Keď všetko je minulosť alebo niečo ako tra-la-la

choreografia: Stanislava Vlčeková
Hudba a réžia: Jozef Vlk
Výprava: Eva Rácová
Svetelná dizajn: Ján Čief
Realizácia: Martina Beňačková, Denisa Benčaťová, Michaela Nezvalová, Petra Péterová a Tibor „Bird“ Trulík
Telocvičňa areálu bývalého SOU Komenského 12 v Banskej Bystrici
Premiéra: 12.12.2008
Čo sa stane, keď nám čosi nečakane naruší harmóniu? Spustí sa mnoho logických aj alogických reakcií a najmä: všetko čo bolo, sa stáva minulosťou. Aj o tom je posledná premiéra zo Štúdia tanca v Banskej Bystrici.
Dvojica Jozef Vlk a Stanislava Vlčeková sú v slovenských vodách súčasného tanca známe a celkom veľké ryby. Ich posledná choreografia, ktorej premiérou 12. 12. 2008 uzavrelo Štúdio tanca trojicu nových predstavení, ktoré vznikli v roku 2008, je však podstatne inde ako tituly, ktoré pochádzajú od Jozefa Vlka a Stanislavy Vlčekovej (teda od zoskupenia známeho ako Debris Company).
Napríklad v októbri predstavili v bratislavskom A4-Nultom priestore asociačnú drámu Hexen, ktorá prerastala do magična. Produkcie z predchádzajúcich rokoch, ako napríklad Dolcissime Sirene demonštrovali prvky charakteristické pre Debris Company – inšpirácia literatúrou, akceptácia hudby a scény ako rovnocennej zložky k tancu, tvorivá práca s asociáciami, jemné výrazové odtiene, potešenie z experimentovania, rozpoznateľný tanečný slovník Stanislavy Vlčekovej, zmysel pre očarujúce detaily a dramatický náboj.
Nie všetko z vymenovaného nájdeme v Be bope, akoby si tvorcovia uvedomili, že s týmito tanečníkmi sa dajú skúšať iné polohy – napríklad zdôrazňovať charaktery.
S ich predstavením Be Bop, ktorého premiéru uviedlo Štúdio tanca v nových priestoroch (ale o tom neskôr)sa tvorcovia vrátili do 40. rokoch, do Ameriky, do jazzu, do inovatívneho rytmu a melódie, do hnutia be bop, pod ktorým bol podpísaný aj Charlie Bird Parker. Ale, ako upozorňujú v bulletine tvorcovia: Predstavenie “Be Bop nie je glorifikáciou Charlie Parkera, ale reminiscenciou, cyklickou hrou o opakujúcich sa udalostiach a súvislostiach.” Ak si to po týchto slovách stále čitateľ nedokáže predstaviť, opäť pomáha bulletin: “Be bop vlastne neznamená nič. Je to niečo ako tra-la-la… Be-bop je o tom, ako z niečoho, čo vlastne znamená nič, vznikajú veľké súvislosti a o tom, ako pozitívne veci prichádzajú zhora aj zdola. O tom, ako sa to niekedy prevráti úplne naopak. Be bop je o stave medzi nami, vami a nimi, o pude sebazáchovy a vynaliezavosti vo chvíľach, ktoré sa môžu definitívne stratiť v ničote…”
Najjasnejšie sa však Be bop odohráva na scéne. Tam päť tanečníkov (už tradičné zoskupenie v Banskej Bystrici: štyri ženy a jeden muž)rozohráva vzťahy medzi sebou, kým ich nezasiahne niečo nečakané a všetky hry dajú prednosť životu, konkrétne jeho záchrane. Každá postava znázorňuje svoj charakter čitateľne a presvedčivo, kostýmy Evy Ráczovej tento efekt vynikajúco zosilňujú. A samozrejme, nechýbajú tóny ikony – Birdyho, často zmixované so súčasnou elektronikou.
Tieto pekné obrázky by si mohli plynúť len tak, aj na ne by sa príjemne pozeralo. Bez veľkých drám by sme sledovali mužské machrovanie a ženské ostýchanie, sociálne rozdiely a ich prejavy, hudbu a všetko, čo dokázala vyvolať, hlad po láske, prosto 40. roky. Lenže kdesi v diaľke, no čoraz bližšie, sa ozýva zlovestný zvuk lietadla, po ktorom nasleduje výbuch a potom ticho. Príjemné džezové tóny, bezstarostnosť premiešaná s túžbami, farebnosť a voľnosť, ktorá dovtedy vládla na scéne, sa zahalí do strachu. V nedeľu 7. decembra 1941 zhodili Japonci bombu na Pearl Harbour. Američania vstúpili do druhej svetovej vojny.
