| Divadlo | Bábkové divadlo Žilina |
|---|---|
| Inscenácia | Ján Štrbák: ZRKADLOVO ALEBO VŠETKO NAOPAK |
| Premiéra | 27. apríla 2007 |
| Divadelná sezóna | 2006/2007 |
Réžia: Ján Štrbák, a.h,, Dramaturgia: Eduard Kudláč, Hudba: Miloslav Kráľ, Scéna: Ján Zavarský a.h, kostýmy a bábky: Eva Farkašová, a.h.
Osoby a obsadenie:
Maka, Kvet Narcis – Bibiana Tarasovičová
Otec – Ján Demko
Narciska – Ivana Danková
Sova Táňa – Jana Eliášová
Ryba Biba, Žiačka – Milada Filipčíková
Rak Peter, Slon Lietavec – Peter Hejhal
Pavúk Riško, Pretekársky Slimák – Juraj Tabaček
Ježko Jožko, Had Krasokorčuliar, Žiak – Jozef Abafi
Premiéra: 27. 04. 2007, Bábkové divadlo, Žilina
Ján Štrbák (1972) ukončil štúdium divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení. Jeho meno je späté so združením pre nezávislé divadlo STROMY. Po krátkom období v slobodnom povolaní sa stal prodekanom Divadelnej fakulty VŠMU, no vo svojej divadelnej činnosti naďalej pokračuje.
Štrbák vyštudoval réžiu, ako sa jej na škole hovorí, „činohernú“. To preto, aby sme dokázali rozpoznať študentov réžie z bábkarskej katedry a z katedry réžie a dramaturgie. Samozrejme, že „činoherní režiséri“ nemajú vstup do bábkových divadiel zakázaný. Práve naopak. Veď aj Štrbákov pedagóg – vedúci jeho ročníka Ľubomír Vajdička režíroval v slovenských bábkových divadlách štyri inscenácie, ktoré stoja za reč.
Ján Štrbák sa s bábkami stretol v žilinskom Bábkovom divadle. Doposiaľ tu pripravil dve inscenácie a obe podľa vlastného scenára. Najprv to bol Spravodlivý autobus a v apríli 2007 mala premiéru inscenácia Zrkadlovo alebo všetko naopak.
Štrbák je označovaný za režiséra so silným filozofickým akcentom. Filozofickosť sa zrkadlí aj v jeho texte. Rozprávka je o malom, neposlušnom dievčatku Narciske, ktorá pri rannom umývaní utečie do zrkadla, kde je všetko naopak: hady sa korčuľujú, slony lietajú, slimáky sú super rýchle, stromy rastú zhora nadol… Narciska pomôže hadovi vyzuť korčuľu. Stretne raka zaľúbeného do ryby a pomôže mu vyznať jej lásku. Ryba a rak sa spolu zosobášia a majú dieťa, ktoré je ani ryba ani rak. Takýchto vtipných momentov je v hre viacero. Autor má milé nápady a nevtieravou formou odovzdáva posolstvo o vzájomnom chápaní sa, akceptovaní, o láske a zvedavosti. Narciska stretne rôzne zvieratá, ktoré sa správajú „opačne“ a ochotne im pomôže s ich problémom. Vďaka zážitkom z výletu do Zrkadlova sa hrdinka naučí slušnosti a pokore. Vracia sa k svojim rodičom a je opäť trojročným dieťaťom, ktoré sa chystá do škôlky.
Samotnú inscenáciu sprevádzajú piesne s výbornými Štrbákovými textami, v ktorých sa okrem nápaditej hry so slovíčkami mihnú aj kvalitné rýmy. Hudbu, príjemnú do ucha zložil Miloslav Kráľ.
Zaujímavá je výtvarná stránka inscenácie. Pri jej tvorbe sa stretli Ján Zavarský (scéna) a Eva Farkašová (bábky). Táto dvojica spoločne navrhla výpravu niekoľkým inscenáciám už v polovici 70-tych rokov v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave.
Pre žilinskú inscenáciu navrhol Zavarský na prvý pohľad sterilne pôsobiacu, bielymi kachličkami dláždenú kúpeľňu. Nepatrným farebným prvkom sú len vodovodné kohútiky – červený a modrý. Scéne dominuje zrkadlo nad umývadlom. Pod ním je skrinka s dvierkami – dosť veľká na to, aby sa predstaviteľka matky mohla dostať za scénu, kde vodí bábky. Tento moment hrá do karát koncepcii, v ktorej je dej rámcovaný a pretkávaný výstupmi rodičov Narcisky. Tí sa jej v závere priznávajú, že strojcami príbehu, ktorý zažila v Zrkadlove boli vlastne oni.
Kúpeľňová stena má aj dva otvory, akoby okná, ktoré režisér vhodne využíva. Otvoria sa a zjavia sa v nich rodičia alebo Narciskini spolužiaci. V tomto prípade javiskové postavy vznikajú tak, že dvorozmerné telá doplnia herci svojimi hlavami.
Na bielej scéne vynikli farebné bábky Evy Farkašovej. Hlavná postava Narciska má nezbedné ryšavé vlasy v dvoch vrkočoch a farebné zeleno-žlto-oranžové šaty. Jej tvári dominujú zvedavé oči a červené líčka. Bábka je svojim typovým zaradením manekýn, no len vo výstupoch, keď ju vodia herci – rodičia v prostredí kúpeľne. V krajine Zrkadlovo je bábka Narcisky menšia a vodená ako maňuška. Bábkoherečka Ivana Danková modulovala svoj hlas do detskej polohy, no udržala ho v istých hraniciach tak, aby nepôsobil príliš maznavo a afektovane.
Ďalšie bábky navrhla Farkašová v rovnakej poetike a farebnej škále ako Narcisku. Zaujímavé však je ich vodenie. Vo chvíli, keď sa Narciska premiestni do Zrkadlova, za výrazného svetelného efektu mizne zrkadlo a uprostred bielej steny tak vzniká paraván. Väčšinu bábok animujú herci pomocou spojenia magnetu v bábke a na druhej strane paravánu. Nepatrí k nim napríklad Pretekársky Slimák, ktorý „prefrčí“ po spodnej lište paravánu.
V inscenácii je použitie bábok kombinované s výstupmi dvoch hercov – predstaviteľky matky Bibiany Tarasovičovej a predstaviteľa otca Jána Demka. Ich herecké výkony sú vyvážené, ide totiž, ako sme sa presvedčili aj v iných predstaveniach BDŽ, o nadaných hercov. Niektoré výstupy otca sú ozvláštnené vtipným, parodovane operným spevom. Tieto výstupy sú zároveň prvkom, ktorý spája Zrkadlovo s kúpeľňou. Otec v pravidelných intervaloch prichádza, vždy si oblieka ďalší kus oblečenia (nohavice, košeľa, kravata…) a pýta sa dcéry, či sa už umyla a učesala, aby stihla prísť načas do škôlky a on s mamičkou do práce. Demkove výstupy sú ladené komicky. Nevie si poradiť s oblečením nohavíc, košeľu si oblieka naopak a podobne. To samozrejme detského diváka baví. Miestami aj viac ako samotný príbeh v Zrkadlove.
Inscenácia by isto zniesla viac hravosti, ktorá by mohla viackrát prevýšiť vážnosť a filozofickosť rozprávky. No inscenácia Zrkadlovo,alebo všetko naopak je decentná a vtipná. A to, ako sa javí v konkurencii dnešnej divadelnej (nielen bábkovej) tvorbe pre deti, nie je málo.
Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012).
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.
