Umelecký kompromis v znamení znovuzrodenia improvizácie

Réžia: Daniel Dangl
Hudba: Marián Čurko
Účinkujú: Petra Polnišová, Marián Miezga, Róbert Jakab, Lukáš Latinák a ďalší
Premiéra 14. mája 2009 v Štúdiu L+S v Bratislave
Improvizácia patrí k divadlu, tak ako k nemu patria herci, herečky, režisér či kostýmy, hoci jej výskyt nie je ani pravidelný, ani vždy rovnako intenzívny a predovšetkým nie je väčšinou vopred ohlásená. Z improvizácie sa zrodili mnohé divadelné formy, ktoré sú dnes súčasťou dejinného kontextu divadla a čo je obdivuhodné, majú svoje stále miesto i vrámci etablovania alebo vytvárania nových divadelných praktík či trendov.
Improvizácia nie je ohraničená ničím, ani formou, ani obsahom, rozsahom či očakávaným výsledkom, preto je významnou i pre divadelné experimenty, pri naštudovávaní konkrétnej divadelnej inscenácie, pričom môže ovplyvniť výsledok alebo pomôcť sa k požadovanému záveru dostať.
V podvedomí divákov (ale často sa stáva že i v podvedomí divadelníkov) je však akosi zakorenená predstava, že improvizácia nie je nič profesionálne, že vlastne ide len o náhlu reakciu herca na danú tému a teda nejde o nič zložité, dôležité. To je samozrejme zastaralý omyl, príznačný nielen pre slovenskú mentalitu, ale azda niekedy i divadelnú úzkoprsú obec. Osemdesiate roky minulého storočia zaznamenali v kontexte prijímania improvizácie v slovenskom divadle významný fenomén, tzv. improligu. Išlo o súťaž kolektívov v improvizácii, pričom boli jednotlivé skupiny súťažiacich ohraničené časom a témou, ktorej sa mal improvizovaný príspevok, etuda alebo scénka týkať. Čo je paradoxné a možno prekvapivé, je fakt, že pravidelnými víťazmi neboli študenti alebo absolventi divadelných odborov, herectva či réžie, ale práve naopak. Akoby sa improvizačné cvičenia vytratili zo študijných osnov herectva ako nepodstatná súčasť, neprikladala sa im dôležitosť či význam.
Improvizácia nie je iba spôsobom divadelnej tvorivej práce, ale je i akýmsi prostriedkom cibrenia si predstavivosti, pozornosti či sústredenia sa na jeden ťažiskový aspekt, vzbudzuje v samotnom hercovi možnosti práce so svojimi hereckými schopnosťami a cibrí zručnosti, čiže sa dá povedať, že na základe momentálneho skúšania a premýšľania sa dá zlepšovať herecká technika.
V poslednom období však akoby utíchol jednak záujem o improvizované divadelné formy zvonka, ale aj zvnútra, vytratila sa z okruhu záujmu divadelníkov, akoby vsadili všetci len na istotu pevného dramatického textu alebo experimentu s ním, ale úplná odviazanosť a voľnosť v rámci javiskového diela sa v slovenskom divadle neobjavila už zopár rokov. Ak áno, nedosiahla jej kvalita dostatočnú úroveň, ktorá by mohla zodpovedať dobre zvládnutej improvizácii.
Divadlo Štúdio L+S je jedným z divadiel, ktoré svoje priestory často prenajímajú rôznym televíznym projektom a produkciám, zábavným reláciám pre ich verejné nahrávky. Divadlo samotné už dlhšiu dobu zápasí s vlastnou umeleckou identitou a jeho roztrieštená poetika kolíše medzi lacným estrádnym konzumom a bulvárnymi konverzačkami.
Inscenácia Partička akoby do tohto rámca nezapadala hneď z viacerých dôvodov. Na jednej strane ide o verejné nahrávky, čiže vlastne zábavnú televíznu reláciu, na druhej strane ale vznikla z pôvodného divadelného projektu-inscenácie a prakticky je prezentovaná ako javisková produkcia. Hoci sa každé predstavenie líši, či už hereckým obsadením alebo obsahom jednotlivých etúd, schéma a osnova každého je totožná, ale práve vďaka improvizovanej zložke nie je ani možné očakávať vždy rovnaký výsledok.
Partička je autorským projektom herca a režiséra Daniela Dangla, ktorý v ňom akoby vzkriesil umenie improvizácie, ktoré síce upravil pre vlastné (povedzme aj komerčné) ciele, ale v zásade ešte stále prevláda divadelnosť. Inscenácia sa žánrovo nedá presne zaradiť, ale dalo by sa povedať, že pracuje s výraznými prvkami komediálnymi, kabaretnými.
