Bez nápadu úcta k tradícii nie je divadlom

Hudobné naštudovanie: Dušan Štefánek
Dirigenti: Igor Dohovič, Dušan Štefánek
Réžia: Oľga Kapanina
Scéna: Milan Ferenčík
Kostýmy: Andrej Suchanov
Choreografia: Ondrej Šoth
Zbormajster: Šimon Marinčák
Premiéra: 29. 5. 2009, recenzované predstavenie 1. 6. 2009 v Opere Štátneho divadla Košice
Štyri roky Petra Dvorského na čele operného súboru košického Štátneho divadla by mohli byť dostatočne dlhou etapou na zanechanie čitateľnej stopy v histórii inštitúcie. V jeho prípade sú jej obrysy viactvaré. V roku 2006 vkročil svetoznámy tenorista do šéfovskej kancelárie, aby prostredníctvom vlastnej umeleckej a osobnostnej autority vrátil operu do povedomia mesta i regiónu. To bola základná úloha a svoje poslanie splnila. Bezprostredne na ňu mal nadviazať program personálneho posilňovania súboru a rozširovania diváckeho obzoru. Jednak prostredníctvom obohacovania repertoárovej ponuky, ako aj prezentácie žánru v kontexte medzinárodných interpretačných trendov. Tu už naráža vedenie Petra Dvorského na zjavné limity.
Umelecký šéf profiluje divadlo bez dramaturga. Chýbajúci kvalifikovaný hlas „oponenta“ vo vnútri súboru prináša negatívne ovocie. Nikdy nebola formulovaná vízia košického operného súboru, repertoár sa rozrastá bez hlbšieho zdôvodnenia, pričasto sa vracajú diela nie tak dávno hrané. Navyše, jedna črta je okatá a sotva ju možno považovať za náhodu. S výnimkou Čarovnej flauty (2006) a rozprávkového Polepetka (2009), boli naštudované výlučne tituly, v ktorých šéf opery počas svojej speváckej kariéry vystupoval. Dvorský, aby sa pohol z miesta, potrebuje silného dramaturga (Štátna opera v Banskej Bystrici vyberala nedávno tento post dokonca konkurzom), ktorý sformuluje zaujímavý, divácky príťažlivý a zároveň „edukačný“ program. Vedenie opery by malo zaujať všímavejší postoj k vlastnému potenciálu a domáce sily kombinovať s prizvanými hosťami v citlivejšej rovnováhe. Problémom sa ukazuje aj post šéfdirigenta, obsadený Dušanom Štefánkom, naplno vyťaženým v Opere SND. V takejto podobe prestáva spĺňať umelecké a pedagogické požiadavky, kladené na takúto funkciu.
Ako poslednú novú inscenáciu sezóny 2008/2009 uviedla opera ŠD Eugena Onegina Pjotra Iľjiča Čajkovského. Prečo si termíny oboch premiér naplánovala tak, aby kolidovali s premiérami v Opere SND, nevedno. Prvá repríza sa konala v rámci Prehliadky divadelných inscenácií sezóny (v záhadnom termíne – pondelok, 16. hodina), takže ju mala možnosť, popri hŕstke publika, navštíviť aj plejáda operných a divadelných kritikov. Predpokladaná diskusia s vedením súboru a interpretmi (je jedným zo zmyslov prehliadky a činohra aj balet ju naplno využívali) sa skončila veľmi rýchlo, mlčaním a odchodom šéfa opery a šéfdirigenta. Či to boli chýbajúce argumenty, neochota obhájiť vlastnú prácu, alebo pohŕdanie dvoma desiatkami pozvaných divadelných publicistov a teoretikov, ostáva vo vzduchu. Po Eugenovi Oneginovi sa na ďalšie hodnotenia predstavení (Madama Butterfly, Polepetko) už nik z opery nedostavil.
Peter Dvorský ako šéf súboru sa nikdy netajil nevôľou kopírovať razantný vývoj operného divadla vo svete, prijímať provokatívnejšie režijné výklady, otvoriť pluralitu názorov i zdravú polemiku. Do tohto spôsobu uvažovania zapadá tiež inscenácia Čajkovského najpopulárnejšieho opusu. V Amerike žijúca ruská režisérka Oľga Kapanina mala – podľa rozhovoru v bulletine – zámer narysovať „netradičné vizuálne divadlo s tradičnou réžiou“. Nuž, nevyšlo ani jedno, ani druhé. Ťažko tu hovoriť o režijnej koncepcii, keď niet zreteľnej myšlienky vo výklade predlohy, niet vypracovaných vzťahov. Ostáva len úcta k tradícii. Tá má však nepatrnú výpovednú hodnotu, ak ju nepodoprie nápad, ak nekorešponduje s trendmi dnešného divadla, s mentalitou diváka. Pokus o historickú rekonštrukciu sa poľahky natrhne, keď nie je dôsledný a vo všetkých zložkách precízne naplnený. Azda jediné, čím mienila Oľga Kapanina svoju predstavu konkretizovať, bola snaha vyložiť príbeh ako reminiscenciu starnúceho titulného hrdinu na prežité udalosti. Túto nezriedka videnú „barličku“ však použila iba ilustračne, na začiatku a na konci opery, keď vysunula na javisko lavičku so zamysleným Oneginom. Inde sa tento motív neobjavuje. Symbol Ruska, vysoké kmene kašírovaných bielych