Orbis pictus 3D

Scenár: Jana Mikitková, Miriam Kičiňová, Roman Večerek a kol.
Réžia: Jana Mikitková
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Pohybová spolupráca: Elena Kolek-Spaskov
Scéna: Natália Veľká
Kostýmy: Marek Gašpar Šafárik
Rekvizity: Daniela Kytková
Výber hudby: Kristián Seidmann
Hrajú: Lukáš Tandara, Tajna Persić, Júlia Kováčiková, Simon Fico, Andrej Sisák
Inscenácia Abeceda zjedla teba v réžii študentky VŠMU Jany Mikitkovej je zameraná na cieľovú skupinu detí od 5 rokov. Mikitková a dramaturgička inscenácie Miriam Kičiňová sa inšpirovali pedagogickým odkazom Jana Amosa Komenského a jeho dielom Orbis Pictus, teda Svet v obrazoch. Koncept školy hrou, schola ludus a filozofia Divadla Ludus sú spojené nádoby, do ktorých Mikitkovej inscenácia programovo zapadá.
Divadelná akcia začína už príchodom detí do divadelnej sály – priestor pred divadelnou sálou v budove Heineken Tower je pomerne nedivadelný, čo je dané administratívnym charakterom budovy a jej vstupná hala je skôr priestorom pre kaviarne, trafiky a iné služby – pravým divadelným foyer by sme tento priestor nenazvali. Deti vedené pani učiteľkou v úhľadnom rade vchádzajú do divadelnej sály a ani nezaregistrujú, že im dočasne pribudol nový spolužiak. Zaradí sa k nim chlapec, ktorý je vysoký možno ako ich otcovia, no svojím oblečením a správaním medzi nich celkom zapadá. Deti sa usadia a doteraz neznámy chlapec sa predstaví ako Luky. Podáva si s deťmi ruky, pýta sa kam si môže sadnúť, potom si neustále presadá a ponúka deťom svoju desiatu. Detskí diváci vnímajú Lukyho ako celkom prirodzenú súčasť zábavy, neostýchajú sa, vykrikujú nech si prisadne práve k nim a vedú s ním živý dialóg. Niektoré sú smelšie, viac drzé, niektoré menej, ale všetky deti sa rovnako bavia. Do veľkej miery je to zásluhou predstaviteľa Lukyho, Lukáša Tandaru, študenta bábkoherectva na VŠMU. Tandara veľmi pružne reaguje na detské prejavy, jeho improvizácia nemá hluché miesta. Ako herec je flexibilný ako pohybom, tak výrazom. Za plného svetla chodí pomedzi deti nielen v uličkách medzi sedadlami a radmi, ale prelieza jednotlivé sedadlá, prosí deti, aby ho pustili si sadnúť, prediera sa na miesto v strede pomedzi už usadené deti, čím ich priamo konfrontuje a núti k reakcii. Deti zároveň spontánne komunikujú medzi sebou, kričia si odkazy cez celú sálu alebo súperia o to, ku komu si Luky nakoniec prisadne. Tandara pracuje so zveličením svojej „detskej“ gestiky, ráčkuje, detskému divákovi prispôsobuje aj svoj hlasový prejav, pričom sa mu darí zachovať vhodnú mieru a neparodovať seba samého či vkus detského diváka priamo podliezať. Tandara tak inscenácii pomáha k mimoriadne zábavnému a pútavému štartu.
Zlom smerom k „naozajstnému“ divadlu nastáva v momente, keď si Luky všimne pripravenú scénografickú konštrukciu na javisku. Pýta sa detí, či nevedia, čo to je, a ako zvedavé dieťa sa sám rozhodne na javisko vyliezť a dozvedieť sa odpoveď. Režisérka tu pracuje s divadelnou konvenciou a detským chápaním zakázaného územia či autority, pretože deti sa slovnými príkazmi a radami snažia Lukymu zabrániť, aby na javisko vyliezol, vraj „to nemôže, to sa nesmie“, niektoré deti sa až dvíhajú zo sedadiel, akoby mu v tom chceli zabrániť aj fyzicky. Luky vyskočí na javisko, svetlá sa zhasnú, čím začína divadlo. Do diania vstupujú štyria herci, ktorí stelesňujú spočiatku zvuky, po chvíli začnú vlastnými telami formovať písmená abecedy. Režisérka a dramaturgička inscenácie sú v stavbe javiskového diania a jeho obsahu dôsledné, pri gradácii zvukov, písmen a neskôr slov, uplatňujú Komenského princíp pedagogického postupu od jednoduchého k zložitému. Písmenká (a ich predstavitelia) striedajú rôzne polohy a nálady na dokreslenie a oživenie ich javiskovej podoby, v čom sa opäť otvárajú možnosti hry a hravosti. Jednotlivé písmenká sa stávajú živými aj prostredníctvom ich konkretizácie cez náladu alebo štylizáciu. Sú tak pre detského diváka zapamätateľné a skutočné, nie sú len abstraktnou predstavou.
Choreografia a pohybová spolupráca Eleny Kolek-Spaskov na inscenácii je významným spolutvorcom javiskovej akcie. Kolek-Spaskov využíva jednak pohybový potenciál hercov a herečiek a kreativitou v stvárňovaní jednotlivých písmen napĺňa priestor pre hru s významom a obraznosťou. Fyzické vytváranie písmen abecedy priamo telami hercov podporuje detskú predstavivosť a zároveň dieťaťu sprostredkúva hlbší vnem, keď vidí písmeno ako dvoch hercov v miestami krkolomnej pozícii. Aj dospelému totiž chvíľu trvá, kým sa odpúta od exaktného vnímania, preladí na takúto obraznosť a dešifruje konkrétne písmeno.
