Jobus v divadle

Dramatizácia: Mariana Ďurčeková a Ján Luterán, scéna: Jozef Ciller, kostýmy: Silvia Zubajová a.h., hudba: Branislav Jobus a.h. a Daniel Heriban, texty piesní: Dano Heriban a Branislav Jobus a.h., dramaturgia: Róbert Mankovecký, réžia: Ján Luterán a.h. a Mariana Ďurčeková a.h., hrajú: Branislav Jobus, Dano Heriban, Lucia Jašková, Eva Gašparová, Nadežda Vladařová, Dominik Zaprihač, Tomáš Tomkuliak a.h.
Slovenské komorné divadlo má vo svojom repertoári ďalší titul pre detského diváka. K Zvedavej rozprávke (autor: Róbert Mankovecký, réžia: Viliam Hriadel) sa pridal Muflón Ancijáš. Dramaturgia divadla teda opäť stavila na nový, súčasný, autorský text. Kým iné divadlá uvádzajú klasické, ľudové rozprávky, SKD v Martine sa rozhodlo inscenovať rozprávkovú knižku jedinečného speváka, hudobníka s spisovateľa Branislava Jobusa. Aby tých divadelných neologizmov nebolo málo, réžie sa chopili mladý absolvent a absolventka VŠMU Ján Luterán a Mariana Ďurčeková, ktorí zaujali svojimi autorskými inscenáciami už na škole (projekt.svadba, Bola raz jedna trieda).
Svojrázny slovenský muzikant a šoumen Branislav Jobus  je členom viacerých hudobných zoskupení (Vrbovskí víťazi, Karpatské chrbáty), ktoré hrajú vlastný hudobný štýl „priemyselný folklór“ a sú typické podomácky vyrobenými hudobnými nástrojmi i kostýmami. Okrem toho organizuje festival, hudobné projekty a píše knižky nielen pre deti. Debutom boli Láskavé rozprávky. Nasledovali Zázračné rozprávky, Až na vrchol, Na výlete do vesmíru, Muflón Ancijáš a jeho spanilá jazda a Ako Muflón Ancijáš cestoval na západ.
Práve z posledných dvoch vybrali autori dramatizácie najzaujímavejšie a najdivadelnejšie príbehy sympatického muflóna. Tie poprepájali, niektoré zlúčili a umiestnili do vysnívaného kamiónu.
V úvode (knihy i inscenácie) sa dozvedáme, kto je to Muflón Ancijáš, v inscenácii prostredníctvom reprodukovaného hlasu samotného autora, ktorý má zaslúženú pozíciu rozprávača.
Jedného dňa si Ancijáš zabudol prezliecť svoje obľúbené, no mamkou zatracované tepláčiky. Hoc tým vyvolal v meste pobúrenie, on sa cítil dobre, teda ako doma. Jeho sebavedomie rástlo, dobrý pocit stúpal a ešte k tomu aj zmuflónel (zmužnel). Zrazu sa mu zdalo, že dokáže všetko, na čo si len pomyslí. Konečne môže opustiť mesto i kontinent. Keďže jeho veľkým snom bolo šoférovať kamión, hneď aj dostal miesto v autodoprave a mohol vyraziť do sveta. Zmenil sa mu celý život. Prvá cesta bola do Ukrajiny, počas ktorej prešiel dážďovku Milicu, našťastie len chvostík, ktorý jej dorastie. Spoločne odvezú klince z Ukrajiny do Číny, kde stavajú vodnú elektráreň. Tie však ukradne vodník Tink-Ťonk, lebo chce zabrániť stavbe, ktorá znečisťuje rieku. Ancijáš kúpi na čínskom trhu čističku odpadových vôd a tak pomôže vodníkovi i robotníkom. Muflón zisťuje, aké je fantastické rozdávať sa a pomáhať. Z Číny berú ryžu a cestujú do Egypta. Tam spoznajú ťavu Nezábudku a pelikána Štefana. Nezábudka bola kedysi veľmi múdra sprievodkyňa, ale aj pažravá. Odjedla z múmie a tá ju zakliala, takže si nič nepamätá. Ancijáš ma v lekárničke obväzy, ktorými obviaže