(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

Vyberte si svojho vraha!

Divadlo
InscenáciaVáclav Púčik: Trik Trejsy
Premiéra28. októbra 2010
Divadelná sezóna

Autor, scenár, texty piesní, hudobná dramaturgia, réžia: Václav Púčik
Choreografia: Ján Hromada
Kostýmy: Miroslav a Jaroslav Daubravovci
Scéna: Martin Kotuček
Dramaturgia: Anna Komová
Texty piesní: Milan Malinovský, Silvia Bystričanová
Hudobné naštudovanie: Peter Turay

OBSADENIE:
TRIK TREJSY: Jozef Rigo, Štefan Martinovič
LOLA: Zuzana Šebová, Mirka Partlová
JOHNNY TRASH: Janko Slezák, Vilo Csontos
BUJAK: Bibiána Ondrejková
MIMI: Mirka Partlová, Dominika Stará
TANJA: Inge Konrád, Klaudia Pappová
BARMAN: Alžbeta Bartošová, Martina Farkašová
COMPANY ŽENY: Andrea Gabrišová, Romana Orlická, Michaela Szócsová, Martina Kohútová
COMPANY MUŽI: David Hartl, Michal Hallon
Autorská inscenácia Václava Púčika Trik Trejsy vznikla na motívy známeho detektívneho komiksu s hlavnou postavou Dicka Tracyho. Hoci nejde o myšlienkovo náročný titul, je nutné inscenácii prisúdiť kvality, ktoré v rámci divadelných produkcií „na odreagovanie“ rozhodne má. Inscenácia predovšetkým zachováva s patričnou dôslednosťou estetiku americkej detektívky tridsiatych rokov, a to po všetkých stránkach, čím vytvára divácky atraktívnu muzikálovú šou. Náznaková scénografia predstavuje kanceláriu Dicka, s typickým ťažkým stolom a zelenou stolovou lampičkou, ale zmení sa aj na nočný klub. Kostým detektíva čerpá z typizovanej a zaužívanej predstavy – Dick nosí baloňák a šarmantne posadený klobúk. Speváčka z baru okázalo vystavuje svoju krásu na obdiv v elegantných, no sexy šatách a s neodmysliteľným boa. Charakterizácia postáv prostredníctvom kostýmov teda podlieha zaužívaným šablónam, ktoré sú ale pri inscenáciách, ktoré slúžia na pobavenie širokých más ľudí, neodmysliteľné.

V centre pozornosti je ale aj aspekt zasahujúci nad rámec umeleckých kvalít, a to fakt, že hlavnú postavu detektíva hrá nepočujúci herec. Autori inscenácie si teda za hlavné motto svojej práce stanovili predovšetkým integráciu hendikepovaných do umeleckého procesu. Jozefovi Rigovi dali možnosť podielať sa na tvorbe autonómneho umeleckého tvaru. Tomu zodpovedá aj krédo, pod ktorým autori svoje dielo predstavujú: „Využiť umenie, ktoré je inšpiratívnou súčasťou nášho života, na tvorivé inšpirovanie širokej verejnosti pomáhať tým, ktorí našu pomoc potrebujú a sú na ňu odkázaní.“

Keďže je nepočujúci herec obsadený do hlavnej úlohy, sú tomuto faktu podriadené aj niektoré režijné postupy. Hlas detektíva sa ozýva iba z reproduktorov, čo tu ale v žiadnom prípade nie je na príťaž. Naopak, tento dômyselný nápad vyzdvihol originálny pôvod príbehu – komiks. Detektív Dick je známy ako kreslená postavička, oddelením jeho hlasu od postavy sa v určitom zmysle podporilo jeho vnímanie ako kreslenej figúry. Je až neuveriteľné, ako sa herec s týmto hendikepom dokáže integrovať do divadelného celku bez toho, aby sa tomu inscenácia musela podriaďovať, resp. aby musela znižovať svoje umelecké nároky. Jozef Rigo sa absolútne suverénne pohybuje na scéne a vďaka svojej vysokej vnímavosti a reagovaniu na hereckého partnera nikdy na javisku nazaváha. Jeho rola, hoci je „nemá“, je značne náročná na pohyb a koordináciu v priestore, ako aj interakciu s ostatnými hercami. Podarilo sa teda ukázať spoločnosti tú pravú a správnu integráciu hendikepovaných, kde sú na herca kladené tie isté kritériá a podmienky ako na ostatných. Takisto sa jeho výkon dá hodnotiť ako autonómny umelecký výkon, nie je nutné akokoľvek upraviť kritériá reflexie.

Samotný príbeh sa odvíja, ako inak, od momentu veľkého zločinu – vraždy Johnnyho Trasha. Neohrozený detektív sa rozhodne dopátrať sa k vrahovi, no napriek svojej snahe sa neustále dostáva do slepých uličiek. Rozuzlenie príbehu zdá sa preto v nedohľadne, podozrivých pribúda, no voči žiadnemu nie je dostatok dôkazov. K rozuzleniu dochádza len vďaka interaktívnemu zapojeniu divákov. Dej sa náhle preruší a Jozef Rigo nás v mene detektíva Dicka poprosí, aby sme si zvolili vraha spomedzi pätice obvinených. Intenzitou potlesku po obhajobách jednotlivých postáv si diváci určia sami, kto je pre nich najhorúcejším adeptom. Vyberať si môžeme spomedzi niekoľkých Johnnyho bývalých mileniek, majiteľa nočného baru či miestneho barmana.

Hudba použitá v inscenácii je vskutku neobyčajne pestrá. Od populárnych piesní Madonny či Elvisa Presleyho zaznejú z úst hercov aj autorské piesne Václava Púčika. Hudba je v celej inscenácii ujednotená v štýle pop, typickom pre muzikály. Texty autorských piesní zastávajú funkciu doplnenia dramatického dialógu, veľakrát sa skrz ne s komickou nadsázkou tlmočia banálne každodenné úkony (mimo iných zaznie pieseň o strastiach platenia hypotéky a podobné), ale aj dojemné monológy. Popri hudbe je nutné spomenúť ešte jeden výrazný vtipný moment práce so zvukom. O úvodnom zločine vraždy sa dozvieme vďaka autentickému zvukovému záznamu televíznych novín. Po známej úvodnej znelke z Markízy nám Marianna Ďurianová v klasickom poradí najskôr prečíta „headlines“ a potom sa dostane k najzávažnejšej správe – neobjasnenej vražde Johnnyho Trasha. Tento jednoduchý, no účinný fór skĺbenia prítomnej slovenskej reality a amerického podsvetia tridsiatych rokov presne zapadol do štruktúry oddychovej a nenáročnej inscenácie.
Ako som už spomínala v úvode, inscenácia Trik Trejsy nemá ambíciu odovzdať hlboké myšlienkové posolstvo či uchvátiť prelomovou divadelnou estetikou. Napriek tomu je nutné vyzdvihnúť technickú prepracovanosť, obstojné spevácke i tanečné výkony mladých hercov, jednoduchú, no funkčnú choreografiu, či spoločenský presah stelesnený nepočujúcim Jozefom Rigom. Za hlavný prínos inscenácie považujem práve fakt, že nepočujúci herec nijako nepodriaďuje svoj výkon svojmu hendikepu, práve naopak, dosahuje úrovne, ktorá by v kontexte hereckého umenia ako takého rozhodne obstála. A to bez ohľadu na jeho štartovaciu pozíciu vo svete divadelného umenia.

Tatiana Brederová

Avatar photo

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Uverejnené: 28. októbra 2010Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Go to Top