Stratená civilizácia?

Preklad: Martin Solotruk
Réžia: Peter Mikulík
Scéna a kostýmy: Alexandra Grusková
Hudba: Peter Mankovecký
Účinkujú: Dušan Jamrich (Beverly Weston), Emília Vášáryová (Violet Westonová), Diana Mórová (Barbara Fordhamová), Richard Stanke (Bill Fordham), Kristína Svarinská, posl. VŠMU/Nikola Dubovanová, posl. konz. (Jean Fordhamová), Ingrid Timková (Ivy Westonová), Monika Hilmerová (Karen Westonová), Zuzana Kocúriková/Zdena Studenková (Mattie Fae Aikenová), František Kovár (Charlie Aiken), Robert Roth (malý Charles Aiken), Veronika Strapková, posl. VŠMU (Johnna Monevata), Jozef Vajda (Steve Heidebrecht), Branislav Bystriansky (šerif Deon Gilbeau)
 
Premiéra: 23. a 24. septembra 2011, Veľká sála Činohry SND
 
Na úvod zamyslenie: Činohre SND patrí uznanie za to, že siahla po progresívnej, novej hre súčasného autora. Je to opäť americký dramatik, čo má svoju logiku: americkí dramatici musia myslieť na diváka, inak doma nemajú šancu. Taká je história a tradícia amerického divadla „stredného prúdu“, ktoré až do 60. rokov minulého storočia bolo považované vo veľkej väčšine za podnikateľskú činnosť. Myslenie na diváka vyžaduje americký divadelný systém: aj väčšie dotované mestské divadlá počítajú vo svojom rozpočte až s päťdesiatpercentnou návratnosťou zo vstupného, ktoré sa snažia získať predplatným. Tretina ide z rozpočtu mesta, prípadne daného štátu, možno desať percent z federálneho fondu na podporu umenia, (len v prípade, že ide o renomované divadlo v celonárodnom meradle), a zvyšok sú dary sponzorov – firiem i súkromných osôb. V Európe sú štátne dotácie štedrejšie, hľadí sa viac na pestrosť repertoáru a umeleckú stránku. Viac sa experimentuje a dramatici majú pri tvorbe väčšiu voľnosť. Samozrejme, nedá sa to zovšeobecniť, ale o istom trende hovoriť môžeme. Všetko napokon súvisí aj s peniazmi: preto by som sa vôbec nečudoval, keby sa zastúpenie amerických dramatikov v našich divadlách neustále zvyšovalo.
Zdravú kombináciu kvality a diváckeho potenciálu predstavuje aj hra Tracyho Lettsa August: Stratení v Oklahome, v origináli August: Osage County. Letts je štyridsiatnik, ktorý sa už presadil doma i v zahraničí. Jeho tvorbu, najmä hry Zabijak Joe (Killer Joe, 1993) a Chrobák (Bug, 1996) možno považovať za americkú odnož novej drámy typu Marka Ravenhilla a Sarah Kane, aby som vymenoval len najznámejších britských predstaviteľov tohto smeru, dominujúceho najmä v 90. rokoch 20. storočia. Kriminálna zápletka, časté scény násilia a krutosti, sex. Pečať tohto štýlu nesie aj hra August…, ale je už vo výraze miernejšia, samotný Letts sa priznáva k inšpirácii Tennessee Williamsom (najmä Mačka na horúcej plechovej streche). Nachádzame tu aj vplyv ďalších najvýznamnejších amerických dramatikov. V istom zmysle je celá Lettsova hra akoby výpožičkou od amerických velikánov: téma rozkladu rodiny, ktorá je metaforou úpadku spoločnosti, spája okrem Williamsa aj Eugena O´Neilla (najmä Cesta dlhého dňa do noci), Edwarda Albeeho (Krehká rovnováha, Kto sa bojí Virginie Woolfovej) i Sama Sheparda (najmä trilógia Prekliatie hladujúcej triedy, Pochované dieťa a Kovbojka ako delo, v českých prekladoch Pravý západ). Nemožno nespomenúť hru Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho, ktorá tematicky tiež patrí do tohto okruhu rodinných drám, ale Letts má svojou poetikou bližšie k extravagantnosti a subjektívnosti vyššie spomínaných dramatikov – k ich irónii, štipľavému humoru a k žánru grotesky alebo čiernej komédie.