A naši tanečníci? Chúlia sa ukrytí v tme, kdesi v bunkri, kam sa na nich sype prach zdemolovaných budov. Majú k sebe oveľa bližšie, ako dovtedy, lebo nič tak nezbližuje ľudí ako nešťastie. Aj nedosiahnuteľná lahôdka v cudzom vrecku je odrazu tak blízko, len škoda, že za takých šialene tragických okolností. Aj žiadostivé telo je bližšie.
Strach vládne podzemnému svetu, a tak dostávajú zelenú pudy. Kým dovtedy pohybom vládla vzdušnosť a veľkorysosť, odteraz sa všetko ponorí do strachu, ktorý nie je vymyslený ale desivo reálny.
Charaktery postáv však zostávajú – femme fatale s dáždnikom, s blond vlasmi, krvavo červenými perami a v čiernych sexi šatách sa udržuje vo svojej autoritatívne zvodnej úlohe, aj keď kdesi stratila druhú lodičku. Umelkyňa sa zachraňuje písaním, hoci aj do prachu, jej pohyb je ešte uvoľnenejší a otvorenejší ako predtým. Elegantná dáma v červenom kabáte nestráca štýl, ani keď v zúfalstve ubližuje. A nevinná kvetinka aj naďalej zbiera odvahu len v minidávkach. A aby sme nezabudli na Birdyho – traky, baretka so šiltom boli v tej dobe mužskou záležitosťou, čo znamená, že nie je len lámačom ženských sŕdc ale aj záchrancom ich životov. Gestá postáv sú ako vysačky ich duší, ich charakterov, zostávajú s nimi zrastené ako materské znamienka na koži. No v bunkri a v atmosfére strachu sa k nim pridáva aj hystéria.
Takýto vysilený underground ponúka mnoho priestoru na rozvíjanie vzťahov aj udalostí, na hru so scénou, so svetlami a s detailmi, zložky, ktoré tvorivá dvojica Vlk- Vlčeková rada využíva. Keď v jednom momente zhasne javisko a tanečníci sa hýbu s čelovými baterkami, efekt prekvapenia a osvieženia je zaručený. V tme, tak ako vo vojne, sa postavy a ich statusy znivelizujú. Veď všetci chcú rovnako prežiť.
Súčasná tanečná technika sa v predstavení ukazuje vo svojej mnohorakosti, nechýbajú fyzicky náročnejšie a efektné časti, ani smutný happy-end prezrádzajúci, že strach sa už stane navždy súčasťou ich životov.
Tragédia dáva príležitosť pozrieť sa na seba v tme a odhaliť samého seba až na jadro. Štyridsaťpäťminútové predstavenie dalo možnosť interpretom Štúdia tanca spoznať sa v charakteroch. Evidentne, sa v nich našli.
A ešte jedna poznámka: táto premiéra sa už neodohrávala v kultúrnom dome, kam si diváci Štúdia tanca zvykli chodiť, ale v telocvični bývalého Stredného odborného učilišťa. Podarilo sa ju premeniť na javisko aj hľadisko a očakáva sa, že v tomto areáli vznikne nový priestor pre umenie. Akokoľvek to dopadne, toto je už druhá premiéra tento rok (tou prvou myslíme Silent Snow v produkcii Elle Danse), ktorá v relatívne bojových podmienkach a v priestoroch, vôbec nie určených na divadlo, dokázala priniesť tanec, ktorému by trošku štandardnejší, minimálne aspoň vykúrený priestor pristal.

Sunderman Kadlecova

Jana Sunderman (rod. Kadlecová), počas štúdia Mediálnych štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe začala pôsobiť ako korešpondentka pre kultúru pre denník SME, venovala sa najmä filmu, fotografii a súčasnému tancu. Externe prispievala do Taneční zóny, Divadelných novin, Xantypy a iných českých médií.

Po ukončení štúdia pôsobila ako vedúca oddelenia kultúry v týždenníku Domino Fórum, neskôr ako kultúrna redaktorka v denníku SME.

Získala viacero štipendií, o.i. na Medzinárodnom workshope pre mladých tanečných kritikov (Taneční Zóna), na Programe pre mladých filmových kritikov (Medzinárodný filmový festival Rotterdam).

V mladosti tancovala v súboroch súčasného tanca Bralen a Allegro.