Divadlo | Staré divadlo Karola Spišáka, Nitra |
---|---|
Inscenácia | Kamil Žiška: Čintet (s použitím motívov príbehu Daniela Pastirčáka) |
Premiéra | 29. októbra 2010 |
Divadelná sezóna | 2010/2011 |
Autor textu: Kamil Žiška (s použitím motívov príbehu Daniela Pastirčáka)
Úprava textu: Kamil Žiška, Veronika Gabčíková
Dramaturgia: Veronika Gabčíková
Scéna, kostýmy a bábky: Tom Ciller
Hudba: Matúš Uhliarik
Výtvarná spolupráca: Mária Žilíková
Realizácia bábok: Martin Dubravay
Réžia: Kamil Žiška
Premiéra: 29. októbra 2010, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre
Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre uviedlo vo svojej 60. sezóne ako 183. premiéru inscenáciu Čintet alebo more na konci sveta. Pre čitateľov diel tohto slovenského literáta a kazateľa Cirkvi bratskej je to názov známy, pre nezainteresovaného tajomný. Inscenácia určená deťom má rovnomenný názov ako Pastirčákova knižka, plná fantázie, tajomstva a filozofického posolstva autora.
Dramaturgia nitrianskeho divadla sa spoločne s Kamilom Žiškom podujala pripraviť inscenáciu z nezvyčajne bohatého materiálu s veľkým obrazovým, imaginačným a myšlienkovým duchovným potenciálom. Úloha, aj vzhľadom na filozofickú rovinu a z nej vyplývajúcu osobitosť či nadväznosť na ducha autora tak, aby nezväzovala divadelných tvorcov, nebola jednoduchou ambíciou.
Tvorivý dramaturgicko-režijný tandem stál pred úlohou nájsť kľúč k uchopeniu tohto náročného diela. Po prečítaní tejto knihy – „slovenskej Alice v krajine zázrakov“ by sa mohlo zdať, že je to až nemožné.
Kamil Žiška, autor inscenačného textu, v spolupráci s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou dospeli k finálnemu tvaru, ktorý od autora knihy preberá hlavné postavy detí (Deborka, Dorotka, Damian, Filip, Jonatan), čiastočne sujet a prostredie. Autor divadelného textu využíva motívy príbehu Daniela Pastirčáka a v princípe vytvára novú primeranejšiu fabulu, ktorá rešpektuje možnosti divadelného času aj priestoru.
Príbeh nitrianskej verzie Čintetu je príbehom pätice detí, ktoré prijmú Deborkinu vymyslenú hru a spolu s maličkým Deborkiným bratom Jonatanom vstúpia cez bránu do krajiny fantázie a imaginatívneho sveta (zhmotňuje ho v prvom pláne pomaľovaná plachta predstavujúca mapu krajiny) Čintet. Hneď sa však ocitneme v „reálnej“ javiskovej dimenzii.
Pomenovanie krajiny i hry vymyslela Deborka, ktorá sama nevie, čo to bude za hra, lebo si ju vymyslela spontánne a práve teraz. Čintet vznikol v jej predstavách pri myšlienke na výchovné koncerty, kde často vystupoval kvintet hudobníkov.
Deti sú spoločným, kolektívnym hrdinom divadelnej hry, čo korešponduje aj s jej hlavnou myšlienkou. Na konci hry sa jej hrdinovia i diváci dozvedia, že v živote víťazí spolupatričnosť, priateľstvo a jednota nad sebeckosťou a individualizmom.
V hre nie sú tradičné rozprávkové konflikty medzi postavami, nejedná sa o klasický ideový model boja so zlom. Modelové „zlo“ nahrádza prekonávanie samého seba a hľadanie spravodlivej cesty životom.
Tvorcovia formulovali posolstvo inscenácie týmito slovami: „…neobyčajné dievča (Deborka) sa spolu s ďalšími tromi kamarátmi pustí hrať túto záhadnú hru, na ktorej konci, o čom však ono nevie, je poznanie, že iba harmónia a spolupatričnosť prekonajú všetky nástrahy života a sveta“.
(Stavba hry Čintet má podobu putovačky, klasického modelu bábkovej hry.)
V prvom pláne je hlavným príbehom tejto putovačky krajinou hľadanie strateného Deborkinho brata Jonatana. Každá situácia, každá sekvencia putovačky má však svoje vlastné príbehy a vlastných hrdinov, ktoré sú súčasťou spoločného veľkého príbehu o poznaní a sebapoznaní.
