Hlinkovej režisérsky debut v SND

Hudobné naštudovanie: Andrew Parrott
Scéna a kostýmy: Miriam Struhárová
Réžia: Andrea Hlinková
Premiéra: Opera SND, 29. 05. 2009
Kvantitou realizovaných réžií sa Andrea Hlinková v sezóne 2008/2009 suverénne zaradila na čelo slovenských operných režisérov: z celkového počtu 11 nových inscenácií v troch slovenských operných domoch sa mladá režisérka podpísala pod štyri, čo predstavuje viac než tretinový podiel na slovenskom opernom koláči (Madama Butterfly a Polepetko v ŠD Košice, Silvano v banskobystrickej Štátnej opere a Opustený ostrov v bratislavskom SND). Majoritné postavenie nesvedčí natoľko o talente mladej umelkyne, ako o alarmujúcom nedostatku neopozeraných tvárí. Fakt, že tridsiatnička Andrea Hlinková je po čerstvej štyridsiatničke Zuzane Lackovej-Gilhuus prvou absolventkou katedry opernej réžie VŠMU, ktorá sa reálne venuje vyštudovanej profesii, hovorí za všetko. A na obzore žiadne zore nádeje…
Vlani sedela Andrea Hlinková v Štúdiu nitrianskeho DAB s nomináciou na DOSKu za objav sezóny, ktorú si vyslúžila za košickú inscenáciu Čarovnej flauty a banskobystrické veristické dvojičky – Pucciniho Sestru Angeliku a Leoncavallovych Cigáňov. Tento rok korunoval jej plodnú sezónu režisérsky debut v SND, kde sa dovtedy predstavila len ako asistentka réžie pri zaujímavej inscenácii Giordanovho Andrea Chenier v réžii hosťujúceho Švajčiara Guya Montavona. Titul Hlinkovej inaugurácie na prvej slovenskej scéne vôbec nebol vďačný – aj vo svete málo hraná opera Josepha Haydna Opustený ostrov, klasicistické dielo na libreto Pietra Metastasia. Tvrdý oriešok, na ktorom si Andrea Hlinková síce zuby úplne nevylámala, výsledok je však minimálne sporný.
Čaro nového od čias DOSIEK vyprchalo, Hlinkovej režisérsky rukopis sa stihol prejaviť v ďalších inscenáciách a stal sa čitateľným. Andrea Hlinková sa netají tým, že nie je „modernistka“ za každú cenu… Paradoxne, „staro“ na jej inscenáciách pôsobí predovšetkým výtvarná stránka – oblasť, kde sa mnohí (i starší) tvorcovia veľmi radi „tvária na moderných“. Hlinková od režijného debutu (Mozartove Cosi fan tutte, VŠMU 2002) spolupracuje so svojou dvornou výtvarníčkou Miriam Struhárovou. Ich spoločné práce charakterizuje záľuba vo výrazných farbách, exkluzívnych kostýmových strihoch (viac s ohľadom na ich autonómnu estetickú hodnotu, než na charakterizačnú funkciu súvisiacu s dielom) a, žiaľ, aj nízka imunita voči ilustratívnej popisnosti. Už v Silvanovi – v inak poctivo odpracovanej koncepcii, snažiacej sa scénicky pomôcť problematickému libretu – rušilo estetický vkus modernejšie orientovaného diváka veľké kašírované bralo na morskom brehu, či strieborná luna hojdajúca sa nad ním. V Opustenom ostrove, najmä v bezprostredne blízkom kontexte s moderným výtvarným cítením tvorcov predchádzajúcich inscenácií (Trelinskeho-Kudličkov Orfeus a Eurydika, Mikoláštikova-Chamierova Predaná nevesta), pôsobí scénická stránka Haydnovho Opusteného ostrova naivisticky a staro.
