Dom prízrakov

Dramaturgia: Emese Varga
Scénograf: Jozef Ciller
Kostýmy: Milan Čorba
Hudba: Peter Mankovecký
Asistentka réžie: Nóra Mesinger
Réžia: Martin Huba
Hrajú: Éva Bandor, Renáta Tar, Krisztina Holocsy, Attila Mokos, Tibor Tóth, Viktor Szabó a.h., Tibor Fabó, Katalin Holocsy, István Olasz, Xénia Molnár, István Németh, Bálint Majorfalvi, László Nagy.
Premiéra 15. apríla v Jókaiho divadle Komárno
Komárňanské Jókaiho divadlo si „najalo“ režiséra Martina Hubu už niekoľkokrát: úspešné boli najmä jeho pohostinské réžie Dostojevského (Bratia Karamazovci)a Čechova (Tri sestry). Višňový sad je ďalším stretnutím výnimočného ansámblu tohto divadla, ktoré je kvôli špecifiku (hranie v maďarskom jazyku) väčšinou odsúdené na perifériu záujmu slovenskej divadelnej kritiky. O to príjemnejšia bola účasť divadla práve s inscenáciou Višňový sad na prehliadke Dotyky a spojenia 2011.
Úvodný pohľad, ktorý sa divákom naskytne, je interiér domu zahalený bielymi plachtami, takže pôsobí dojmom múzea. Je to ale zároveň dom duchov a prízrakov. Dom spomienok, kde ostalo len zakonzervované „vtedy“ zastavené v jednom okamihu. A keď sa doň vracajú jeho obyvatelia, vieme, že je to len na čas, ktorý sa neúprosne naplní a príde skoro. Dovtedy tu ešte odohrajú kombinatoriku prehľadných, no predsa akosi zložitých vzťahov.
Éva Bandor hrá Ľubov Ranevskú predovšetkým ako zhýčkanú paniu, ktorá je navyknutá na parížsky salónny život na úrovni. Po návrate domov sa snaží presvedčiť okolie, že jej srdce je plné radosti, no v skutočnosti  je ťahaná k zemi prízemnými starosťami o obstaranie prozaických vecí, čo miestami nedokáže skrývať. Jej vnútorná nespokojnosť sa prejavuje mrzutým správaním, no stále celým svojím vonkajším vzhľadom upozorňuje a nedá ani na okamih zabudnúť na svoju eleganciu, na úroveň, ktorú by chcela bez námahy dosahovať.  Aj herečkina výška podporuje jej gracióznosť, ktorú postave dodáva. Bandorovej Ranevská je žena v búrke citov, zmätená a zmietajúca sa vo svojich duševných stavoch, ktoré sa už predierajú na povrch viac, ako je príjemné.
Atilla Mokos je trochu dobráckym, možno až príliš tichým a pasívnym Gajevom.  Jeho drobná postava kontrastuje so sestrinou výškou, preto sa zdá viac utiahnutým. Tragika jeho postavy nespočíva v tom, že by lipol na starých časoch – skôr v jeho vlažnom temperamente, ktorý má od letargie nie až tak ďaleko.
Herecky výrazná je Krisztina Holocsy ako Varja. Odetá do strohých úzkych šiat, ktoré obopínajú jej postavu a robia ju ešte smutnejšou a ešte prísnejšou, má za pásom zavesené kľúče, čím pripomína väzenskú dozorkyňu alebo veliteľku, ktorá striehne nad blahom domu. V súlade s Čechovom ju Huba modeluje ako trochu nervóznu, no najmä roztrpčenú z pasivity ostatných, zúfalú kvôli bezmocnosti voči svojmu osudu. Jej pracovitý prístup je v kontraste s nimi, no spod svedomitej nátury presvitajú aj náznaky žiarlivosti, že jej nebolo dopriate zažiť bujaré časy v Paríži.
Viktor Szabó, študent herectva na VŠMU, ponúkol snaživý výkon v úlohe Trofimova, no popri ostatných v hereckom súbore na seba nie celkom šťastne upozorňoval svojou horlivosťou, ktorá bola neželaným kontrastom k umiernenému kreovaniu všetkých postáv. Jeho horúčkovité gestikulovanie a temperamentné nasadenie sa oproti zreteľne civilnejšiemu herectvu ostatných členov súboru pociťovali nie ako nový prístup k postave, ale ako teatrálne zveličovanie. Každý jeden z hercov si poradil s ponorom do svojej roly, súbor pôsobil veľmi kompaktne a hral tímovo. Éva Bandor dokázala zručne posunúť svoju Ranevskú dopredu scény bez toho, aby vrhala tieň na ostatné postavy.