Letts si na zvýraznenie základného paradoxu – kontrastu kultúry súčasných bielych Američanov, v širšom zmysle reprezentantov strednej vrstvy západnej civilizácie (priezvisko Weston, odvodené od slova west – západ), a mladej Indiánky kmeňa Cheyenne, pomáha aj menami postáv. Belošské rodiny majú staroanglické mená, odvodené z angličtiny spred 7. storočia: Weston, Fordham, Aiken. To len zdôrazňuje mieru úpadku ich súčasných nositeľov. Johnna sa, naopak, zámerne vracia k pôvodnému indiánskemu menu Monevata, v angličtine Youngbird (mladý vták, vtáča), aby tak zvýraznila svoju identifikáciu so svojimi predkami a ich kultúrou. Tradičné hodnoty belošského modelu sa zrútili: členovia rodiny sú závislí od drog a alkoholu, sú si neverní, rozvádzajú sa, výchova detí sa im vymkla z rúk. Najväčším paradoxom je incestný vzťah Ivy a malého Charlesa, vyjde najavo, že je jej polovičným bratom – majú spoločného otca. Perverzne zmutovaný americký sen. Sú to typickí Američania, materiálne zabezpečení, citovo vyprahnutí, zúfalo túžiaci po láske, snažiaci sa uniknúť pred samotou a izoláciou. Kým belosi jedia, fajčia trávu, pijú, napchávajú sa liekmi, od ktorých sú závislí, hystericky po sebe vrieskajú, podvádzajú sa a hádajú o majetok, ale fyzicky na scéne takmer nič konštruktívne či užitočné nerobia, Indiánka Johnna celý čas upratuje, varí, umýva riad, obsluhuje, prípadne, keď to jej „belošskí“ domáci potrebujú, berie na seba aj funkciu dôverníka či ochrancu: dovolí štrnásťročnej Jean fajčiť trávu u seba na podkroví a nechá ju, aby sa jej zdôverila s problémami svojich rodičov, bráni Jean pred štyridsiatnikom, trikrát rozvedeným Stevom, ktorý si k nej príliš dovoľuje (porozumejú si vďaka jeho kvalitnej marihuane), utešuje opustenú Violet. Už rámcovanie hry je pre americkú kultúru a históriu viac než príznačné, irónia týchto scén je zničujúca: v prológu Beverly, v minulosti úspešný básnik, poučuje Johnnu o jej povinnostiach v dome a s mondénnou otvorenosťou jej hovorí o svojom alkoholizme i manželkinej rakovine úst a drogovej závislosti. Viackrát sa s nepokrytou závisťou zamýšľa nad Eliotom, najmä jeho veršom: „Život je príliš dlhý.“ Na záver dá Johnne Eliotovu zbierku básní, podľa všetkého Pustatinu, aby tak mohla, v jeho chápaní, duševne rásť. Hra sa končí plačom opustenej, zúfalej Violet, keď všetci po pohrebe jej manžela, kare a následných konfliktoch už odišli či skôr utiekli a ona hľadá útechu u Johnny na podkroví v trojposchodovom dome, kam ju sama umiestnila, aby tak vymedzila jej status v domácnosti. (Bratislavská inscenácia využíva len dve podlažia, ale nie je to dôležitý detail.) Johnna ju vezme do náruče a utešuje veršom práve z Eliotovej Pustatiny: „Teda takto sa svet končí, teda takto sa svet končí…“
Slovenského diváka asi viac zaujme konkrétna situácia rodiny a narušené vzťahy, než téma stretu dvoch kultúr. V inscenácii je zreteľná, aj keď v porovnaní s hrou trochu potlačená, čo je dané kultúrnym kontextom nášho prostredia. Pre Američanov už len pôvodný názov jasne naznačuje, že hra sa bude dotýkať témy súvisiacej s Indiánmi: August: Osage County. Ide o kraj – county (rozlohou porovnateľný s Nitrianskym krajom), obývaný Indiánmi kmeňa Osage, jazykovo patriacimi do väčšej skupiny Siouxov. Celý kraj leží na území indiánskej rezervácie. Žije tu však len cca 45 tisíc obyvateľov – z toho asi 67 % sú belosi, 10 % černosi a len 14,5 % Indiáni. Slovenský divák nepozná tieto súvislosti a asi ani nebude pátrať po ďalších informáciách, ktoré by ho mohli doviesť k tomu, že príklad kmeňa Osage nezachytáva len stret silnejšej a slabšej civilizácie a jeho dôsledok, ale aj zhubný vplyv spôsobu života a hodnôt takzvanej vyspelejšej civilizácie, čo sa prejavilo najmä počas rozkvetu ťažby ropy a plynu v tejto oblasti. Dramatik zrejme pracuje aj s faktom veľkých sociálnych rozdielov medzi samotnými príslušníkmi Osageov, tými, čo sú stále na zozname prijímateľov odvodov z ťažby nerastov a tými, čo ich predali alebo prišli o túto vymoženosť rôznymi podvodmi zo strany belošských špekulantov. Šokujúce sociálne rozdiely v Amerike sa však netýkajú len Indiánov, slumy obklopujú každé veľké mesto. Sociálna politika v zmysle vyrovnávania týchto šokujúcich sociálnych rozdielov sa Američanom už dávno vymkla z rúk a dodnes márne hľadajú spôsob, ako situáciu zlepšiť. Ale aspoň ho hľadajú.
