PRVÝ MLIEČNY ZUB ALEBO NEÚSPECHY MNOHÝCH VRÁŽD

Réžia: V. Koleják, hrajú: V. Koleják, M. Bošanský
Premiéra: 18. 2. 2008 v Štúdiu 12 Bratislava
Laboratórium súčasnej drámy Vysokej školy múzických umení a Divadelný ústav vytvorili pozoruhodný a potrebný vzdelávací projekt New Writing, ktorý si kladie za cieľ podporovať mladých, začínajúcich dramatikov. Tí zvyčajne nemajú možnosť konfrontovať svoje umelecké názory s realitou, overiť si účinnosť výpovede v praxi. Snahou projektu New Writing je preto nielen dať mladým autorom možnosť konzultovať svoje vznikajúce diela so skúsenými dramatikmi Romanom Olekšákom, Ivou Klestilovou a Bernhardom Studlarom, ale aj dať autorom možnosť inscenovať svoju hru v priestoroch Štúdia 12. Autori tak získajú cenné rady od zrelších dramatikov a osobnú skúsenosť s tvorbou inscenácie, s jej uvedením a následnou diváckou interakciou. Zmysel a význam projektu je teda nielen v možnosti posilniť dramatický potenciál mladých autorov, ale aj v možnosti zistiť, kde sa nachádzajú ich rezervy pri praktickej realizácii.
Prvým autorským tímom, ktorý v priestoroch Štúdia 12 realizoval svoju hru, bola dvojica autorov Vojtech Koleják a Martin Bošanský s hrou Štyri vraždy bez obete. Ani jeden z autorov nemá akademické zázemie spojené s dramatickým či divadelným umením, preto pre nich môže byť projekt New Writing a následná realizácia v rámci Mliečnych zubov nepochybne prínosnou skúsenosťou. Autori sa v hre rozhodli vyjadriť svoj kritický postoj k dosť širokej problematike – k podobe dnešnej spoločnosti. „O ľahostajnosti dnešného moderného človeka k zločinom páchaným v našej spoločnosti s každodennou pravidelnosťou, o podplatiteľnosti mravov a rušení spoločenských noriem, o smiešnosti politických predstaviteľov, ako aj o pohľade na „tradičnú“ rodinu v dnešnej spoločnosti.“ Snaha o takúto komplexnú výpoveď je prinajmenej odvážna. Každá zo spomínaných tém by sa mohla stať predmetom zobrazenia samostatného a istotne aj dosť rozsiahleho dramatického útvaru. Dvojica Koleják a Bošanský si však zvolili taký prístup, ktorý im dovoľoval rozvinutie každej témy, hoci len v minimálnom rozsahu. Jednotlivé problematiky tak zostávajú iba naznačené. Ťažiskom príbehu je objasňovanie záhadnej vraždy dvojicou rozdielnych vyšetrovateľov. Záhadnej preto, lebo neznámy je motív, smrtiaci nástroj, páchateľ, a predovšetkým, aj samotná obeť. Mŕtvola sa totiž niekam stratila a vyšetrovatelia tak majú k dispozícii iba obrys mŕtveho tela na dlážke a množstvo fantázie, ktorá ich vedie k vyslovovaniu možných a nemožných hypotéz. Večne opitý manžel je zavraždený svojou manželkou, ktorá mu miesto alkoholu naliala čistú vodu. Nájomný vrah prichádza za svojou obeťou, ktorá je natoľko vyľakaná, že napokon podľahne infarktu. Neúspešný samovrah si na uskutočnenie svojho zámeru zavolá pomocníka, ktorý zhodou okolností zomiera miesto samovraha. A keď sa napokon žiadna teória neosvedčí, uspokoja sa vyšetrovatelia s pragmatickým konštatovaním, že tam, kde sa nenachádza mŕtvola, nemohol sa stať ani zločin. Prípad sa teda úspešne zametie pod koberec a všetci sa znova môžeme tváriť spokojne, pretože sa vlastne nič nestalo.
Autori sa snažili využívať intelektuálny humor a prvky absurdity, no na úplné zvládnutie jedného i druhého princípu budú potrebovať viac času a dramatických pokusov. Samotný námet hry, ako aj pointa scénok sú však vo svojej podstate veľmi vtipné. Koleják s Bošanským cítia humor, rozumejú vtipu, no zatiaľ sa v ich podaní podobá skôr neopracovanému kameňu. Dramatikov čaká ešte náročná fáza opracovávania a vybrusovania. V ich prípade to istotne nebude stratený čas…
Forma a štruktúra hry pripomína výstupy známych komických dvojíc ako Lasica a Satinský či Voskovec a Werich. Priamu inšpiráciu napokon autori aj priznávajú. Komická alebo skôr parodická scénka vraha a obete nasleduje vždy po hĺbavom rozhovore vyšetrovateľov a je vlastne retrospektívou ich hypotéz. Dialógy sa striedajú so scénkami. Koleják a Bošanský sa slávnymi dvojicami inšpirovali aj vo vytvorení typov vyšetrovateľov. Opakujú obľúbené spojenie protikladov. Menší, energickejší, so živelnou a aktívnou komikou v opozícii s väčším, pokojnejším a intelektuálnejšie pôsobiacim kolegom. Žiaľ, v prípade dvojice Bošanský a Koleják je tento vzor len napodobňovaný, nie naplnený. Martin Bošanský, predstavujúci aktívnu komiku, často skĺzal do zjednodušeného parodovania, priveľa dôrazu kládol na situačnú komiku. Ani tú však nezvládol dokonale, a tak evokoval viac Mr. Beana ako niektorého z dvojice spomínaných komikov. Protipólom bol Vojtech Koleják, ktorý mal v rámci rozdielnej dvojice zastupovať pokojnejšiu a intelektuálnu komiku. No ani v jeho prípade sa tento cieľ nepodarilo úplne naplniť. Kolejákov prejav pôsobil skôr nudne.
Je pravdepodobné, že dvojica konzultovala vznikajúci text so skúsenými dramatikmi, a preto úspešne eliminovala najzásadnejšie chyby. Ako som už spomínala, text sám osebe ukazuje určitý potenciál oboch tvorcov. Škoda, že podobné rady sa im nedostali aj v priebehu inscenačného procesu. Preto sa musia poučiť na vlastných chybách. V inscenácií sa nachádzalo viacero hrubých nedostatkov. Herci, predovšetkým Martin Bošanský, sa priveľmi snažili zdôrazňovať komickosť situácie. Takéto násilné pritláčanie na vtip bolo kontraproduktívne a vtip, hoci mohol byť vo svojej podstate dobrý, zanikal. Osobne by som tvorcom odporúčala, aby v budúcnosti menej zdôrazňovali to, čo je vtipné samo osebe. Dobrý vtip nepotrebuje komentár ani dohru. Výstup s elektrickým kreslom, ktoré priviezli na scénu akoby mimochodom, im však, naopak, vyšiel výborne. Situácia bola nečakaná, dynamická, úderná a pochopiteľne vtipná. Aj preto, lebo herci sa vyhli zveličovaniu či dohrávaniu. Istotne by sme si želali, aby takýchto vydarených vtipov bolo v nasledujúcej produkcii viac.
Prvý Mliečny zub je už teda na svete. Úspešne i s rezervami. Úspešne v oblasti rozvíjania potenciálnych dramatikov, avšak s veľkými rezervami v scénickom prevedení.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.