka s ním pracovala aj pohybovo, herecky a umiestnila ho tak (aj na galérii scény), že zamaskovala jeho obmedzenú kvantitu.
Nie celkom však vyšlo premiérové sólistické obsadenie. Česká sopranistka Gabriela Jelínková-Podnecká je v duchu talianskej tradície výsostne dramatickou Čo-čo-san. Má pomerne tmavý a objemný materiál, do postavy vnáša veľkú dávku výrazovej expresívnosti a mnohé miesta spieva ozaj presvedčivo. Žiaľ, v jej technike badať veľké medzery, ktoré devalvujú najmä jej vysokú polohu, narúšajú kvalitu tónu a hlavne čistotu intonácie. K dramatickému sopránu sa príliš nehodil lyrický tenor mladého, v súbore angažovaného Ukrajinca Igora Strojina. Jeho Pinkerton bol vokálne aj herecky príliš nesmelý, striedal frázy, ktoré zneli príjemne, s tónmi s nedostatkom lesku a priebojnosti. Herecky a výrazovo aktívnu figúru Sharplessa vytvoril Šimon Svitok, aj vďaka jadrnému a kovovo znejúcemu barytónu. Mladá mezzosopranistka Michaela Šebestová ako Suzuki zaujala sýtou farbou materiálu i výrazovou tvárnosťou. Ján Rusko sa s chuťou zhostil negatívnej roly Gora a – v súlade s inscenačným zámerom – vtiahol ho do centra diania. Zodpovedne boli obsadené aj malé postavy Ivanom Zvaríkom (Bonzo), Martinom Popovičom (Jamadori) a Katarínou Perencseiovou (Kate).
Premiéra sa stretla s jednoznačným ohlasom publika. Emócie vyžarujúce z tejto japonskej tragédie zvlhčili v hľadisku nejedno oko. Zhodou okolností, práve v deň, keď dejisko operného príbehu prežívalo krutú drámu reálneho zemetrasenia.
Pavel Unger

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.