múmiu v pyramíde a Nezábudka si odrazu na všetko spomenie. Ďalšou krajinou je Island, kde práve prebieha futbalový zápas, ktorého súčasťou sa stávajú aj diváci (mexická vlna). Ten preruší zemetrasenie a výbuch sopky. Muflón s dážďovkou si aj v tejto situácii poradia. Na sopku položia kotlík, Islanďania donesú zeleninu a mäso a „gulášpartia“ sa môže začať. Z ostrova vezmú cencúle, ktoré musia doručiť do Afriky. Vďaka nim zachránia černošku Onofrejku i kmeň jej otca Dutana Veľkého. Po všetkých týchto dobrodružstvách sa vracajú dvaja kamaráti domov. Pri ceste nájdu ranenú muflónicu Egrešu (v knihe aj s mláďatkom). Tej Ancijáš daruje krv, aby ju zachránil. Egreša sa síce preberá, no odkrvený Ancijáš odpadne. Odvezú ho do nemocnice, kde naňho čakajú jeho tri „ženy“. V novinách sa dočítajú o Ancijášových hrdinstvách. Ako to už v rozprávka chodí, všetko sa dobre skončí. Ancijáš si svoje tepláčiky už nikdy nevyzlečie. Autor v závere knihy píše: „… hoci ostanem v našom malinkom mestečku nepochopený a mnohí ma budú stále považovať za blázna, nezídem z tejto cesty. A možno… možno dostanem ďalšiu úlohu. Jazda života je prenádherná.“
Tento úprimný príbeh sa začína na preplnenom javisku Štúdia SKD v Martine. Na scéne je hojdacie kreslo, v ktorom spí Ancijáš, klietka, piecka, akvárium, kuchynské poličky, posteľ a iný bytový nábytok. Zo stropu visí ventilátor. Po prvom obraze doma sa všetko mení na kamión, jeho jednotlivé prívesy a krajiny, ktoré muflón precestuje. Z hojdacieho kresla sa stáva sedadlo v kamióne, z akvária jazero, z ventilátora helikoptéra, z piecky sopka, zo stanu pyramída atď. Všetko sa premení. Jozef Ciller vybral z divadla fundusu veci, ktoré pôsobili neutrálne a funkčne. Tento princíp hrania sa, že niečo je niečo iné, je detskému divákovi veľmi blízky. Vyrábajú si bunkre z kusov nábytku, hrniec je prilba, varecha meč, stolička kôň. Preto uverili tvorcom ich nápady. Riskantné je to s vekovým určením inscenácie. Kým dieťa predškolského veku potrebuje výraznú farebnosť a konkrétnosť, dieťa školského veku si už vie obrazy dotvoriť, dovymýšľať. Na to by si mali inscenátori dať pozor. Inscenácia je určená deťom od 6 rokov, kniha od 8 rokov. A tu je problém. Deti v hľadisku sa teda rozdelili na dve skupiny. Tie, ktoré ten kamión nevideli, lebo „nemal strechu“[1], a tie, ktoré si presne taký hneď „vyrobia“ doma. Pre tvorcov je veľmi ťažké urobiť inscenáciu pre obe kategórie, lebo majú úplne iné videnie, myslenie.
Variabilnú scénu doplnili veľmi vtipné, nápadité a náznakové kostýmy Silvie Zubajovej. (Aj keď vek diváka súvisí aj s výtvarnou stránkou kostýmov.) Namiesto rohov dala muflónovi Ancijášovi plechovky so zakrútenými slamkami, hadičkami, mama muflónica mala zatočenú šatku a Egreša vrkoče (ako aj režisérka na premiére). Dážďovka Milica mala krátke vrúbkované ružové šaty s patentom a sukňu, ktorú si odopla, keď ju zrazil kamión, ako spodný článok. Všetky postavy boli tvorené z vecí nachádzajúcich sa doma. Ťava mala na chrbte ruksak a v rukách palice, múmiu predstavoval spací vak, Číňania nosili na hlavách tienidlo z lampy, vodník pršiplášť atď.
