Útroby vlastného vnútra alebo divadelný ambient

Útroby kravy (papierová balada: črevný katar asociácií na násilie a poetiku života, potemnelá cesta tráviacim systémom pamäte…)
Hrajú: Peter Kočiš, Zuzana Psotková, Jana Wernerová
Spievajú: Lenka Suchánková, Dominika Divíšková
Réžia: Jan Komárek
Kostýmy: Vlasta Žáková
Projekt bol podporený Ministerstvom kultúry SR a Európskym hlavným mestom kultúry Košice 2013
Som vždy v pokušení a lákavom očakávaní, keď sa vyberám na produkcie Divadla Na peróne. Schválne som nenapísala divadelné predstavenia, pretože Divadlo Na peróne už rozšírilo svoje umelecké spektrum aj na performace, happeningy a workshopové projekty. V jeho repertoári nájdeme predstavenia pre deti, autorské predstavenia pre dospelých i medzinárodné projekty. Vo väčšine ich predstavení by ste našli odkazy na klasické literárne a divadelné diela, ako aj veľmi silnú vnútornú autorskú výpoveď trojice Wernerová – Psotková – Kočiš (čo je prirodzené, keďže Divadlo Na peróne je v prvom rade autorským divadlom). Po hľadaní si vlastnej cesty na alternatívnej scéne, ako aj domovskej „scény“, nastala u nich vnútorná potreba po nových impulzoch prinášaných zvonka. Predstavenie Rany bolo prvým predstavením, na ktorom participoval režisér z externého prostredia Jan Komárek z Českej republiky. V Útrobách kravy ide už o ich druhú spoluprácu, ktorá vyústila do premiéry česko-slovenského vizuálno-hudobného projektu. Podstatou predstavenia je jeho správne umiestnenie, ktoré si vyžaduje postindustriálny priestor. Pri košickej premiére to mal byť priestor podzemného skladu jedného obchodného domu, napokon sa však obe predstavenia uskutočnili v Kasárňach Kulturparku. Nespomínam to náhodou. Strohý, neosobný priestor takéhoto typu vyvoláva totiž v divákovi tie správne emócie spojené s úzkosťou ešte pred samotným začiatkom predstavenia. Ďalšou emóciou sú obavy alebo strach, ktorý je spojený s postupným, stále len diváckym vstupom do hľadiska v absolútnej tme osvetľovanej len svetlom sviečok sprievodcov, ktorými sú samotní inscenátori, nie však herci. Tí čakajú vo svojich pózach na scéne. Po usadení všetkých divákov sa začína náročné predstavenie. Náročné na psychiku i fyzickú zdatnosť hercov, na divácke emócie a vnímanie. Príbeh (ak to tak môžem nazvať) Útrob kravy nie je komplikovaný. Ide o takmer nonverbálnu výpoveď o dobe, v ktorej žijeme, o vzťahoch medzi cudzími i veľmi blízkymi ľuďmi, o tom, ako nás môže spojiť láska, súcit a potreba fyzického kontaktu, a zároveň rozdeliť túžba po moci, sile, spoločenskom statuse. Nachádzame sa v centre apokalypsy, kde je jasná spoločenská hierarchia, rodové stereotypy, predsudky. Mimochodom, tie majú aj diváci v priamom strete s týmto typom produkcií. Posledné zvyšky ľudskosti sú konfrontované s agresiou, fašizmom, univerzálnym pocitom moci a jej zneužívania. Oveľa dôležitejším faktom ako samotné pochopenie sujetu je tu odčítanie, pochopenie a empatické vnímanie emócií, konania jedincov vo vyhrotených situáciách spojených s ponížením i ponižovaním, s láskou i nenávisťou. Celé predstavenie, ktoré je založené na takmer tanečno-fyzickom divadle s občasnými deklamovanými vetami –výkrikmi, heslami a sloganmi, ako aj jednoduchými veršami od šepkania cez hovor až po odosobnené heslá z ampliónu  podporujúce bezútešnosť situácie. To všetko je sprevádzané spevom dvojice speváčok a perkusiami. Priznávam, že napriek silným výpovediam v textoch piesní, veľká časť z nich bola málo zrozumiteľná, no paradoxne práve tento stav veci bol veľmi dôležitým výpovedným prvkom založeným na podvedomom vnímaní zvuku prenikavého, ale nevtieravého ženského, takmer extatického spevu a priamym sledovaním vizuálneho predstavenia. Hercov počuť dýchať, vzdychať, dychčať i oddychovať, cítiť ich napätie. Pri atakovaní divákov dotykom a priamou prosbou o pomoc zas cítiť napätie a energiu, ktorá z nich sála. Všetko sa, napriek ťažkej akustickej identifikácii textov, dá odčítať z diania na scéne. Tam vidieť postupné odhaľovanie tyrana – muža v ženských šatách, ako metaforu na pokrytectvo, absolútne aktuálne xenofóbne až fašistické motívy spojené s maskovaním sa do dlhých kožených kabátov, fyzickú lásku medzi dvoma jedincami (zámerne zdôrazňujem univerzálnosť tohto javu, pretože odkaz na lesbickú lásku by v tomto prípade asi nebol na mieste). Štvorcový hrací priestor je uzavretý hľadiskom z dvoch strán v tvare písmena L. Herci využívajú na hranie celú miestnosť. Hrá sa na zemi, na stole, medzi stĺpmi, medzi divákmi, v kútoch. Z celého diania presakuje bezútešnosť, živočíšnosť, skepsa, dezilúzia, obžaloba spoločnosti, doby, všetkých a všetkého. Neobarokové kostýmy V. Žákovej poukazujú na zraniteľnosť aj tým, že sú vyrobené z papiera, trhajú sa, dýchajú, šušťaním „rozprávajú“ svoje vlastné príbehy, ale zeme sa dotýkajú vysokými koženými čižmami. Pod šatami muža/ženy je pancier ako škrupina. Pohyb na scéne v spodnej bielizni zodpovedá totálnemu odkrytiu, odhaleniu, prázdnote.  Režisér J. Komárek premyslel a nastavil každý pohyb na scéne, dotvoril ho hrou zvuku a svetla, resp. nesvetla.
Na predstavenie Divadla Na peróne Útroby kravy prichádza predovšetkým poučený divák, sympatizant tohto súboru alebo človek, ktorý predpokladá, že neuvidí „klasické predstavenie“. V tomto prípade stále platí, že Divadlo Na peróne, aj keď ho tvoria profesionáli, je vo svojej podstate amatérskym zoskupením, v duchu „milovníkov“ divadla, aj keď alternatívneho. Útroby kravy sú výkrikom doby, doslova ponorením sa do útrob hnusu modernej spoločnosti. Sú náročným vizuálnym eposom, fyzickým divadlom pre hercov a emočne silným náporom pre divákov. Tí z predstavenia odchádzajú zasiahnutí a prinútení aspoň chvíľu premýšľať…
Hana Rodová

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.