| Divadlo | Štátne divadlo Košice (činohra) |
|---|---|
| Inscenácia | Štefan Králik: Trasovisko |
| Premiéra | 30. mája 2009 |
| Divadelná sezóna | 2008/2009 |
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Štefan Hudák
Kostýmy: Katarína Oľhová
Hudba: Pavol Janíček
Réžia: Matúš Oľha
Hrajú: Adriana Ballová, Peter Cibula, Michal Slotész, Beáta Drotárová, Juraj Zetyák
Premiéra: 30. mája 2009 Malá scéna Štátneho divadla Košice
Košické divadlo si ako jediné na Slovensku v sezóne 2008/2009 pripomenulo sté výročie narodenia dramatika Štefana Králika. Z jeho hier si vybralo komornú rodinnú drámu Trasovisko, ktorá sa naposledy hrala v roku 1966 v Divadle Jozefa Gregora-Tajovského vo Zvolene.
Dramaturgia vychádzala pri tomto výbere zrejme z predpokladu, že prežívanie neplodnosti či pocitu viny, ktoré možno chápať ako ústredné témy hry, je do istej miery invariantné, že stojí mimo spoločenské okolnosti. Inscenačný výsledok však ukázal, že predovšetkým vnímanie samého pocitu viny sa v značnej miere odvíja od etického kontextu, ktorý sa za takmer šesťdesiat rokov od napísania tejto hry zmenil dosť výrazne.
V centre Králikovho príbehu stojí Hana žijúca v neplodnom, hoci inak šťastnom manželstve s Ondrejom Javorníkom. Oboch manželov to, že deti nemajú, trápi. Ondrej má síce podľa inštrukcií pôsobiť vyrovnane, ale z jeho výrazu by mala byť zrejmá životná trpkosť, hoci vieru v príchod dieťaťa ešte celkom nestratil. Hana na rozdiel od svojho manžela však vie, že jej neplodnosť je definitívna, ba čo viac, že je následkom potratu, ktorý podstúpila pod vplyvom svojho vtedajšieho milenca – Ondrejovho brata Petra.
Peter sa stáva spúšťačom akejsi druhej vlny tragédie, keď sa po rokoch strávených v zahraničí vracia domov. Hane jeho prítomnosť opäť pripomenie dávny cit i vinu. Cynický Peter nechápe Hanin sebaobviňujúci pohľad na potrat, ku ktorému ju doviedol, argumentuje tým, že potom by všetci žijúci v meste mali byť považovaní za vrahov. Aj v danej dobe boli rozdiely medzi „mestskou“ a „dedinskou“ morálkou zrejme markantné.
Tvorcovia vzdali inscenáciou poctu dramatikovi, ktorý aj vo vybranej hre dokázal svoju schopnosť rozvinúť drámu veľmi úspornými prostriedkami. Dramaticky zhustené sú aj vzťahy – švagor je napríklad zároveň záhadným milencom z minulosti. S trochou zveličenia sa dá povedať, že pripomínajú telenovelový či seriálový koncept „každý s každým“. Dramatik nás ale ubezpečuje, že príbeh vznikol len malým upravením reálneho, s ktorým sa stretol pri svojej lekárskej praxi. „Spomínam to preto, že dakde som čítal o prílišnej konštruovanosti hry. Je to omyl: život sám tvorí zavše veľmi bizarné dramatické konštrukcie,“ stojí v Slove autora. Nikto nespochybňuje bizarnosť života, to však ale nezbavuje umenie povinnosti nás o nej presvedčiť vlastnými prostriedkami.
Treba oceniť, že hru v Košiciach uviedli v pôvodnej, nie v oklieštenej podobe pochádzajúcej zo socializmu, v ktorej namiesto záverečného Ondrejovho výroku: „Súdiť ťa môže len Boh. A On je dobrotivý,“ nachádzame ideovo „prijateľnejšie“ zhodnotenie: „Bola si sama, opustená… A s tebou len bieda a nedostatok… A keď je človek sám, nik mu nespomôže – ani pánboh.“
Do hry sa teda na rozdiel od verzie vydanej v roku 1980 vrátila aj umierajúca matka, ktorá reprezentuje morálny imperatív z pohľadu kresťanskej morálky. Režisér však akoby práve k tejto postave nepristúpil dostatočne kriticky. Sám Králik totiž v preslove hovorí, že stará matka chápe tézu o božej spravodlivosti priveľmi kruto. Práve tento postoj vníma autor ako prekážku na vyslobodenie sa hrdinky z trasoviska. Hana materi vyčíta: „Čakala som od vás potechu. I ľútosť. Myslela som, bude mi ľahšie. Zabudla by som, keby ste večne nespomínali…“ Mať jej berie akúkoľvek nádej: „Cez trasovisko neprejdeš.“ „Prečo ste taká ukrutná?!“ pýta sa nešťastná Hana a dovoláva sa božej dobrotivosti v kontraste s božím hnevom, ktorý sa Mať rozhodla na tomto svete reprezentovať.