Slovenská inscenácia sa sústreďuje na rodinné vzťahy a ich pretlmočenie v hereckých výkonoch. Tomu pomáha aj presvedčivý a na javisku dobre znejúci preklad Martina Solotruka. Peter Mikulík si zvyčajne vie vybrať zaujímavý text a obsadenie, tu priam hviezdne. Herci presvedčivo zvládajú štylizáciu čiernej komédie a väčšina z nich je disciplinovaná, držia sa svojich postáv a daného štýlu počas celého predstavenia. Táto disciplinovanosť a technická bravúra, spolu s kvalitným textom, sú samé osebe dôvodom úspechu u divákov; takto hrá Ingrid Timková svoju neuspokojenú Ivy, ktorá má problémy s mužmi, až napokon skončí v náručí svojho polovičného brata, presný je aj Richard Stanke v úlohe manžela, ktorý má vzťah so svojou oveľa mladšou študentkou a je rozhodnutý od manželky definitívne odísť. Vie pochopiť zúfalstvo, s akým Barbara oňho bojuje, akurát, že on je jeho príčinou. S nádychom karikatúry, tu však namieste, hrajú v alternáciách svoju uvravenú Mattie Fae Zdena Studenková, resp. Zuzana Kocúriková. Obe presvedčivo zvládajú oblúk tajomstva tejto postavy, ktorá od začiatku pôsobí ako priemerná malomeštiačka, čo sa nevie vyrovnať s nedokonalosťami svojho syna, ale potom šokuje priznaným vzťahom so svojím švagrom, ktorého výsledkom je práve problematický malý Charles. Kocúriková je v útokoch naňho mäkšia, dáva vzťahu so svojím synom iný nádych, kým Studenková je nezmieriteľná. Ten chlad reže do kostí: reakciu jej manžela, ktorý o ničom nevie (František Kovár ako dobrácky Charlie Aikin), jeho hrozbu rozchodom, úplne chápeme. (Výhľadom na istú kolážovitosť hry, vyplývajúcu akoby zo zámerných výpožičiek od klasikov, sa istý motív tohto typu dal očakávať, ale to je skôr nevýhoda pre skúsenejších divákov.) Aj menšie postavy sa dočkali presvedčivých, vyrovnaných výkonov. Iba Monika Hilmerová sa zdá až prehnane štylizovaná do polohy naivky a Diana Mórová miestami zbytočne kričí a prehráva. Hystéria má rozmanité podoby a prejavy. Úroveň štylizácie jej výkonu dosť kolíše, čo ale môže byť zapríčinené aj časovým odstupom od premiéry. Isté však je, že kompaktnosť inscenácie, osobitne v žánri čiernej komédie, stojí práve na disciplinovanosti hereckých výkonov. Vyniká Emília Vášáryová, ktorá stvárnila rozorvanú, závislú Violet, so svojou charakteristickou nonšalantnosťou, a tak dodala tejto postave možno až neprimeraný pôvab – na druhej strane jej Violet dostala ďalší rozmer, ako aj tragická história manželského vzťahu Violet a Beverlyho. Príbeh umierajúcej lásky a rozkladu tradičných hodnôt americkej rodiny. (Mimochodom, mená naznačujúce ikony americkej popkultúry či šoubiznisu – Ultra Violet či hollywoodske Beverly Hills.)