Jednotlivé obrazy prepájali pesničky (autori: D. Heriban a B. Jobus) spievané muflónom i dážďovkou. Zopakovali, kde boli a čo zažili a v každej bol rovnaký záver: „Jazdím po svete rád a plním sny, sebe aj iným. Z výfukov smrad, nasávam do seba. Rozdávam, kde sa dá radosť a šťastie, tak to ma baví. V srdci rezervu mám a kto dostane defekt, tomu ju dám.“ Atmosféru a danú krajinu predstavovali tvorcovia aj pomocou skladieb, ktoré naladzovala Milica na autorádiu (čínska pieseň, orientálna hudba, Desmod – Slovensko atď.).
Herci sa môžu v inscenácii pre detského diváka „vyblázniť“, ešte keď ide o zvieraciu rozprávku. Charakterové herectvo odložia v šatni a z vešiaka zložia zaprášené typy. Daniel Heriban, Muflón Ancijáš, je celý čas na javisku a má veľmi ťažkú úlohu udržať detského diváka v strehu, v napätí, čo bude ďalej. Ancjiáš je typ človeka, ktorý by sa pre toho druhého rozdal, je milý, trošku naivný, no s velikánskym srdcom. D. Heriban, ktorý občas hovorí nárečím z Vrbového a občas nie, pôsobil na javisku flegmaticky, akoby mu ani nezáležalo na tom, kde pôjde. Tým sa strácala energia. Herecky to vyvažovala Lucia Jášková, ktorá pohybovo veľmi vtipne znázorňovala dážďovku Milicu. So svojimi postavami sa úžasne pohrala N. Vladařová, predavačka, čínsky robotník, ťava Nezábudka, princezná Onofrejka, muflónica Egreša. Do každej vložila štylizáciu, ktorá vyzdvihla zadanú povahu či emóciu. Pohybovo veľmi dobre stvárnil svoje postavy aj T. Tomkuliak, no čo pohyb dal, to slovný prejav ubral. Martinský herecký súbor opäť dokázal, že vie hrať nielen pre dospelých, ale aj pre deti. Dokázali sa v momente premeniť a veľmi im to pristalo.
Mariana Ďurčeková pracovala päť rokov v Bábkovom divadle Košice a inscenáciu pre deti režírovala v Bibiane i v Bratislavskom bábkovom divadle, preto veľmi dobre pozná detské publikum. Všetky tieto vedomosti zužitkovala v martinskej inscenácii. Spolu s Janom Luteránom vedia vytvoriť na javisku vtipné situácie a nevtieravo zapojiť diváka, čo ocenilo i martinské publikum. Škoda len, že sa objavili nepresnosti – v úvode dostáva Ancijáš reálne raňajky i jeho náklad rožkov je reálny, no suroviny na islandský guláš sú imaginárne alebo helikoptéru nám v úvode predstavuje ventilátor, no druhýkrát priletí hračkárska helikoptéra, osobne by som nenazvala Island ľadovou krajinou a dieťa si asi neuvedomí, že Egypt je súčasť Afriky, do ktorej sa tiež vydajú. Nie som zástancom didaktických predstavení, no ani zmätočných informácií.
Veľmi ma potešila snaha martinského divadla mať inscenáciu pre detského diváka a vybrať si nový text, nevšedného autora, mladých režisérov. Ak by bola určená pre staršieho diváka, nemám ani jednu námietku, ale keďže som mala možnosť vidieť dve predstavenie a počuť reakcie menších detí[2], tak nachádzam problémy. Stačí tak málo, zmeniť číslo. Myslím si, že aj tvorcovia robili inscenáciu pre deti s vyšším vekom, než je uvedený.
Držím palce Muflónovi Ancijášovi, ktorý mi je nesmierne sympatický, aby vyrazil na ďalšie cesty a rozdával sa deťom.
Barbora Paliková

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.