Čintet je tak ako v Deborkinej fantázii prepojený s predstavou o hudobníkoch, s kvintetom. Z tohto faktu vychádza aj koncepčné uchopenie príbehu a jeho transformácia do javiskovej podoby vo všetkých jej zložkách.
Partnermi putujúcich detí, ktoré hravou formou prekonávajú prekážky v krajine Čintet, sú dalmatínci. Prekonávanie prekážok je zároveň poznávaním nových, nie materiálnych vecí.
V prvej putovacej sekvencii sa deti stretávajú s taxikárom, ktorý má namiesto auta domček – vezie ich krajinkou. Je ich prvým partnerom, ktorý ich zoznamuje s novou krajinkou.
V druhej sekvencii sa stretávajú so slimákom a jeho životným tempom.
Ďalej sa deti dostanú do náladovej krajiny, kde sa s nimi stretáva náladová kráľovná, ktorá pôsobí tajomne. Tu spoznávame človeka ako zväzok nálad.
Jednou z najpôsobivejších scén je nasledujúca scéna so srdcom, v ktorej sa stratí rytmus. Ten sa nájde vtedy, keď začneme počúvať svoje srdce – sekvencia, ktorá priniesla putujúcim ďalšie nové poznanie.
Scéna na mori prináša poznanie o nebezpečenstve a o tom, že v živote treba byť niekedy i ostražitý a vnímať veci okolo seba s otvorenými očami. Táto scéna prináša zdravú dávku napätia v situácii, keď je potrebné ubrániť sa pred chobotnicou kakofóniou – pred vnútorným i vonkajším chaosom.
Naozajstné nebezpečenstvo a skúšku odvahy prináša scéna s drakom v dračej jaskyni. Prekonanie draka symbolizuje prekonanie samého seba a zároveň prekonanie temnoty.
Po prekonaní týchto prekážok, ktoré sú získavaním nových skúseností a poznávaním človeka ním samým i za pomoci svojho okolia prichádza odmena – nájdenie Jonatana.
Deti svoju púť do sveta fantázie končia návratom späť do reálu, do ktorého ich symbolicky púšťa brána. Vracajú sa však bohatší o nové skúsenosti.
Čintet je tak ako v Deborkinej fantázii prepojený s predstavou o hudobníkoch, s kvintetom. Deti aj ich partneri dalmatínci – v kostýmoch hudobníkov s dalmatínskymi bodkovanými motýlikmi – vytvárajú jedno spoločenstvo. Deti sú tie, ktorým chýba životná skúsenosť a poznanie, dalmatínci sú druhá časť ľudskej skúsenosti a v príbehu detí im vytvárajú „prekážky“. Deti nakoniec prídu k poznaniu, že každé teleso musí ladiť a ladí iba vtedy, ak nikto z hráčov nehrá falošne.
Autor a režisér Kamil Žiška spoločne s nitrianskymi tvorcami ponúkol divákom veľmi osobitú a náročnú inscenáciu, ktorá vyžaduje mimoriadne naladenie sa pri každom predstavení.
Inscenácia nie je prázdnym tokom atraktívnych inscenačných nápadov, všetky nápady, invencia, obrazotvornosť režiséra a jeho tímu smeruje k invenčnému, atraktívnemu ale nepodliezavému zhmotneniu nehmotných právd (zdôrazňujeme, že príbeh je v tomto prípade iba osou, nie je silným príbehom) a to je niečo, za čo treba Kamila Žišku obdivovať. Ako príklad uvediem obraz, keď sa zobrazuje strata a nájdenia rytmu, nejde len o rytmus pri hre na nástroje, ale ide o životný rytmus človeka. Obrazy, ktoré Žiška ponúka nie sú prvoplánové v myšlienkach ani v javiskovej realizácii, stávajú sa obrazmi metaforickými vo vhodnej kombinácii obrazu a slova, no predovšetkým obrazu – v javiskovom v zhmotnení.
Tu treba veľkú predstavivosť, imaginatívnosť, invenciu a schopnosť selekcie aby sa v množstve scénických nápadov nestratil zmysel.
Kamil Žiška sa tu ukázal ako majster, ktorý dokázal umne použiť krásnu, bohatú, filozoficky náročnú literárnu predlohu Daniela Pastirčáka. Napriek rovnomennému názvu inscenácie a Pastirčákovej knihy šlo o inšpiráciu týmto literárnym dielom a jeho filozofiu.
