Divadlo na divadle na divadle

PREKLAD: Vladislav Gális, DRAMATURGIA: Martin Gazdík, SCÉNA A KOSTÝMY: Kateřina Bláhová, HUDBA: Juraj Péč, RÉŽIA: Viktor Kollár
Účinkujú:
Edita Borsová, Zuzana Šebová, Kristína Tóthová, Branislav Bajus, Stanislav Staško, Andrej Palko, Barbora Bazsová,Tomáš Mosný, Martin Križan, Michal Jánoš, Nina Kočanová, Gregor Hološka, Jozef Bujdák, Antonius Vlachou, Marián Kokavec, Martin Košík, Miroslav Ardon.
Premiéra 27.11.2009 v Divadle Jána Palárika Trnava
I neznalci fantasy už počuli o Plochozemi anglického autora Terryho Pratchetta. Nomen omen, je to plochá zem, ktorú podopierajú štyri slony, ktoré sa vezú na obrovskej korytnačke. Tento svet sa riadi vlastnými pravidlami, vždy čitateľa niečím prekvapí. A najmä tu žijú čarodejnice, ktorých sa týka príbeh inscenácie Súdne sestry, ktorá mala slovenskú premiéru v Divadle Jána Palárika v Trnave. Román do divadelnej podoby prepísal Stephen Briggs, najväčší fanúšik, kronikár a popularizátor Plochozeme, v roku 1991 a odvtedy s Pratchettom spolupracuje na dramatizáciách a ďalších „vedľajších produktoch“ súvisiacich s Plochozemou.
Základ príbehu tvorí macbethovská zápletka – Lord Felmet na podnet svojej manželky zavraždí kráľa Verenca, aby sa dostal na trón. Verencov duch sa potom hamletovsky túla po zámku a túži po odhalení pravdy, ktorá sa vyjaví, keď ju zahrá divadelný súbor s jeho synom Tomjánom na čele. Felmet sa zblázni a z rúk si šmirgľuje imaginárnu krv, jeho žena by vyvraždila celé kráľovstvo a šašo, mimochodom tiež Verence sa stáva kráľom a jeho nevlastný brat Tomján zostáva hercom. Je to vlastne taký svojský svet – svet naopak. I o tom je Plochozem a Súdne sestry. Je to groteska, paródia, rozprávka a všeličo iné.
Súdne sestry, v pôvodnom slovenskom preklade Sestry strigy, zohrávajú v príbehu hlavnú rolu. Sú tri, sú to čarodejnice a hoci by sa to očakávalo, nie sú zlé. Hoci sa o nich medzi ľuďmi všeličo šepká, svoju moc využívajú na to, aby nastolili v prírode rovnováhu. A ak niekomu ublížia, vždy len preto, že si to zaslúžil. Používanie svojich magických schopností podriaďujú prísnym pravidlám a mágiu nikdy nezneužívajú na vládnutie. Aj v tomto prípade sa do príbehu zamotajú len preto, že ich duch zavraždeného kráľa prosí o pomoc.
Súdne sestry sú rajom pre odborníkov na intertextualitu. Okrem rôznych odkazov na iné diela tu funguje dvojitá ilúzia, keď sa spája svet čarodejníc so svetom divadla a ukáže sa, že tieto dva svety nevedia fungovať spoločne, nerozumejú si. Čarodejnice paradoxne považujú divadlo za skutočný svet a divadelníci zas svet čarodejníc za ilúziu. Niet pochýb o tom, prečo si režisér Viktor Kollár vybral práve Súdne sestry. Román je nabitý divadlom, odkazmi na Shakespeara, divadelné tradície, herecké či autorské pochybnosti. Až je človeku ľúto, že tieto divadelné súvislosti nepatria Kollárovi, ale Pratchettovi. Akoby inscenácia stratila kus zo svojho čara.
Tvorcom sa podarilo prepašovať do inscenácie i niekoľko originálnych vtipov, hoci i nechtiac: divadelníci si postavia vlastné divadlo, koré sa volá Disk. Názov vychádza z anglického názvu Plochozeme – Discworld, čiže Disk v sebe skrýva celý svet. A zároveň paroduje názov divadla Globe. Na Slovensku, a najmä v Trnave Disk funguje v celkom iných súvislostiach – v spojení s ochotníckym súborom DISK, ktorý režíruje Blaho Uhlár.
