Carmen ako prvé samostatné tanečné predstavenie Novej scény

Libreto: Zuzana MISTRÍKOVÁ a Ondrej ŠOTH
Réžia: Ondrej ŠOTH
Dramaturgia: Zuzana MISTRÍKOVÁ
Scéna: Juraj FÁBRY
Kostýmy: Andryi SUKHANOV
Choreografia: Ondrej ŠOTH
Asistenti choreografie: Magdaléna ČAPRDOVÁ, Jana HRIADEĽOVÁ, Jozef MARČINSKÝ
Hrajú:
CARMEN: Magdalána ČAPRDOVÁ, Eva SKLYAROVÁ a.h., Lyudmyla VASYLYEVA a.h.
MICHAELA: Jana HRIADEĽOVÁ a.h., Lucia MANKOVECKÁ
JOSÉ: Peter MIHÁLIK, Maksym SKLYAR a.h.
ESCAMILLO: Sergii IGOROV a.h., Lukáš ONUFER, Andriy SUKHANOV a.h.
SMRŤ: Elena CHETVERNYA a.h., Adriána PINKOVÁ
ZBOR: Renata Bubniaková, Magdaléna Čaprdová, Jana Hriadeľová a.h., Elena Chetvernya a.h., Mia Majeríková, Lucia Mankovecká, Zuzana Náprstková, Adriána Pinková, Eva Sklyarova a.h., Lyudmyla Vasylyeva a.h., Michal Barniak, Jozef Golian, Sergii Iegorov a.h., Martin Kleberc, Jozef Marčinský, Peter Mihálik, Lukáš Onufer, Daniel Pomíchal, Maksym Sklyar a.h., Andriy Sukhanov a.h.
Premiéra: 6. – 7. februára 2009 na Novej scéne v Bratislave
Divadlo Nová scéna disponuje popri hereckom súbore aj tanečným, ktorý však bol doteraz využívaný ako integrálna súčasť muzikálových predstavení. NS sa rozhodla prizvať na spoluprácu talentovaného choreografa a režiséra Ondreja Šotha, ktorého domácim divadlom je Balet Štátneho divadla Košice. Ten priniesol na Novú scénu tanečné predstavenie Carmen, ktoré bolo pôvodne uvedené v spomínanom košickom balete. Preniesol tak koncepciu, ako aj scénu, kostýmy a sólistov tanečníkov. Zvyšných tanečníkov doplnili z domácich novo scénických zdrojov. Takáto spolupráca mala za úlohu prvýkrát využiť domáci tanečný potenciál tanečného súboru, ale zároveň preveriť jeho dispozície, kvality a limity. A samozrejme ponúknuť divákom rýdzo tanečné predstavenie, ktorým obohatili repertoár nielen o nový žáner, ale doslova o nový druh divadla a inscenácie.
Príbeh o krásnej cigánke Carmen poznáme najmä z operných javísk, veď kto by nepoznal slávnu Bizetovu operu a skladbu o toreadorovi. Príbeh bol spracovaný aj do viacerých filmových podôb. Dej inscenácie Carmen divadla Nová scéna vychádza z novely Carmen, ktorú napísal Prosper Mérimée v roku 1845. Mérimée sa inšpiroval krátkou správou – oznamom v novinách o španielskom seržantovi, ktorého zviedla krásna cigánka, ale zo žiarlivosti ju napokon zavraždil. Mérimée napísal tragickú romantickú novelu, ktorá sa stala inšpiračným žriedlom mnohých ďalších spracovaní, pretože ponúkala vďačný a bohatý dramatický základ. Koncepcia inscenácie a jej celkové ladenie sa však najviac približuje k filmu režiséra Vicenta Aranda. Predovšetkým atmosférou plnou vášne a dramatických kontrapunktov, ako aj kontrastnosti postáv a ich konania.
Dvojica Ondrej Šoth a Zuzana Mistríková (autori libreta a zároveň režisér a dramaturgička) z pôvodného príbehu vypustili viacero postáv, čím dej zhutnili, sprehľadnili, urobili ho dynamickejším a nosnejším pre formu tanečného divadla. Pritom dbali na to, aby neunikol nijaký dôležitý moment, podstatný prvok, ktorý mal vplyv na motiváciu postáv a kauzalitu deja. Rovnako dbali na to, aby dej ani príbeh nestratili nič zo svojej pútavosti, skôr naopak, vypäté momenty a strety dvoch kultúr i osobností hlavných postáv zachytili v plnej hĺbke a prirodzenosti. V príbehu ponechali štyroch hlavných hrdinov – Carmen (Lyudmyla Vasylyeva), Josého (Maksym Sklyar), Escamilla (Andriy Sukhanov), Michaelu (Jana Hriadeľová) a Smrť (Elena Chetvernya) – ako katalyzátor všetkého diania. Atmosféru dotvára tanečný súbor Novej scény, tanečnice a tanečníci, ktorí vystupujú najmä ako tanečný zbor – raz osve ako ženský a mužský, inokedy ako zmiešaný, a slúžia viac ako kulisa než ako priamy dejotvorný činiteľ.
