Dych lukavických zápiskov

Dramaturgia: Viki Janoušková
Scéna a kostýmy: Pavol Andraško
Hudobno-zvukový kocept: Patrik Pačes
Hudobné improvizácie: Tomáš Vravník
Réžia: kolektív tvorcov
 
Nebýva v našej divadelnej kultúre obvyklé, ak takmer onedlho po úmrtí nejakej osobnosti nášho kultúrneho života sa v profesionálnom divadle vytvorí jej portrét alebo aspoň čiastková spomienka naň. Túto česť dostala v autorstve Viky Janouškovej Hana Ponická päť rokov po jej skone (1922 – 2007). Ako v bulletine priznáva autorka scenára – na začiatku jej silného záujmu o Hanu Ponickú stáli predovšetkým Lukavické zápisky – autobiografický román – dokument, v ktorom Ponická rozpráva o svojich najťažších rokoch pred a po zákaze činnosti v súvislosti s Chartou 77. Jej scenár i inscenácia ju z tohto uhla pohľadu aj dôsledne predstavujú. Ako tiež v bulletine hovorí Janoušková – po prvý raz sa v Lukavických zápiskoch stretla v slovenskej literatúre s tak dôsledným a hlbokým popisom procesu „odľahostajnenia“ a nakoniec postavenia sa silám, ktoré sú väčšie ako sily jednotlivca. I samotné Lukavické zápisky majú pohnutú históriu. Hana Ponická ich písala pätnásť rokov (1978 – 1983) a spočiatku sa dočkali iba samizdatového vydania: Petlice (1985). Prvé oficiálne knižné vydanie vyšlo vďaka exilovému vydavateľstvu Josefa Škvoreckého v Toronte (1989), druhé v Čechách – v Brne (1992) a slovenskej verejnosti sa stali Lukavické zápisky dostupnými až vďaka prešovskému vydavateľstvu Michala Vaška v roku 2004. V nasledujúcom roku sa k nim dostala aj V. Janoušková.
Štruktúra inscenácie je na typ komorného divadla formy poeticko-rozprávačskej pomerne zložitá. Jej hlavnú líniu predstavuje civilný prejav herečky Aleny Horňákovej, ktorá pred nami raz číta z Lukavických zápiskov, inokedy priamo interpretuje niektoré zdramatizované životné fakty Hany Ponickej v jej postave. Vedľajšiu, ale nie menej nosnú líniu predstavuje rad úryvkov z rozhovorov z rozhlasovej relácie, ktorú Janoušková v rozhlase zrealizovala ešte v čase svojho pôsobenia v ňom. Ide o veľmi cenné osobné spomienky jej dcéry – Kataríny Juskovej, syna Juraja Žáryho, politológa prof. Miroslava Kusého, politika Jána Budaja či úvahy, postrehy atď. psychológa prof. Imricha Ruisela a vydavateľa Olega Pastiera. Autentickosť tak čítaných, ako aj interpretovaných životných situácií Hany Ponickej pomáhal v inscenácii budovať herec Tomáš Vravník, ktorý stvárňoval viacero postáv spätých priamo so životom Ponickej v reálnej alebo symbolizovanej podobe. Raz vstupoval do jej príbehu ako manžel, inokedy ako sprievodca, ktorý ju kontroloval pri ceste na rozhodujúci 3. zjazd Zväzu slovenských spisovateľov i po návrate z neho, keď bol akýmsi metaforickým výkričníkom – symbolom násilnej kontroly stavu mysle a lámania hodnoty ducha vtedajšej doby. Zjazd bol v živote Hany Ponickej mimoriadne dôležitým. Nemohla síce na ňom vystúpiť so svojou kritikou pomerov v spisovateľskej obci (išlo jej hlavne o zákazy publikovania mnohých spisovateľov), avšak príspevok mohla zaprotokolovať. „Trest“ na seba nenechal dlho čakať. Nasledoval zákaz spisovateľskej činnosti, zastavenie v tlači pripraveného druhého dielu príhod o Štoplíkovi atď. Ako to bolo vtedy – v kruto paradoxnej a nezmyselnej dobe, keď sa napríklad od všetkých vyžadovali podpisy vyjadrujúce nesúhlas s dokumentmi, ktoré z ideologických dôvodov, ale zároveň nik nemohol čítať (Charta 77) – bežné…