„Názov diela v nás evokuje pocity odlúčenia, samoty, klaustrofóbie – nielen fyzickej, ale aj psychickej. Môj režijný pohľad a celá koncepcia opery vychádzajú práve z týchto pocitov, avšak s určitou dávkou zveličenia a humoru. Úsmev je pre moju optiku podstatný, i keď dielo samotné komickou operou nie je.“ Takto prezentovala režisérka svoju koncepciu „feministickej robinsonovky“ v krátkom vstupe v rámci premiérového bulletinu. Idea metaforického posunu do ľadového kráľovstva, ktoré sa nakoniec roztopí pod silou lásky, by sa dala akceptovať ako celkom vtipný nápad. Jeho výtvarná realizácia však trpela na nadmernú ilustratívnosť až gýčovitosť, režijná zložka zase na nedostatok citu pre vystihnutie kontrastu medzi vážnymi a humornými prvkami v diele, ktoré – ako režisérka správne poznamenala – nie je operou komickou, ale zvláštnym žánrom „azione teatrale“, dielom skomponovaným s účelom slávnostného opusu.
Bezpečnostné hlásenie pre pasažierov známe z lietadiel tesne pred štartom a následná projekcia ohňa počas virtuóznej dramatickej predohry nás uvádzajú do prehistórie deja, ako ju naprojektovala Andrea Hlinková: sestry Costanze a Silvia sa na ostrov nedostali loďou, ale po havárii lietadla. Počas trinástich rokov samoty v nehostinnej pustatine zrejme čerpajú z nevyčerpateľnej zásoby šatstva menej šťastných spolupasažierov – len tak sa dá vysvetliť novučičké elegantné oblečenie, ako vytiahnuté z výkladu obchodného domu. Dievčence využívajú aj kreslá z lietadla, servírovací stolík, či uniformy letušiek. Kým sa na ostrove neobjaví Costanzin manžel Gernando, ich jedinými spoločníkmi sú zábavné mechanické tučniaky. Robia domácich maznáčikov mladučkej Silvii, asistujú Gernardovi pri pokuse o samovraždu, ktorú chce spáchať v žiali nad domnelou smrťou manželky, dávajú pozor na Silviinho nádejného milého Enrica.
O tom, čo sa stalo pred trinástimi rokmi, nám referuje Costanza v árii z prvého dejstva: Domnieva sa, že jej manžel ju zanechal na ostrove s úmyslom zbaviť sa jej. Nešťastná a ohrdnutá, píše fakľou (postupne sa vynárajúca projekcia písma) odkaz na stenu veľkého ľadového útesu – kašírovane lesklého scénického komponentu, zmenšujúceho javisko Historickej budovy SND na pár metrov štvorcových proscénia: „Zradný Gernando Costanzu opustil. Tu na cudzích brehoch dožila život svoj. Priateľ, čo ideš okolo, a nie si tiger, pomsti, či poľutuj.“ Nejednoznačnosť nedokončeného odkazu privádza manžela Gernanda, ktorý sa konečne vyslobodil zo zajatia pirátov (lebo to je skutočný dôvod jeho domnelej zrady) a prichádza zachrániť svoju milovanú manželku, k presvedčeniu, že jeho Costanza je mŕtva. Tento omyl, i postupné zbližovanie sa mladučkej Costanzinej sestry Silvie s Gernandovym priateľom Silviom a následné zmierenie manželského páru, tvoria dejový rámec komorného dielka.
Andrea Hlinková sa pokúsila rozohrať sujet výjavmi zo života stroskotancov (kúpeľ, príprava stravy, starostlivosť o tučniačikov, stavba stanu,…). Mnohé z toho by sa dalo akceptovať, keby dokázala ustrážiť aj vážne momenty, ktoré partitúra svojím hudobným výrazivom nedovoľuje interpretovať s lacným humorom (predovšetkým kontrastná hudobná kresba nešťastnej Costanze, ktorá tu najmä v interpretácii Terézie Kružliakovej prehráva, hlučne odpadáva a rušivo výska), a keby jej humor pričasto nemieril na nižšiu signálnu sústavu respondentov. Presun šťastne sa stretnuvších, trinásť rokov oddelených manželov do stanu, by sme pochopili, aj keby sa stan vzápätí neotriasal rytmickými pohybmi, dokonca aj keby si Gernando po východe z neho nezapol zips na nohaviciach a Costanza divákom so šťastným úsmevom na tvári počtom vztýčených prstov neoznamovala frekvenciu erotických pôžitkov. Z rozdielnosti tejto sekvencie na prvej a druhej premiére je zrejmé, že sa iniciatívy chopili aj samotní herci – je však na režisérke, aby dôkladne stanovila hranice ich roztopašnosti.