Toto je najdiskutabilnejšia zložka inscenácie. O. Šoth totiž prevzal svoju pôvodnú koncepciu, prispôsobil ju podmienkam (personálnym – súborovým) a javiskovým rozmerom Novej scény, ale priviedol si vlastných overených a mimoriadne talentovaných tanečníkov, ktorí sa stali hlavnými ťahúňmi predvedenia aj tejto inscenácie. Aj keď v bulletine je uvedené, že hostia sa alternujú s domácimi členmi súboru aj na postoch hlavných postáv, nepodarilo sa nám napriek trom návštevám predstavení vidieť domácich tanečníkov v hlavných úlohách. Je logické, že začínať sa musí postupne a ak nemal tanečný súbor Novej scény už dlhodobo príležitosť vystúpiť ako samostatné profesionálne teleso so sólistami i tanečným zborom v tomu zodpovedajúcom type predstavenia (teda napr. tanečné divadlo), je lepšie ak si svoje sily preveria bez zbytočného rizika, navyše s možnosťou postupného rastu. To, že to bola správna voľba, dokazuje aj fakt, že tanečný súbor Novej scény a vynikajúci hosťujúci tanečníci vytvorili kompaktný celok, nevykazujúci príliš veľké kvalitatívne a výrazové rozdiely v tých polohách a obsadeniach, aké im režisér v inscenácii ponúkol. Ak by sa s tanečným súborom Novej scény systematicky pracovalo a boli mu vytvorené aj profesionálne podmienky s možnosťou ich inscenačného uplatnenia v čisto tanečných predstaveniach, bol by schopný autonómneho fungovania aj na tomto poli. Aj keď pravdou je, že tanečníčky sa ukázali byť viac disponovanejšie než tanečníci.
Choreograficky sme mali možnosť sa stretnúť s množstvom nápadov a ťažkých prvkov, hlavne čo sa týka techniky v prepojení na tanečno-herecký a inscenačný výraz i partnerskú súhru. Zároveň prekvapili jednoduché, klasické (napr. klasické držanie), ale sviežo pôsobiace prvky, ktoré potvrdili, že v jednoduchosti je krása. Jemné pohrávanie sa s polohami tela, rúk, gest, presné pointovanie významov, motivácií, artikulovanie vzťahov a jednotlivých častí deja cez pohyb a proxemiku, striedanie dynamických pasáží s lyrickými a poetickejšími, striedanie tanečných „duet“ so zborovými výstupmi, presné načasovanie tohto striedania, to všetko umožnilo rozvinúť príbeh, na ktorý sa tvorcovia sústredili ako na nosný východiskový bod.
Hudobný základ inscenácie pozostáva z najznámejších skladieb opery Carmen Georga Bizeta, ktoré Šoth vhodne prepojil hudbou Rodiona Ščedrina a skupiny Deep Forest. Deep Forest je práve tým nečakaným hudobným prvkom, ktorý divácky, ale aj umelecky zaúčinkoval azda najviac a ladil s ostatnou zvolenou hudbou, napriek ich odlišnému zameraniu aj žánru. Spojiť „klasickú“ operu, inštrumentálnu parafrázu opery a skladby s prvkami etnickej, elektronickej a programovanej hudby tak, aby tvorili nový významový celok, ale zároveň nepopreli „svoje korene“, si vyžaduje značnú dávku predstavivosti, praktického kumštu a aj isté vizionárstvo.
Scénu (Juraj Fábry) tvorili jednoduché zrkadlové panely umiestnené na bočných portáloch a v strede nad javiskom. V zadnej časti boli umiestnené drevené schody, kde sa odohrávali akési skryté či tajné scény, ktoré však viedli k zmene v správaní postáv.
Kostýmy (Andriy Sukhanov) boli prispôsobené tanečným potrebám a tiež plnili estetickú a charakterizačnú funkciu. Hlavní mužskí predstavitelia boli oblečení v obtiahnutých krátkych trikotoch, rozlišovacím znamením bol vrchný kabátik a farba (čierna a biela). Carmen mala krvavočervené šaty s nariasenou sukňovou časťou, vpredu rozstrihnutou, aby umožňovala bezproblémový pohyb. Šaty pôsobili žensky, eroticky i ako typický cigánsky odev. Zboristi boli oblečení v dlhých nohaviciach aj šatách (dlhé rukávy), kombinácie čiernej a červenej farby. Smrť a Michaela boli oblečené v jednoduchých bielych dlhých šatách.
Sólisti (Lyudmyla Vasylyeva, Maksym Sklyar, Andriy Sukhanov, Jana Hriadeľová, Elena Chetvernya) vniesli na javisko emóciu – vášeň aj tragiku. Je až neuveriteľné ako bez slov, cez pohyb s prehľadom stvárnili príbeh aj po hereckej stránke. Pritom nezabúdajú ani na mimiku a používanie pauzy, moment sledovania partnera. To si vyžaduje, aby tanečník bol ponorený vo svojej postave a nebudil dojem bezduchého státia na javisku v očakávaní svojho tanečného výstupu. Okrem zvládnutej techniky – tanečnej a hereckej, sa javia ako komplexné vyzreté osobnosti, schopné vniesť na javisko istú skúsenosť a osobný vklad.
Carmen rozhodne patrí k tohtoročnej špičke v produkcii Novej scény, a to i napriek uvedeným výhradám.

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).