Inscenátori Viktor Kollár a Martin Gazdík sa rozhodli, verní svojim inscenačným postupom, príbeh ešte viac navrstviť. Súdne sestry, rozprávkovú fantáziu – fikciu, rámcovali ďalším upozornením, že všetko je len fikcia: príbeh otvára aj zatvára Rozprávač (Michal Jánoš), ktorý ako vrátnik v divadle na začiatku informuje o tom, čo sa hrá (autori si neodopreli príležitosť vystreliť si zo seba – „také kollárovské, na poslednú chvíľu zbúcháné“, hovorí vrátnik) a na záver hovorí o búraní scény. Má píšťalku, ktorou vie zastaviť dej a komentovať, čo sa deje a kto práve vystupuje. Rovnako ovláda aj mikrofón, do ktorého vyludzuje rôzne zvuky a pazvuky, ktoré opakovaním v echu tvoria svojskú, takmer kakofonickú hudbu. Počas predstavenia sa Rozprávač pohybuje po boku javiska, štylizovane kráča ako v nejakom spomalenom filme, používa široké gestá začínajúce už v ramenách akoby mával krídlami. Pokiaľ túto záhadnú postavu odetú vo fialovom fraku a zlatej veste budeme interpretovať ako divadelného vrátnika, nedá sa ubrániť myšlienke, že ide o takého vrátnika, ktorý je najdôležitejšou osobou v divadle a vlastne ho celé riadi. On vlastne šéfuje celému predstaveniu
Prvé stretnutie čarodejníc sa odohrá macbethovsky: najmladšia z čarodejníc sa pýta: Kedy sa my tri znovu zídeme?, čím odkazuje na repliku, ktorá v preklade Jozefa Kota znie: Kedy pľušť, búrka a psí čas zas na stretnutie zozvú nás? (orig. When shall we three meet again, in thunder, lighting, or in rain?) Ide o prekladateľskú nepresnosť či zámernú benevolenciu? V každom prípade, po tomto úvode nás autori hneď presvedčia o tom, že to, čo uvidíme, nemysleli celkom vážne. Ďalšia z čarodejníc lakonicky odpovie: Mne by to vyhovovalo na budúci utorok. Rozhovor, ktorý sa následne rozprúdi, zorientuje diváka v charakteroch čarodejníc.
Čarodejnice sú tri, ako tri sestry. Nie sú to sestry, dokonca ani nie sú zvyknuté pracovať spolu. Najstaršiu, Esmeraldu Zlopočasnú (Edita Borsová), predstavuje už jej meno. Borsová ju charakterizovala odmeranou, prísnou intonáciou a ráznym krokom. Na svet sa díva spod zamračeného obočia, ruky má vbok, pevne zovreté pery. Keď má konať, neváha. Má presne stanovené pravidlá, ktoré neporušuje a to isté očakáva aj od svojich kolegýň.
Bacuľatú Gytu Oggovú hrá Zuzana Šebová. Je presným opakom typickej čarodejnice – bola niekoľkokrát vydatá, má veľa detí, rada pije a zabáva sa. Šebová ako Oggová pri reči šušle, spevavo intonuje, kráča naširoko ako zmierlivá tetka, ktorá vždy všetko vyrieši.
Najmladšiu Magrátu Cesnakovú hrala Kristína Tóthová. Predstavila ju ako nesmelú dievčinu, ktorá by sa chcela stať veľkou čarodejnicou, ale všetky jej vedomosti sú zatiaľ jej teória. Postupne sa učí, že prax má od teórie mnohokrát ďaleko. Chce sa podobať starším čarodejniciam, čo je zdrojom komických situácií. Nech sa akokoľvek snaží, veci jej padajú z rúk a špicatý klobúk jej nesedí na nepoddajných vlasoch, ale poskakuje na chrbte. Navyše sa musí vysporiadať s tým, že sa zamilovala do kráľovho šaša.
V charakterizácii herečkám pomáhajú aj kostýmy (Kateřina Bláhová). Borsová je až po krk oblečená do upnutého, farebne fádneho kostýmu stiahnutého opaskom. Šebová má vypchatý zadok aj brucho a z výstrihu jej veselo vykúka fialová košeľa. Tóthová má zelené priesvitné tričko s väčším výstrihom.
Trnavskí herci po viacerých skúsenostiach s tvorivým tímom Kollár-Gazdík zvládajú herectvo rýchlych zmien a strihov. Gregor Hološka bez problému predstavil 6 životov Ondra Dokopy – každú postavu odlíšil rečou, chôdzou, postojom. Takto inscenátori vtipne vysvetlili, prečo ten istý herec hrá viacero postáv. Andrej Palko ako Lord Felmet (rozumej Macbeth) tiež ukázal dve tváre svojej postavy: panovačnú, najmä v prítomnosti svojej manželky Lady Felmetovej (Barbora Bazsová), ktorá ho, súdiac podľa podľa ostrých pŕs na jej krvavočervenom kostýme ovládala sexom; Felmetova druhá tvár je blázon, ktorým sa stal po vražde kráľa Verenca. Na svojich rukách stále vidí krv, ktorá nezíde ani strúhadlom. Palko ako bláznivý Felmet gúľal očami na všetky strany, chúlil sa do seba, aby sa vzápätí vystrel ako pravítko.