Scéna Alexandry Gruskovej rámcuje celé dianie drevenou tmavohnedou masívnou konštrukciou naznačujúcou jednotlivé priestory domu, najmä prednú a zadnú časť a podkrovie. Riešenie prvého podlažia v dvoch rovinách, oddelených schodmi, je efektívne a najmä situovanie salóna na proscénium umožňuje hercom aj jemnejší psychologický prejav v inak veľkom priestore. Škoda, že scénografka rezignovala na občasné prestavby, ktoré by potrebovali nejaký sviežejší, divadelnejší nápad.
Letts si nepožičiava len od amerických autorov, parafrázuje aj Čechovove Tri sestry, ktoré neskôr sám adaptoval. Kým u Čechova sestry túžia uniknúť, u Lettsa sa navracajú do rodného domu, aby znovu a definitívne odišli, vrátane Ivy, ktorá dovtedy žila s rodičmi. Časť druhého dejstva – kar za Beverlym, ktorý spáchal samovraždu – pripomína Brechtovu Svadbu; rodina sedí za stolom a na povrch sa vyplavujú jej bolestné tajomstvá, obnažujú sa neuralgické body vzťahov. (Rakovina úst, ktorou trpí Violet, je beckettovskou metaforou poukazujúcou na skutočnosť, že slová stratili význam, ich hodnota prudko devalvovala. Na začiatku síce bolo slovo, ale teraz sú dôležité pozitívne činy.) Kontrastom civilizácie a morálky pôvodných obyvateľov a neskorších dobyvateľov Letts poukazuje na rozvrátenosť a úpadok civilizácie, doslova pojedajúcej samú seba. Nie je to len odkaz pre Severnú Ameriku, ale pre celú takzvanú západnú kultúru, ktorá však už dávnejšie je globálna. Nezáleží na svetovej strane, civilizácia konzumu či kobyliek je všade. Budúcnosť nevyzerá vábne, lepší projekt však zatiaľ ľudia nevymysleli. To má Letts spoločné aj s Davidom Mametom, opäť jedným z amerických velikánov, ktorý zobrazuje rozklad konzumnej spoločnosti najmä cez demoralizované pracovné vzťahy. (9. decembra má v Divadle Aréna premiéru jeho politická satira November.) Podľa Mameta sa súčasná, takzvaná vyspelá spoločnosť nachádza vo fáze svojho úpadku, po ktorom bude nasledovať jej zánik. Lebo všetko má svoj začiatok, vývoj a koniec. Takisto ako kvalitná divadelná hra. S týmto vesmírnym pesimizmom a skepticizmom nemusíme súhlasiť, ale pravdou ostáva, že August: Stratení v Oklahome určite kvalitnou divadelnou hrou je. Túto kvalitu dokázala pretlmočiť aj slovenská inscenácia v Činohre SND v Bratislave.
Juraj Šebesta

Juraj Šebesta

Juraj Šebesta vyštudoval odbory estetika a divadelná veda na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Pracoval v Divadelnom ústave, na Divadelnej fakulte VŠMU či na Ministerstve kultúry SR. V súčasnosti je riaditeľom Mestskej knižnice v Bratislave. Venuje sa umeleckej i odbornej literatúre a publicistike, divadelné kritiky či štúdie publikoval vo viacerých zahraničných časopisoch. Za svoje prózy získal domáce i zahraničné ocenenia. Slovenský rozhlas uviedol jeho hru Kuleha. Pre bratislavské Divadlo Ludus zdramatizoval svoje romány Keď sa pes smeje (inscenácia Pozor, dobrý pes) a Venussha (Ťažký týždeň) (inscenácia POZOR, DOuBle STRESS!) Ako držiteľ Fulbrightovho štipendia absolvoval študijný pobyt v USA, na VŠMU prednášal americké divadlo a drámu. Pre slovenské divadlá prekladá hry z angličtiny. Zostavil výbery z tvorby amerických dramatikov Sama Sheparda a Davida Mameta, ako aj sériu slovenských hier preložených do angličtiny Contemporary Slovak Drama 1 – 5, ktoré vydal Divadelný ústav v Bratislave. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre publikovala jeho monografiu, venovanú problematike prekladu divadelných hier Cesta prekladu dlhým dňom do noci.