Peter Shaffer: Equus

Scéna: Hascsák József m-v.
Kostýmy: Szőke Anita m.v.
Choreografia: Kozma Attila m.v.
Asistent réžie: Flórián R. Szabolcs
REŽIA: CSISZÁR IMRE
Účinkujú:Korognai Károly, Madarász Máté, Pólos Árpád, Kövesdi Szabó Mária, Varga LíviaRák Viktória, Bocsárszky Attila, Tóbisz Titusz, Gyuricza MikoltCzilling Lilla, Jakab Viktória, Szűcs Éva, Tóth Károly, Flórián R. Szabolcs
Premiéra : 30. októbra 2008
V programe k inscenácii Equus Divadla Thália v Košiciach si môžeme prečítať zvláštnu úvahu umeleckého vedúceho Károlya Korognaiho (ktorý v inscenácii hrá psychiatra Martina Dysarta). Úvahu som neoznačil za zvláštnu preto, že v takmer každej vete sa nachádzajú gramatické a štylistické chyby, „previnenia“ proti pravidlám maďarského jazyka, niekedy priamo nezmyselné vety, v ktorých nesprávne používanie pojmov dáva opačný význam, než bol zámer autora, aj keď vydanie oficiálneho materiálu k inscenácii na takejto jazykovej, štylistickej úrovni by sa tiež právom mohlo označiť za zvláštne, napr. aj preto, že diváka prinúti uvažovať o úrovni umeleckej práce, ktorá má takýto „sprievodný materiál“. To by však už bolo „o inom“, a malo by sa zrejme prediskutovať na interných hodnoteniach, keby Thália niečo také vôbec mala. Neoznačil som tento text za zvláštny ani preto, že vyjadruje takmer maximálnu spokojnosť s návštevnosťou divadla, diváckou recepciou predstavení, a tak „medzi riadkami“ aj s kvalitou vlastných inscenácií. To by tiež stálo za podrobnú analýzu, a polemiku, nie však na tomto fóre. Korognaiho úvaha pripúšťa iba jediný problém, a to „drastický pokles počtu mladých divákov“. Vyhlasuje koncepciu vedenia divadla na „omladenie“, a to tak hereckého súboru, ako aj divákov. Na jeho úvahe sa mi zdá byť zvláštne najmä to, že uvedeniu hry Petera Shaffera: Equus, prikladá „zásadný význam“, „mimoriadnu úlohu“ v naplnení tohto cieľa. V súvislosti s inscenáciami Divadla Thália som opakovane bolestne postrádal prácu dramaturga. Keby ho divadlo malo, asi by vysvetlil vedeniu, že aj keď Shafferova hra v období svojho vzniku a určitý čas po tom bola veľmi populárna na svetových javiskách, ani vtedy sa nepovažovala za žiadne „veľdielo“ svetovej dramatiky. Od tej doby ešte aj „zostarol“, niektoré časti v ňom pôsobia až trápne neaktuálne, obzvlášť mladí mávajú už iné problémy, iné myslenie, inú hierarchiu hodnôt. Neznamená to samozrejme, že v súčasnosti by sa už nemohla alebo nemala uvádzať, ale že by to mala byť „mimoriadna udalosť“ v získavaní nových, mladých divákov, to by si snáď žiadny súdny dramaturg nemyslel. Považujem to za dôležité preto, lebo naznačuje, že už samotný cieľ, dôvod zaradenia titulu do dramaturgického plánu bol založený na omyle.
S pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou sa teda dalo predpokladať, že inscenácia Equus nezmení zásadne vzťah košickej mladej inteligencie k divadlu Thália. Neznamená to však, že by s ňou divadlo nemohlo získať kvalitnú inscenáciu. Prísľub vysokej kvality bol už vo výbere režiséra: Imre Csiszár sa dá právom zaradiť medzi legendy maďarskej divadelnej réžie 80-tych rokov minulého storočia. Na jeho inscenácie sa do Miškovca „chodilo“, hosťovania v Budapešti boli beznádejne vypredané. Ibsen (Peer Gynt), Brecht (Galilei), Krleža (Agónia), Norén (Noc matka dňa), Enquist (Pieseň pre Phaedru)… inscenácie patriace na zlaté stránky histórie maďarského divadla. Po odchode z Miškovca sa stal riaditeľom národného divadla v Budapešti. Je síce pravda, že v posledných rokoch sa mu darí podstatne menej, voľbu režiséra sme právom mohli považovať za výbornú. Zrejme v rámci snahy o „omladenie súboru“ si ako predstaviteľa hlavnej postavy, Alana Stranga, vybrali mladého, neznámeho Mátéa Madarásza (náhodou tiež z Miškovca). Táto voľba sa ukázala ako skutočne šťastná. Mladý herec zložitú úlohu v problematickej inscenácii zvládol veľmi dobre. Za to, že sa inscenácia nakoniec stala problematickou (a to žiaľ veľmi problematickou) Madarász určite nemôže. Pravdepodobne za to nemôžu ani ostatní herci, ani tí, ktorých výkony by sa dali označiť za problematické. Predovšetkým Korognai ako psychiater Dysart má tak patetický a hlučný herecký prejav, že celé Shafferove, aj tak problematické „psychologizovanie“ stráca akúkoľvek vierohodnosť. Divák sa nestačí čudovať, čo sa na javisku deje?! Po Cyranovi ďalšia „rozkričaná“ inscenácia, ako keby herci nedokázali odhadnúť akustiku sály. To aj niektorí z dlhoročných hereckých posíl tohto divadla, ktorí so sálou musia mať naozaj bohaté skúsenosti. Attila Bocsárszky ako Harry Dalton, majiteľ farmy je napr. hlučný aj v niektorých chvíľach, keď podľa textu práve uvažuje, inokedy sa však „blysne“ ako skutočne vynikajúci herec, akého ho dlhé roky poznáme. S podobnými problémami zápasí aj Mária Kövesdi Szabó (Dora Strang). Tým sa napriek snahám Árpáda Pólosa (Frank Strang) stáva nejasným, nečitateľným problém Alanovho rodinného zázemia. Nepochopiteľne patetický je herecký prejav Lívie Varga, ako právnička Hesther Salomom. Mikolt Gyuricza ako sestra v ordinácii doktora Dysarta občas pôsobí dojmom, ako keby mala poruchu koordinácie pohybu. Viki Ráková (Jill Mason) je chvályhodne „zdržanlivá“, nesnaží sa vyťažiť za každú cenu úspech ani zo svojej role ani zo svojej momentálnej popularity, a to si treba v tejto inscenácii už ceniť. Čo sa mohlo stať tak skúsenému režisérovi akým Csiszár nepochybne je, že pod jeho taktovkou vznikla takáto hektická, vonkajšková inscenácia? Čo sa stalo, že nedokázal nielen zharmonizovať herecké prejavy, ale ani dôsledne dodržiavať priestorové konvencie? (Alan napr. určitý čas dôsledne vchádza do ordinácie, zrazu ale zostáva v priestore svojej izby, a bez problémov komunikuje s psychiatrom „cez steny“.) Scéna Jozefa Haščáka (a.h.) je jednoduchá, vkusná, s dominantným pódiom ohradeným len dreveným zábradlím, na ktorej sa odohráva prevažná väčšina scén. Kostýmy (Anita Szőkeová) sú jednoduché, funkčné, ku kvalite inscenácie veľa nepridajú, ale ani z nej neuberú. Scéna, kostýmy, ale aj niektoré momenty inscenácie mi nápadne pripomínajú slávnu inscenáciu Pesti Színház-u z roku 1979, možno je to dané len podobným chápaním autorových poznámok k textu. Pochybujem, že Equus zmení postoj mladých potenciálnych divákov ku košickej Thálii. Pokiaľ by odozvy „kmeňových“ divákov signalizovali vedeniu divadla, že sú naďalej na dobrej ceste, tak je problém buď v divákoch alebo vo vnímaní signálu, lebo táto inscenácia, podobne ako Cyrano má vážne umelecké, ale aj základné „remeselné“ nedostatky.

Géza Hizsnyan