Inscenácia sa končí medovo sladkým gýčovitým happyendom, na jej konci sú dva šťastne zamilované páry. Ľadové kráľovstvo sa pod horúcim citom topí, zadný horizont zaplavuje projekcia rôznymi variáciami kvitnúcich kvetov.
V inscenácii Opusteného ostrova dostala príležitosť najmladšia sólistická generácia operného súboru SND. Predviedli sa mladí pekní ľudia s mladými peknými hlasmi, ale s minimálnou skúsenosťou s klasicistickým hudobným štýlom. Ten si však žiada viac, než znelý zdravý materiál. A hoci hosťujúci dirigent Andrew Parrott odviedol kus záslužnej práce a hudobné naštudovanie posunul na kvalitatívny vrchol zložiek tejto produkcie, týka sa to viac jeho práce s orchestrom, než so sólistami. Terézia Kružliaková je zrejme najtalentovanejšou mezzosopranistkou svojej generácie, jej hlas má úctyhodnú znelosť i príjemne teplú zamatovo tmavú farbu, pre delikátny štýl starej hudby jej však chýba schopnosť bohatšej dynamickej práce s ním. Gabriela Hübnerová prejavila viac citu pre štýl, snažila sa o tvarovanie dynamickej línie a pointovanie recitatívov, jej hendikepom je nadmerné vibrato inak pekného materiálu. Sopranistka Helena Szabóová, ktorá na seba doposiaľ upozornila najmä ako Eurydika v skvelej Trelinskeho inscenácii, má pre pomerne nevďačne napísaný part Silvie málo farby v nižšej polohe, na vysokej musí ešte popracovať v zmysle kvalitatívnej vyrovnanosti a nezužovať tón. Miriam Garajová disponuje menej pekným materiálom, než Helena Szabóová, v tejto chvíli je viac subretný než lyrický, no ako Silvia podala kvalitnejší výkon než alternantka a všetkých kolegov predčila štýlovo najvypracovanejšími, krásne pointovanými, farebne šťavnatými recitatívmi. Tomáš Juhás dal do služieb Gernanda svoj pekný lyrický tenor, chýbala mu však nutná pohyblivosť ozdobných pasáží. Výkon alternujúceho Jána Babjaka patril v obsadenom oktete k najslabším, najmä kvôli technickým problémom s vysokou polohou. Tentokrát príliš nepotešil ani Daniel Čapkovič – jeho príjemnému barytónu chýba klasicistická kultivovanosť, jednotnosť línie špatili aj vyrážané vyššie tóny. Úloha Enrica bola debutovou príležitosťou čerstvého absolventa VŠMU Petra Mazalána. Zatiaľ ostaňme pri konštatovaní, že na opernú scénu vychádza perspektívny, dobre vedený tmavší barytón, ktorého doména však zrejme bude inde, než v starej hudbe.
Štýlová skúsenosť, ktorá chýbala mladým spevákom na javisku, bola hlavnou devízou komorného orchestrálneho zoskupenia Musica Aeterna špecializovaného na starú hudbu. Spolupráca s externým orchestrálnym telesom je novinkou v prevádzkovej praxi Opery SND a v prípade Opusteného ostrova sa ukázala ako správna voľba. Hudobné naštudovanie, v ktorom zreteľná skúsenosť súboru s delikátnosťou predromantického štýlu vyústila do vzorne vypracovaných recitatívov a dynamicky i agogicky pestrého hudobného toku ostáva najväčším prínosom bratislavskej produkcie.

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.