D. Dangl okrem autorskej a režijnej úlohy zaujal i miesto moderátora, respektíve konferenciéra, ktorý publikum oboznamuje s účinkujúcimi, jednotlivými zadaniami a úlohami, komunikuje s publikom a je schopný sledovať i priebeh diania na javisku, takže je v istom zmysle i koordinátorom celého predstavenia. Čiže on a jeho zadania, nápady sú mantinelmi, na ktoré herci narážajú a ktoré sú podmienkou splnenia ich úloh. Neviem a nepátrala som do akej miery a či vôbec sú herci oboznámení so zadaniami a ich obsahom vopred. Autor jednoznačne zdôrazňuje, že nevedia a nepoznajú zadania ani v najmenšom, čo je ale naozaj pravda, diváci nevedia.
Na holej scéne sú len v strede javiska štyri stoličky pre hercov, medzi publikom sedí Dangl a určuje priebeh deja. Okrem toho v ľavom rohu javiska je akýsi minifundus, vešiak s množstvom kostýmov a rekvizít, ktoré môžu herci v prípade potreby a nutnosti použiť. O hudobnú stránku sa stará hudobník Marián Čurko, ktorý dokáže veľmi výstižne ozvláštniť a obohatiť jednotlivé plnenia úloh a zadaní a vyplniť aj „hluché“ miesta. Jednoznačne je partnerom hercov, dodáva im istotu a rovnako ako oni, aj Čurko musí vlastne počas celého predstavenia improvizovať a byť neustále v pohotovosti. Je nutné poznamenať, že istý tlak v aktéroch vytvára i kamera a skutočnosť, že okrem toho, že ide o divadelné predstavenie, ide i o televíznu nahrávku, z ktorej sa jednoducho nedá všetko vystrihnúť, preto kladie inscenácia na hercov dosť veľké nároky aj z tohto hľadiska.
Herecké obsadenie je pomerne stále, gro tvoria Lukáš Latinák, Petra Polnišová, Marián Miezga, Róbert Jakab, Juraj Kemka, Kristína Tóthová, ktorí sa pravidelne striedajú. Tvoria teda akýsi zohratý tím, čo dokazujú, pretože inscenácia je okrem iného i skúškou úrovne hereckého partnerstva a spolupráce.
Scenár predstavení je pomerne jasne daný, Dangl oboznamuje publikum a hercov so zadaniami a témami úloh a tí majú veľmi krátky čas na ich prezentáciu. Ide však o zadania, ktoré nie sú iba prostriedkami instantného humoru, ale nesú isté umelecké nároky na hercov samotných, či už je to hra s názvom Preklad, ktorej princípom je, aby jeden z hercov vysvetľoval zadanú tému (obvykle až absurdne vtipnú) v netradičnej cudzej reči a ďalší herec, ktorý nevie o čom je reč, tento cudzojazyčný výklad musí prekladať. Samozrejme, že ide o nesmierne vtipnú etudu s mnohými neočakávanými vysvetleniami, ale dá sa postrehnúť i konkrétna herecká dispozícia, tak ako pri Robertovi Jakabovi, ktorý veľmi verne a priam dokonale imituje japončinu ai nórčinu, pričom si dokáže uchovať serióznosť a dôveryhodnosť.
Nedeľná chvíľka poézie, tak sa volá ďalšie zadanie, ktoré má od tej pravej chvíľky poézie ďaleko. Dangl hercom povie jedno slovo, či slovné spojenie, ktoré je predmetom ich poetickej a recitačnej tvorby a má byť obsiahnuté v ich prednese. Samozrejme, pri slove orechová štrúdľa nemôžeme očakávať vnútorné napätie recitácie Viliama Záborského alebo Dušana Jamricha, ale napriek spojeniam doslova nezlučiteľným, si snažia Petra Polnišová aj Lukáš Latinák zachovať istú formu, ktorá spĺňa prakticky všetky atribúty umeleckého prednesu, ako je práca s hlasom, rytmom, dynamikou, tempom a intenzitou, dalo by sa povedať, že herci prejavia recitačný talent, to že jeho obsah je v serióznom rámci nepoužiteľný, je vec druhoradá.