Aj napriek zložitosti štruktúry, zvolená forma dokázala vytvoriť pomerne dobrú predstavu o obavách až strachu Hany Ponickej z toho, čo musela urobiť, pretože jej morálka inak ani nedovolila konať. Ale predovšetkým – a to chcela aj Janoušková dosiahnuť – odhalila veľmi podrobne mechanizmus vzniku vzdoru voči systému, ktorému neprekážalo verejné klamstvo a podvádzanie.
V slovenskom kontexte je inscenácia osobitne cenná spojením s rozhlasovými výrazovými prostriedkami, aj keď by menej spomienok v rozhlasovej podobe a viac – napríklad dramatizovaných či iba „čítaných“ situácií zo života Ponickej podčiarklo poetický charakter inscenácie. Osobitne je inscenácia zaujímavá aj formou dokumentárneho divadla. Janouškovej Hana Ponická je ním vďaka často používanému naturalistickému herectvu dokumentárnym divadlom, v herectve je ním aj pre formu scénického čítania, ktorú používa Alena Horňáková pri čítaní z jej Lukavických zápiskov (brechtovský odstup epizáciou). Je ním však predovšetkým vďaka citačnej technike, ktorá je síce typická pre postmoderný rukopis, ale v kombinácii s uvedeným typom herectva sa ním stáva predovšetkým preto, lebo sa prostredníctvom širokej poznatkovej bázy (teda citáciami) snaží vytvoriť u divákov predstavu nielen o základnej dejovej línii, ale aj o jej kontexte – teda dobe, o uvažovaní (minulom i súčasnom) o Hane Ponickej, spôsobe jej prozaického písania atď.
Kladom inscenácie je aj jej scénografické riešenie: jednoduchý staničný vozík na prevážanie batožiny, ktorý pomohol evokovať napríklad Ponickej cestu na Zjazd do Bratislavy, zopár stoličiek na vytvorenie či už ďalších exteriérových alebo interiérových priestorov, svetelné zmeny, ktoré pomáhali vytvárať či už atmosféru výsluchu alebo Ponickej pocit samoty atď. A predovšetkým umiestnenie hracieho priestoru do tvaru avenue, keď sa diváci mohli pozerať nielen na hercov a celé dianie, ale aj navzájom na seba.
Problémom inscenácie – okrem už spomínanej rozhlasovosti na niektorých miestach – bolo aj živé spodobovanie atmosféry doby Hany Ponickej bongom v podaní Tomáša Vavríka. Možno však inscenácia jednotlivými reprízami aj na týchto miestach postupne dostane žiadaný temporytmus…
Dych lukavických zápiskov sa síce začína informáciou z rozhlasovej nahrávky o tzv. transgresívnej koncepcii človeka poľského psychológa Joziefa Kozieleckého, na základe ktorej každý z nás je schopný prekročiť za určitých podmienok svoje hranice, avšak – samozrejme – iba psychologické motivácie konania Hany Ponickej nenachádzame. To, čo v inscenácii hry Viki Janouškovej o nej nachádzame, je dych doby. Ale nielen vtedajšej, ale každej, ktorá chce od ľudí život v nezmysloch. Z divadelného hľadiska v nej zas síce nájdeme predovšetkým postupy, ktorými bolo kedysi naše divadlo – paradoxne – do roku 1989 plné a aj vďaka nim slávne. Poetickosť, naratívnosť, veľký dôraz na etiku (teraz nemám na mysli presadzovanie socialistických ideálov a noriem správania, ale štruktúrne prvky.) Postupy, ktoré v režijnom predvedení kolektívu Dychu lukavických polí síce akoby na chvíľu zastavili čas, ale umožnili premýšľať.
Dagmar Inštitorisová
 

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre žurnalistiky a nových médií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.