briez, ponechal výtvarník Milan Ferenčík na javisku vo všetkých obrazoch (nenáležite pôsobia v interiérových scénach), čím do istej miery spochybnil úmysel viesť dianie v realistickom štýle. Vyčlenené proscénium neposlúžilo ničomu inému, ako spievaniu na rampe a do publika. Konvenčné a chabo naplnené ostalo profilovanie postáv, vzťahom chýbal náboj emócií, v aranžmánoch bolo viacero hluchých miest. Masové scény sa pri málopočetnom zbore dali vyriešiť hoci aj zrkadlovým efektom, to by však chcelo invenčnejšie režijné a scénografické postupy. Vzhľadom na to, že inscenátori mali k dispozícii dve takmer kompletne mladé sólistické obsadenia, bolo veľkou škodou nevyužitie ich tvorivej energie, emocionality a nezaťaženia gestickým klišé. Kostýmy Andreja Suchanova ladili s pôvodnou predstavou dobovej vernosti, diferencovali charaktery postáv aj rozdielnosť situácií.
Čajkovského operu hudobne naštudoval šéfdirigent Dušan Štefánek. Jeho práca s ansámblom nenaplnila všetky očakávania. Orchestrálne teleso aj pri limitovanom obsadení, aké je v menšom divadle pochopiteľné, dokáže siahnuť na dno svojich rezerv. Musí však na jeho čele stáť osobnosť, schopná inšpirovať, vyžarovať nadšenie pre prácu, „infikovať“ súbor posolstvom partitúry. Eugen Onegin tento potenciál nesporne má, v Košiciach však ostal skôr v notách. Štefánkovej koncepcii chýbali nuansy, kontrasty v dynamike, tempá boli buď vláčne, alebo naopak rýchle. S agogikou sa dá pracovať oveľa nápaditejšie a s výrazom pestrejšie.
Na navštívenej prvej repríze boli obsadenia dvoch premiér skombinované. Titulnú rolu stvárnil mladý, v košickom divadle už viackrát vyskúšaný (Valentin vo Faustovi a Margaréte, Belcore v Nápoji lásky) český barytonista Jakub Pustina. Bola to najpresvedčivejšia kreácia večera, najmä vďaka príjemnej farbe lyrického materiálu, schopnosti spievať viazane, mäkko a vyklenúť vokálnu líniu do plných výšok. Fakt, že vysokým tónom nasádzal v poslednom dejstve neprimerane dlhú „korunu“, je skôr vecou dirigenta, ktorý takúto svojvôľu nemal pripustiť. Pustinovou Tatianou bola hosťujúca Petra Záhumenská (nová Mařenka bratislavskej Predanej nevesty), mladá, zatiaľ málo skúsená sopranistka s ambíciou vývoja hlasu smerom k dramatickému odboru. K tomu má dispozíciu v pomerne veľkom, zvučnom a tmavšom hlase, dnes však ešte so zreteľnými technickými rezervami a interpretačnými rezervami. Mäkším nasadzovaním tónu a plastickejším frázovaním by sa azda podarilo aj pretepliť farbu a výraz, zdokonaľovaním technicky dodať zatiaľ forsírovaným výškam suverenitu. V tejto chvíli chýbala Záhumenskej Tatiane vývojová krivka v charaktere postavy. Začala ju v polohe drámy a v nej aj skončila.
Druhý pár bol debutantský. Tenorista Juraj Nociar (Lenskij) síce na menších českých javiskách spieva aj hlavné postavy, no jeho vstup na košické javisko bol nanajvýš sporný. Neveľký lyrický tenor nedisponuje výnimočnou farbou ani objemom, ešte väčším problémom však bola technická stránka. Pri pokuse o dynamické tieňovanie partu smerom k mezzoforte zaznel v hlase šelest, tón bol vedený silene a pôsobil neesteticky. O čosi lepšie než prvé dejstvo mu vyšla súbojová scéna a ária (menej chrapľavých tónov), jednako však táto „kúpa“ vedeniu opery nevyšla. Svoju prvú javiskovú postavu vôbec ponúkla Michaela Šebestová ako Oľga. Jej mezzosoprán znel v strednej a vyššej polohe mäkko a farebne svetlejšie, no táto devíza sa stratila v hĺbkach, ktoré pôsobili stlačene. S postavou Gremina sa hlasovo celkom nestotožnil ani Ondrej Mráz. Jeho tmavý a v iných rolách obzvlášť vo forte mohutne znejúci bas sa v lyrickej árii nedokázal hodnoverne uplatniť. V menších úlohách upozornila na seba hlavne mladá altistka Katarína Sroková ako vokálne sýta a výrazná Filipievna. Anna Fialeková bola naproti tomu málo zvučná Larina a ani Anton Baculík nezaujal vo vďačnej epizóde Triqueta. Zhrnuté a podčiarknuté – Eugen Onegin vrátil diváka o pár desaťročí späť.
Operný svet však ide míľovými krokmi dopredu. Aj bez Košíc…

Pavel Unger

Pavel Unger je absolventom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako hudobný kritik a publicista so zameraním na operné divadlo publikuje od začiatku 70. rokov v rôznych slovenských denníkoch a odborných časopisoch, v súčasnosti je recenzentom denníka Pravda a Hudobného života.