Zaujímavými úlohami sú i zadania, kde musia herci pracovať s vopred napísaným textom, respektíve vetami. Či už ich musia zakomponovať do tematického dialógu, čo je ihneď zdrojom vtipných súvislostí alebo ich musia predniesť v zadanej polohe (napr. využitie povahových , náladových čŕt). Zaujímavé je, že na takom malom priestore a v krátkom čase sú herci schopní využiť text vo svoj prospech a pracovať s ním v takej miere, že sa stáva integrálnou súčasťou etudy.
Okrem mnohých ďalších hier, dosť vysoké herecké nároky kladie tzv. Súdna sieň. Dangl oboznámi divákov i aktérov s prípadom, opäť nechodí ďaleko po humorom nabitý príbeh a herci si rozdelia úlohy, obhajca, prokurátor a obžalovaný. Každý teda musí hrať svoju rolu s čo najväčším nasadením a plnou vážnosťou, avšak len do chvíle kým nezaznie signál pre ich výmenu a z obhajcu sa v momente stáva prokurátor a naopak. Táto úloha je nesmierne náročná v otázke koncentrácie hercovej pozornosti a jeho schopnosti okamžite zareagovať v adekvátnej forme, čiže obrátiť poňatie svojej postavy o 180 stupňov. Je to akási skúška improvizácie, lebo práve zvukový signál je jediným, ale aj najtvrdším faktorom jej smerovania. Je obdivuhodné ako dokáže Polnišová promptne reagovať, prechádzať z úlohy do inej, ale bez toho aby zostala v jednotnej hlasovej či gestickej polohe. Strieda dve odlišné postavy, ktoré nemajú takmer nič spoločné.
Zadanie s názvom Balet sa zameriava nielen na herecké hlasové dispozície, ale aj na ich pohybové schopnosti. Zadanú tému musia vyjadriť len tancom a pohybom, čo v prípade napr. témy Rím, Kleopatra, Cézar a Mark Antonius dokáže byť na jednej strane vtipná paródia na antické dejiny, na strane druhej herci dokážu celkom solídne prerozprávať dejinné súvislosti, pričom dokážu, že improvizácia sa netýka len slovesnej výzbroje, ale aj práce s telom a gestom. Na podobnom princípe funguje hra, v ktorej sa musia vyjadrovať iba spevom, ďalej hra s názvom Dabing, ktorej princípom je, že notoricky známe pasáže zo známych filmov musia herci čo najvernejšie nadabovať, samozrejme bez textu, iba s využitím vlastnej fantázie.
Azda najúsmevnejšie, ale súčasne najsmutnejšie je zistenie, že absolventi herectva nemajú ani poňatia o jednej zo zásadných hereckých teórií 20. storočia, a síce o epickom divadle. Hra s názvom Brechtovo divadlo spočiatku nadchne, pretože znalý divák a diváčka očakávajú, že sa talentovaní a disponovaní herci budú pohrávať a pracovať s možnosťami scudzovacieho efektu, čo predpokladá zaujímavý výsledok. Sklamanie však nastane akonáhle sám Dangl chce divákov oboznámiť s podstatou epického divadla a tu narazí na neprekonateľnú prekážku, medzery vo vedomostiach. Ani v náznakoch nevie vystihnúť podstatu tejto teórie a tam napokon viazne i komunikácia s ostatnými hercami a hra sa teda ani nekoná. Je to škoda, pretože mohlo dôjsť k zaujímavej konfrontácii dvoch rozdielnych hereckých princípov, ale akoby sa potvrdilo, že i historicko-teoretický základ je nutnou súčasťou hereckého diapazónu.
Daniel Dangl má repertoár hier a zadaní podrobne prepracovaný a preplnený rôznymi nápadmi, ktoré dokážu prebudiť hercovu predstavivosť, fantáziu a azda i schopnosti, o ktorých možno sám nevedel.
Keď sa na inscenáciu Partička pozrieme trochu z iného uhla pohľadu, nie ako na komerčnú televíznu záležitosť, ktorej hlavnou úlohou je rozosmiať a zabaviť publikum, odhalíme, že ide o jednoznačne významný prínos v oblasti divadelnej improvizácie, pretože na banálnom materiále dáva vyniknúť hereckým schopnostiam a adaptabilite mladých talentovaných hercov, ktorí ich dokážu využiť individuálne, ale aj kolektívne.
Za nánosmi estrádnej show sa dajú totiž odhaliť aj divadelné hodnoty, samozrejme, ak to divák objaviť chce a neprekáža mu, že sa nebude smiať v priemere každých päť minút a tým na chvíľku „zničí“ kolektív. Ale úprimne povedané, kvôli tej divadelnosti to občas stojí za to. Nesmiať sa!

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky a externe vyučuje na Katedre produkce.