Spomedzi členov divadelnej skupiny vystupuje postava škriatka Hvela, ktorého Nina Kočanová charakterizovala šuchtavým krokom ako nervného dramatika, večne nespokojného so svojou prácou. Syn kráľa Verenca Tomján, ktorého ako dieťa čarodejnice odnesú k divadelnej spoločnosti, prešiel oproti originálu posunom. Stano Staško ho nestvárnil ako talentovaného herca, ktorý slovom donúti aj skaly plakať. Jeho Tomján bol skôr jednoduchší mladík, herecky netvárny a drevený. Jeho nevlastný brat, Felmetov šašo a ten, ktorý napokon aj získa korunu, v podaní Martina Križana tiež viac vládne pohybom ako rečovým prejavom. Prirýchla kadencia slov a nepresná artikulácia zapríčinili častú nezrozumiteľnosť.
Inscenátori sa radi pohrávajú s ilúziou a jej rozbíjaním (napr. v inscenácii Balkón v DJP Trnava) a s paródiou (Cymbelin v DJP Trnava, Katarínka z Heilbronnu v Štátnom divadle Košice). V Súdnych sestrách hrá veľkú úlohu divadelný súbor a divadlo samotné, vďaka ktorému (ako v Hamletovi) sa odhalí skutočný vrah. Vrcholom divadelnej ilúzie/neilúzie je Felmetov záverečný výstup, kedy bodne šaša aj sám seba divadelným zasúvacím nožíkom a je presvedčený, že naozaj zomrel. Režisér umocňuje dojem, že všetko je divadlo vrstvením divadelných opôn: divadelný súbor má jednu namaľovanú na kulise, ďalšia kašírovaná sa spúšťa, keď sa so divadla zamotajú čarodejnice a Felmet sa odhalí ako vrah a zároveň sa hrá aj so skutočnou veľkou oponou.
Dynamike predstavenia pomáha aj scénografia. Stabilná je kovová konštrukcia s balkónom, z ktorého vládne Felmet a ako po hradbách sa po nej prechádza Verencov duch. Na rýchle zmeny slúžia plošiny na kolieskach na ktorých sa ako na skateboarde privážajú postavy. Les evokujú dubáky, len hore na balkóne charakterizuje skazený Felmetov svet muchotrávka. Železná brána pod balkónom skrýva klaviristu Jozefa Bujdáka, ktorý spolu s Rozprávačom sprevádza príbeh hudbou. Hudobné motívy (romantický pri stretnutí šaša a Magráty, v hlbokých tónoch strašidelný a občas cirkusový) sa zmiešavajú so zvukmi a pazvukmi, ktoré vyludzuje Rozprávač.
Ako sa vrství príbeh, vrstvia sa aj akcie, mnoho z nich bez ďalšieho významu v deji. Režisér sa pohráva s detailami v akciách (za všetky spomeňme rozhovor Magráty a šaša pri jazierku, obaja držia gumené kačičky a šašova kačička sexuálne obťažuje Magrátinu, kým postavy vedú medzi sebou dialóg; prípadne akciu so šušňom, ktorý Lady Felmetová donúti šaša zjesť). Pozorný divák sa pobaví na mnohých drobnostiach, ktoré ho však nikam neposúvajú v deji, nedokresľujú charaktery, neobjasňujú súvislosti. Sú to akcie pre akcie, zábavné a nápadité. Ich nadmiera ale robí z inscenácie miš-maš. Inscenácia ospravedlňuje sama seba tým, že je to divadlo na divadle na divadle a záverečný výstup hereckej skupiny ako pars pro toto reprezentuje jedno veľmi zlé divadlo, ktoré sa podarí stvoriť hocikomu, kto sa berie príliš vážne. Inscenátori Súdnych sestier sa vážne neberú, o tom nás viackrát presvedčili. Avšak i toto popieranie vážnosti, strieľanie si z divadla divadlom či parodizácia musí mať svoje pevné základy. Pokiaľ ich nemá, je to len paródia pre paródiu, ktorej chýba režijný zámer, výpoveď – kĺže sa po povrchu. Ako sa v samotných Súdnych sestrách vyjadruje škriatok Hvel o svojej hre: „…bola ako príliš detailná maľba – zblízka kopa dojmov, ale z diaľky len machuľa.“ Diváci nepískali, tlieskali s mierou a odišli domov. „Niežeby si niekto myslel, že tá hra je zlá. Nemysleli si o nej nič.“ Viktor Kollár už naučil divákov odhaliť paródiu a nebrať sa vážne, teraz je čas ponúknuť im zase niečo viac. Myšlienku? Názor? Interpretáciu?

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).