Tieto – z hľadiska celkového vyznenia hry – kľúčové momenty
boli vyložené mierne prvoplánovo. Aj preto celá inscenácia
pôsobí trochu ako strnulá dobová pohľadnica. Tvorcovia –
našťastie – nevyrábali žiadny umelý, priveľmi násilný oslí
mostík smerom k súčasnosti. Režisérovi Matúšovi Oľhovi sa na
druhej strane nepodarilo k téme pristúpiť s dostatočnou
drzosťou, prepojiť dobou poznačené vzťahy so súčasnými
morálnymi dilemami.
Pre dnešného mladého človeka môže táto inscenácia v lepšom prípade pôsobiť ako zachovalá ukážka tradičného myslenia a cítenia. V tom horšom prípade bude pohľadom na akýchsi archaických, nič mu nehovoriacich hrdinov. Osud ženy, ktorú neskúsenú ktosi zvábi a potom nechá v hanbe, neprináša veľa nového do spoločenskej diskusie. Podobne ako koncept zaslúženého osudu, akéhosi optimistického fatalizmu v štýle Ondrejovho výroku: „Veď sme vždy boli statoční, nič sa nám nemôže stať.“ Odvrátenou stránkou tohto prístupu je ženin strach, že po čine, ktorý spáchala, už na jej manželstve nikdy nespočinie požehnanie. Dostatočne presvedčivo však aj dnes pôsobí vnútorný boj Hany, ktorá hľadá odvahu povedať manželovi pravdu o svojom čine z minulosti.
Veľmi konvenčný zážitok ponúkla scéna Štefana Hudáka. Strúhanie kríža v kontraste s nedokončenou kolískou je síce predpísané v samotnom texte, táto akcia však v rámci inscenácie pôsobila priveľmi umelo, schematicky. Navyše, predstaviteľ Ondreja nemal inú možnosť, len predstierať prácu na dreve, čím sa celý výstup stal ešte amatérskejší.
Pocit strojenosti z produkcie podporila aj dikcia niektorých predstaviteľov, ktorí sa pokúšali byť slovenskejší než slovenskí. Išlo predovšetkým o suseda Dúbravca v podaní Juraja Zetyáka.
Kostýmy Kataríny Oľhovej neboli výtvarne umelo štylizované, ich civilizmus by mal väčšiu hodnotu, keby bol dovedený do väčších detailov a autenticity, napojený aj na podobný charakter scény.
Adriana Ballová v postave Hany odviedla poctivý výkon, jej prejav bol precítený, solídny, konzistentný, ale akoby si nás herečka nedokázala dostatočne citovo získať na svoju stranu. Nie je to po prvý raz, čo sa Peter Cibula ocitol v úlohe statočného muža. Jeho Ondrej nie je patetický, len trochu strnulý, akoby od samej snahy pôsobiť spravodlivým dojmom. Cibulovi sa nepodarilo vybudovať viacrozmerný portrét človeka, ktorý musel mať aj svoje temnejšie stránky. Je pravda, že v replikách sa veľa temného nenachádza. Zidealizovaný muž, ktorý sám robí len dobre, pritom zároveň chápe slabosti iných, ba ani ich nesúdi, sa hrá skutočne tažko. „V zúfalstve spraví človek všeličo. Ľudia sme, všakovaké chvíle prídu na nás,“ reaguje napríklad na matku, ktorá opustila svoje dieťa.
Michal Soltész mal v postave Petra asi najširšie pole hereckej pôsobnosti. Na rozdiel od Hany a Ondreja, ktorí sa pohybujú prakticky celý čas v rovnakom duševnom rozpoložení – Ondrej ako chápavý trpiteľ a Hana ako žena prenasledovaná výčitkami – prechádza Peter celou škálou emócií. Talentovaný Soltész opäť ukázal, že typy sexi pokušiteľov mu sedia.
Inscenácia pôsobí konzistentne, kompaktne, žiadny jej prvok sa výrazne nevymyká z autorského či režijného rukopisu.
A práve táto predpokladateľnosť je aj zdrojom nudy. Produkcie slovenskej klasiky, ktoré ponúklo v minulej sezóne Divadlo Andreja Bagara v Nitre, ukázali, že sa dá nájsť nový kľúč ku klasike aj bez svojvoľného pohrávania sa s predlohou.
Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.