Autor a režisér Kamil Žiška akceptuje filozofiu pôvodnej predlohy, ale svoju verziu nijako nestavia do podoby rigoróznej filozofickej výpovede, necháva voľnosť jednak sebe ako tvorcovi, hercom a čo je najdôležitejšie, aj divákovi. Tomu iba dáva jemne najavo, aké životné hodnoty si cení.
Na inscenácii s Kamilom Žiškom aktívne spolupracovala aj dramaturgička Veronika Gabčíková, ktorá si už iba za odvahu zaradiť takýto ťažký titul zaslúži pochvalu.
Výrazný výtvarný rukopis vtlačil dielu autor výtvarného návrhu scény, kostýmov a bábok Tom Ciller. Jeho výtvarná koncepcia bola koncepciou, ktorá „ladila“ s víziou režiséra. Bola koncepciou, ktorá vniesla inscenácii ľahkosť. Divák sa s ňou stotožnil a ako bolo vidieť i herci sa vo svojich kostýmoch a celej výprave cítili dobre. Autor kostýmov obliekol hercov do pánskych čiernych oblekov s klobúkmi, čím neutralizoval predstaviteľov detských postáv, nesnažil sa bábky obliecť do tých istých kostýmov ako ich animátorov. V tmavej koncepcii vynikli tak ostatné – svetlé javiskové triky a kúzla. Dalmatíncov, ktorí mali často v rukách stojany na noty obliekol tiež do čiernych oblekov, pričom ozvláštňoval drobnými „dalmatínskymi“ prvkami – bodkami – napríklad ich motýliky pod krkom či šálky na kávu.
Ciller priniesol množstvo vizuálne dobre pôsobiacich nápadov. Pôsobivých sekvencií bolo veľa, (azda každá jedna časť putovačky) no medzi tie najpôsobivejšie z môjho uhla pohľadu pôsobili dve scény – už spomínaní scéna hľadania rytmu či scéna u náladovej kráľovnej s maskami a polomaskami vo farebnej kontrastnosti prvkov a v nádychu tajomnosti.
Na inscenácii spolupracovali aj výtvarníci Martin Dubravay a Mária Žilíková.
Bábky mali funkciu kvázi ilustračnú, ale klasickú hru s bábkou Kamil Žiška vo svojich inscenáciách zriedka využíva. Nedá sa však povedať, že by boli bábky použité samoúčelne. Súčasné bábkoherectvo je veľmi zaujímavou kategóriou, ktorú treba skúmať, a to nitrianske môže byť pre teatrológov veľkou inšpiráciou. Ako sme konštatovali už pri písaní recenzie inscenácie Jánošík v Starom divadle v Nitre, ide o nový, špecifický druh nového herectva či bábkoherectva, či herectva alternatívneho alebo herectva s bábkou.
Herecké výkony v tejto inscenácii „ladili“ – v princípe nebolo slabších, nebolo silnejších – úplne v duchu Čintetu. Mladí herci stvárňovali postavy detí (Deborka – Lucia Korená, Damian – Radovan Hudec, Dorotka – Katarína Petrusová, Filip Kusenda), výnimkou bol Milan Vojtela, ktorý si vo svojom mladšom zrelom veku zahral postavu batoľaťa Jonatana. Dalmatíncov hrala staršia, skúsená časť súboru – Ján Hrmo, Danica Hudáková – toto zaradenie iste prepáči, Rudo Kratochvíl, Oľga Schrameková a Roman Valkovič.
Pre tvorcov nitrianskeho divadla Karola Spišáka (najmä hercov i dramaturgie) je práca s Kamilom Žiškom spoločným tvorivým procesom hľadania. Spoločné úsilie prinieslo svoje ovocie. Pre mňa ako skúseného (síce zvonka) zainteresovaného diváka bolo obyčajné predstavenie s deťmi v hľadisku v strede týždňa ohromným zážitkom v tom, že v inscenácii, ktorá v sebe nenesie žiadne prvky agresivity, ktorá sa divácke emócie nesnaží (ba naopak) vybičovať umelo zrýchľovaným tempom a inými fintami, inscenácia, ktorá nemá silný príbeh klasického hrdinu, ktorý klasicky (v boji s nepriateľom) prekonáva prekážky absolútne upútala pozornosť a „strhla“ zvyčajne neudržateľné detské publikum k sústredenému a pohodovému sledovaniu inscenácie.
Ida Hledíková-Polívková
Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.