Dvaja herci – Simon Fico, Andrej Sisák a dve herečky – Júlia Kováčiková, Tajna Persić (študenti bábkového a činoherného herectva na VŠMU), si vo veľkej časti inscenácie musia vystačiť s fyzickou a zvukovou akciou a plasticky vytvoriť svet prvých detských poznatkov; k artikulovanej reči sa inscenácia dostáva až k záveru, keď pani učiteľka učí Lukyho písať prvé slová na tabuľu. Všetci štyria herci takúto, najmä fyzicky náročnú úlohu zvládajú s ľahkosťou a hravosťou, je pôžitkom sledovať, ako sú pohybovo zohratí, choreografie v ich podaní nestrácajú na rytme ani na vizuálnej pútavosti. Sú oslobodení od artikulovaného verbálneho prejavu, od akejkoľvek povinnosti psychologizácie postavy a sami sa hrajú so zvukom, pohybom a reakciami detí v hľadisku.
Významným partnerom javiskovej akcie je scénografické riešenie inscenácie (Natália Veľká) – na pohľad veľmi jednoduché, no funkčné a pri bližšom pohľade takmer poetické. V centre javiska stojí biela kovová konštrukcia s jednou pevnou osou, na ktorej sú upevnené pohyblivé rámy v tvare štvorca. Vypĺňa ich podľa potreby biela látka, s ktorou sa dá pracovať ako s oponou či posuvným závesom, školská tabuľa, obrázok alebo priamo živá verzia obrázku – herci v identickej štylizácii a kompozícii, napr. Ťahal dedko repku. Rámy sa dajú okolo osi otáčať v akomkoľvek uhle, konštrukcia teda funguje ako kniha s bielymi stranami, školská tabuľa alebo vesmírny kolotoč, keď Luky spoznáva vesmír, a po celý čas je pre hercov zákulisím, spoza ktorého vychádzajú „na javisko“.
Kostýmy (Marek Gašpar Šafárik) plnia najmä dve úlohy. Svojou farebnosťou prispievajú k vizuálnej pútavosti a rytmu inscenácie a sú mimoriadne flexibilné, aby s nimi herci mohli pracovať a variovať ich takmer pri každom výstupe. Herci hrajú písmenká v základnom čiernom kostýme – dlhé nohavice, tričko s dlhým rukávom a čierne topánky – ktorý dopĺňajú elastické návleky rôznych tvarov a veľkostí, zelené, hnedé, oranžové, prípadne červené. Dajú sa navliecť doslova kamkoľvek, na ruky, nohy, hlavu ako čiapka, ako sukňa alebo šaty na celé telo. Aj pri kostýmoch inscenátori uplatňujú možnosti hry, rovnaký „kostým“ herci nepoužijú takmer ani raz. Výnimkou je Lukyho kostým. Ten ukazuje trochu stereotypizovaný obraz školáka – nohavice s trakmi, kockovaná košeľa, čiapka a klasická aktovka s našitými farebnými písmenkami.
Jediným, trochu slabším elementom inscenácie je práve interakcia medzi Lukym a Písmenkami. V okamihu, keď sa všetci dostanú na javisko a písmenká sa začínajú postupne predstavovať, preberajú dominanciu na scéne a z Lukyho (zástupcu detí v hľadisku) sa stáva viac pasívny pozorovateľ ako aktívny príjemca informácií a vedomostí. Luky sedí na vrchole konštrukcie a nečinne sa prizerá. Medzi ním a písmenkami k interakcii v prvej časti takmer nedochádza. Úvod, v ktorom sa Luky s prítomnými deťmi živo rozpráva a zapája sa do ich priestoru, naznačuje ambíciu priamo s detskými divákmi komunikovať a priblížiť im „Orbis pictus“ o čosi bližšie, nielen s odstupom a cez hranicu javisko-hľadisko. Tento princíp však vo zvyšku inscenácie režisérka neuplatnila. Inscenátori deti na začiatku naladia, zaujmú a získajú si ich, no ďalej s ich priazňou nepracujú, akoby sa spoliehali, že lákavý začiatok stačil. Inscenácia Abeceda zjedla teba je pútavá, má hudobný, vizuálny aj pohybový rytmus, didaktický potenciál a vlastnú poéziu, po úvodnej interakcii však na dieťa v hľadisku trochu zabúda.
Margaréta Cvečková (posl. VŠMU)

Margaréta Cvečková

Margaréta Cvečková absolvovala odbor teória a kritika divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2013). V roku 2011 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Počas štúdia aktívne prispievala a viedla školský časopis Reflektor, festivalové denníky počas festivalu Istropolitana projekt, kde pracovala aj na prekladoch recenzií z a do angličtiny. V diplomovej práci sa zamerala na performatívne prvky, aspekt diváka a čiastkový preklad odborných publikácií teoretika performancie Marvina Carlsona. Pre Divadelnú katedru VŠMU tlmočila niekoľko divadelných workshopov a vedeckých konferencií. Prekladu sa venuje aj naďalej, pracovala na dramatických textoch Michaely Zakuťanskej, na prekladoch rozhlasových hier spolupracuje so Slovenským rozhlasom a prekladá aj pre festival Nová dráma/New drama.