Režisér sa k titulu vrátil po rokoch, keď v roku 1995 v Činohre SND naštudoval túto hru s Emíliou Vášáryovou a Ladislavom Chudíkom v hlavných úlohách. Kým v komárňanskej inscenácii v scénografii dominujú veľké rámy okien, vtedy to bolo mohutné klavírne krídlo (scénograf – Aleš Votava). Nie je mojím cieľom tieto dve inscenácie a tobôž ich herecké obsadenie vystaviť porovnaniu, zároveň však treba povedať, že sú si viac ako podobné. Režisér totiž nielen „recykluje“  detaily – opakuje celé mizanscény, až sa zdá, že nič nepomenil (nemožno si nevšimnúť, že režisér Huba si takto zvykol vzkriesiť vlastné réžie už niekoľkokrát, najmä pri práci so študentmi VŠMU). Scénografické (plachty na nábytku) a kostýmové nápady sa na seba zreteľne podobajú, takisto prináša hudobné scény s klezmer hudbou a vozom. Pri tom, ako leží Ranevská s hlavybôľom v sieťkovej hojdačke, si spomenieme na rovnaké riešenie s pani Vášáryovou. Obraz Gajeva zavretého v skrini a jeho neschopnosť dostať sa von je nápadom, ktorý sme tiež už videli. Rovnaké ostáva aj gesto hry medzi súrodencami Ranevskou a Gajevom, tľapnutie dlaní, ktoré pripomína detskú vyčítanku, a ktoré tvorí záverečné gesto pri odchode z domu detstva. Toľko len náhodne vybrané zhody, samozrejme ich možno v celej inscenácii postrehnúť omnoho viac.
Maďarský názov, pod ktorým Jókaiho divadlo v Komárne hru uvádza,  Cseresznyéskert,  by sa dal preložiť skôr ako čerešňová záhrada. Ak by niekto odchýlku od nám známeho názvu pokladal za interpretačnú, mýli sa. Prvý maďarský preklad tejto Čechovovej hry  totiž nepochádzal z ruského originálu, ale z nemeckého prekladu, kde višňa a čerešňa sa stretávajú v slove Kirsche. V maďarskom kontexte je teda zaužívanejší názov Cseresznyéskert, no niektoré divadlá v posledných rokoch siahli aj po názve Meggyeskert (Višňová záhrada) či dokonca Ruský lekvár (!).
Hoci sa na javisku odohráva s (azda až priveľkým) rešpektom dodržaný Čechov, ostáva v nás len trochu privlažné konštatovanie, že starý svet sa rozpadá. Aj keď spolu s Firsom dokážeme zažiť pocit nostalgie za čímsi, čo končí, je pre nás dnes pochopiteľný aj Lopachinov životný pocit. Už to v našich očiach nie je len ten vydriduch, ktorý kruto vybabral s rodinou svojich pánov. Napriek zjavnej zápornosti je to človek pragmatický a jeho činorodosť ostro kontrastuje s pasívnym rojčením Gajeva a Ranevskej. Ak aj výsledný pocit z inscenácie bude pietny nostalgický povzdych nad odchodom starého sveta, možno tento náhľad spochybniť protiotázkou. Nejde náhodou o divadelný diskurz, nie sú to aj inscenačné tendencie, ktoré sú na odchode? V takejto podobe Čechovovej „komédie“, ktorá je akoby bez interpretácie a mimo času a sústredí sa na predvedenie Čechovových postáv takmer bez komentára, cítime dnes už jasnú príchuť divadelnej starožitnosti. Pravdepodobne môže byť pre niekoho lákavá, pretože predstavuje krajný kontrapunkt k tomu, ako sa dnes klasické texty násilne obracajú naruby. No nič to nemení na tom, že konzervuje aj divadelné prostriedky, ktoré zostali v strnulej póze minulosti. Ak pre niečo tejto inscenácii nemožno uprieť, že je pozoruhodná, je to výlučne vďaka suverénnym hereckým výkonom a výnimočnému ansámblovému herectvu súboru Jókaiho divadla.
Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK. Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.