| Divadlo | Štúdio L+S, Bratislava |
|---|---|
| Inscenácia | Tankred Dorst v spolupráci s Ursulou Ehler: JA, FEUERBACH |
| Premiéra | 13. apríla 2007 |
| Divadelná sezóna | 2006/2007 |
Réžia J. Nvota, preklad a dramaturgia S. Waradzinová, výprava: P. Čanecký, hudba K. Mikulčík, hrajú S. Dančiak, K. Mikulčík, M. Rašlová, študenti Konzervatória v Bratislave (J. Morávek, T. Majláth, L. Dóza), K. Petráňová.
Premiéra: 13. apríl 2007, Štúdio L+S Bratislava
„Ja, Dančiak“ – jeden z novinových titulkov o inscenácii v Štúdiu L+ S bol výstižný. V tejto produkcii ide skutočne viac o herca Dančiaka ako o Dorstovho herca Feuerbacha. Ten prvý je nám blízky svojou ľudskosťou, ten druhý trochu si udržuje odstup chladom autorovej konštrukcie.
Feurbach prichádza na konkurz na maličkú rolu k režisérovi, ktorý ho pozná z dávnych čias. Režisér však neprichádza, namiesto neho s ním komunikuje jeho mladý asistent. Ukáže sa, že dôvodom hercovej dlhej absencie na javisku bolo duševné zrútenie sa.
Režisér Jakub Nvota prejavil výberom tejto témy citlivosť voči hercovi, ktorý sa aj napriek svojmu hendikepu stále dokáže postaviť na javisko. Navyše podobný titul – založený na herectve viac ako na scénickej technike – zapadá do dlhodobej dramaturgickej stratégie Štúdia L+S.
Hra sa podľa inštrukcií autora odohráva po skúške v prázdnom divadle. Po javisku sa občas prechádzajú technici, niečo odnášajú, niečo zas prinášajú. Hrajú ich študenti bratislavského Konzervatória. Málokedy sa až tak očividne v praxi preveruje poučka, že neexistujú malé role. Výsledok vôbec nezodpovedá tomu, že by títo mladí ľudia mali mať za sebou už nejakú hereckú skúsenosť či aspoň predpoklady na ňu. Študenti nevedeli dôveryhodne prejsť po javisku, pričom na ňom nemali vykonať nijakú väčšiu hereckú akciu. Je to drobnosť, nanešťastie však zvyšuje mieru umelosti celej produkcie. Podobne málo autenticky pôsobila žena so psom, ktorá mala byť na záver komediálnym oživením. Žiaľ, Marta Rašlová vniesla do hry skôr hereckú bezradnosť.
Nie veľmi istým bol aj Dančiakov hlavný nadhadzovač – Kamil Mikulčík – v úlohe asistenta režiséra, na ktorého sa do konca hry čaká ako na Godota. Nepomohlo mu trochu násilné usadenie v hľadisku, ani to, že mu režisér vsunul do ruky klasický červený telefón, s ktorými sa nedalo dosť dobre ani hýbať ani stáť.
Mikulčík možno len nebol dostatočne drzý, aby mohol byť hercovi v neistej pozícii účastníka kastingu rovnocenným kontrapunktom. Jeho repliky sú navyše dosť neprirodzené, charakter priveľmi prvoplánový, predpovedateľný, bez tajomstva.
V centre hry je Feuerbach, herec. „Predstavujem si Feuerbacha ako tuctového človeka stredného veku. Nevyzerá ako umelec, práve naopak. Veľmi úzkostlivo a ustarostene sa snaží, aby vypadal ako normálny občan, ako muž takého zamestnania, ktoré vyžaduje nenápadné, seriózne vystupovanie,“ dal do poznámok k svojej postave Dorst. Jeho hrdina mal teda oscilovať medzi patetickým sebapreceňovaním a depresiou. „Stratený človek v prázdnej izbe bez okien.“
Stano Dančiak takým bol. Na poloprázdnej scéne sa pohrával len s palicou, mincami či vyzutými topánkami… To všetko mu fyzicky, nielen divadelne, pomáhalo orientovať sa v priestore javiska. Feuerbach hovorí o trikoch niektorých režisérov, ktorí nechajú herca naschvál čakať, aby v ňom vyprovokovali emóciu potrebnú na hranie. „Presne takúto frustráciu som od teba potreboval!“ povedia im potom.
Dančiakov hendikep je tiež istou frustráciou. „Ak to vedie k takému výsledku, tak potom tomu nehovorím šikanovanie, ale nazvem to genialitou,“ komentuje Feuerbach hraničnú situáciu. Ako však dodáva, takto pristupovať k hercovi si môže dovoliť len veľký umelec, nie začiatočník.
Jakub Nvota veľmi dobre vycítil potenciál práce presne na tomto texte presne s týmto hercom. Zdá sa však, že ešte nie je dostatočne skúseným režisérom, aby vedel situáciu bezo zvyšku využiť – vypointovať jednotlivé scény, emocionálne vygradovať produkciu ako celok či aspoň dodať schematickému textu viac života. Dorst píše štylizovane, komplikovane. Nie je to reálny záznam situácie, skôr prúd úvah o dopyte a ponuke v divadle i v živote. Aj preklad Svetlany Waradzinovej je miestami priveľmi popisný, umelý, k živosti reči neprispievajú ani početné pasívne tvary ako „bol som k vám objednaný.“
Scéna Petra Čaneckého je maximálne striedma, výraznejším prvkom sú prakticky len svetlá a zrkadlo, za ktorým sa odohrá priveľmi ilustratívna čierno divadelná situácia.
Inscenácia je vo výsledku monotónnejšia, než by musela byť. Pozornosť diváka nemôže upútať prakticky nič, okrem slov a Dančiakovho herectva.
To, čo je na hre i celej produkcii najvzácnejšie, je však balansovanie na hrane preceňovania sa a podceňovania. Strácanie a naberanie dôvery vo vlastné sily, vopred prehraný boj o našu ľudskú a profesionálnu „potrebnosť“ je tou červenou čiarou, tým citlivým bodom, ktorá nás v hre dojíma.
„Ako ste sa mohli zmieniť o nejakej z neba spadnutej sociálnej podpore? To je od vás cynické. Vy viete predsa, že mi nejde o materiálne zabezpečenie,“ hovorí na jednom mieste Feuerbach.
Dančiak vie v týchto ľudsky dojímavých polohách prerušiť Dorstovu schému. Hrá človeka „nulu“ a paralelne však i herca so „zjavením, ktoré s pokorou prijal“. Dančiak po potlesku s námahou hľadá, ako z javiska odísť. Feuerbachov problém bol rovnaký – ako sa na scéne nájsť a ako z nej odísť.
Zuzana Uličianska bola predsedníčkou Slovenského centra AICT v rokoch 2003–2012 a opätovne v rokoch 2015-2021. Od roku 2018 je členkou výkonného výboru Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME či odborná pracovníčka Divadelného ústavu v Bratislave. Bola spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier. V súčasnosti pôsobí v Kreatívnom centre Fakulty architektúry a dizajnu STU.
