SHAKESPEARE NIE JE NUDA ALEBO ODVÁŽNEMU ŠŤASTIE PRAJE

Preklad: Jozef Kot * Úprava: Martin Gazdík a Viktor Kollár * Dramaturgia: Martin Gazdík * Scéna: Ján Zavarský * Kostýmy: Kateřina Bláhová * Hudba: Juraj Péč * Réžia: Viktor Kollár * Hrajú: Tibor Vokoun, Tatiana Kulíšková, Andrej Palko, Barbora Bazsová / Andrea Ballayová, Jozef Bujdák, Stanislav Staško, Gregor Hološka, Ján Topľanský, Branislav Bajus, Daniel Fischer a.h., Jakub Ružička a.h.
Premiéra 2. jún 2007, Divadlo J. Palárika Trnava
„Divadlo Jána Palárika v Trnave v posledných rokoch prináša odvážne tituly. Experimentuje. Za všetky spomeňme aspoň Elfride Jelinek a dvakrát F. Kafku. Režisérsky za ne zodpovedá Viktor Kollár. Avšak pri autorovi hry poslednej premiéry v sezóne 2006/2007 ťažko hovoriť o experimentovaní. Shakespeare je „klasika“, hoci aj po vyše štyristo rokoch predstavuje výzvu pre všetkých režisérov. Zdalo by sa, že pri množstve hier, ktoré napísal, je ľahké ho každoročne zaradiť do dramaturgického plánu divadla bez toho, aby sa niektoré tituly často opakovali. Napriek tomu sa divadlá akoby niektorým jeho hrám vyhýbali. Sú to tzv. problémové hry: človek raz nevie, či je to vtipné, smutné alebo romatické, a teda či sa má pri výklade textu sústrediť na komický, tragický alebo rozprávkový element. Tiež sa vedú diskusie o tom, či bol Shakespeare génius a tieto hry dokonale prešpekuloval, alebo či na staré kolená stratil súdnosť a nevedel, čo robí.
Taký je aj Cymbelin. Romanca, v ktorej sa vraží, plná nečakaných zvratov a motívov z iných Shakespearových hier, a ktorá sa končí – deus ex machina – náhlym rozjasnením mysle zúčastených. Tvrdý oriešok pre divadelné kultúry omnoho staršie ako tá naša. No už je načase prestať sa vyhovárať na mladosť nášho profesionálneho divadelníctva, veď deväťdesiatročný starček je už jednou nohou v hrobe. Režisér Viktor Kollár teda zvolil správny prístup. Odvážny.
Cymbelin je meno kráľa, ktorý však nie je hlavným hrdinom. Nechá sa manipulovať svojou druhou ženou, ani ona však v hre nehrá prím. Hlavnou hrdinkou je Imogena – svojou čistotou a dobrotou predčí ostatných. Vydá sa za Posthuma Leonata, hoci jej nevlastná matka chystala sobáš so svojím synom Clotenom. Posthumus ujde do Ríma, aby kráľa počas jeho neprítomnosti prešiel hnev. Jeho odchod spúšťa lavínu podvodov, prevlekov a tajomstiev. Všetky postavy zohrávajú dôležitú úlohu, každý výstup má svoje opodstatnenie. I keď to môže byť detail, ale vždy sa odohrá niečo, čo má neskôr následky. Či už je to akcia (krádež prsteňa) alebo informácia (kráľovi kedysi dávno uniesli synov). Inscenácia je preto náročná na hereckú koncentráciu a na pointovanie výstupov.
Inscenátori zverili protipólne postavy Posthuma Leonata a kráľovninho syna Clotena jednému hercovi, Andrejovi Palkovi. Kým Posthuma stvárnil Palko prísne realisticky, s Clotenom sa viac pohral. Hoci táto postava vo svojej jednostrannosti neponúka veľa možností, Palko ho vhodne charakterizoval moduláciou hlasu, gestami, mimikou i postojom. Výsledkom bol „pribrzdený“, namyslený maznáčik.
Imogenu hrala Andrea Ballayová (v alternácii s Barborou Baszovou). Predstavila ju ako nevinnú a čistú dievčinu, z mužského prevleku vyťažila komiku. Tatiana Kulíšková ako kráľovná aj na malom priestore stvorila obryňu – dvojtvárnu hyenu, úlisnú ako had. V elegantnom kostýme top manažérky chcela zmanažovať aj životy ostatných v prospech svojej krvi – syna Clotena.
Štylizáciou postáv hercov najmä mladšej generácie ponúkol režisér na Shakespeara iný, groteskný pohľad. Jozef Bujdák ako Iachimo, Stanislav Staško ako Belarius a Jakub Ružička a Daniel Fischer v dvojúlohách Clotenových prísavkov a Cymbelinových stratených synov mali od svojich postáv ironický odstup. Súzneli tak s režijným pohľadom na hru.
Kollár sa priklonil k názoru, že Shakespeare bol veľký vtipkár a trochu si zo svojich čitateľov, vtedy spoluhercov vystrelil. V Cymbelinovi preplietol motívy z rôznych svojich hier: dvojica hlavných predstaviteľov pripomína Romea a Júliu, existuje tu aj motív pravého/nepravého jedu; Posthumus othellovsky žiarli a prsteň, ktorým sa potrvdí Imogenina nevera, je podrvh; kráľ Cymbelin môže byť aj kráľom Learom; a dalo by sa hľadať ďalej. Kollár pokračoval v Shakespearovej línii. Na javisko posadil „Othella“ – autora scénickej hudby Juraja Péča s načiernenou tvárou. Živý hudobník nie je až taký bežný jav, najmä keď jeho hudba nie je len atmosférotvorná, ale má cit, výraz a upúta nie komplikovanosťou, ale jednoduchosťou. Péč hral najmä na elektrickej gitare, využil melódiu rôzne naplnených pohárov a pri simulácii zvukov vojny sa k nemu svojím buchotom a škrabotom pripojili aj herci.
Shakespearov humor rozvil režisér aj v rozhovore zámerne patetického Belaria (Stanislav Staško) s lebkou, pozostatkom svojej milovanej manželky. Nebolo to však hamletovské „byť či nebyť“. Telesnú schránku si Belarius pragmaticky zmenil na potravinovú: po prejavení patričnej úcty si z lebky svojej ženy vytiahol mrkvu.
Vrcholom bol komický výstup Belariových adoptívnych synov Guideria (Jakub Ružička) a Arviraga (Daniel Fischer). Tým, že ich režisér nechal konať proti textu, z odvážnych a prírodou zocelených mládencov urobil inteligenčne zaostalých strachopudov. Keď lovili večeru, ktorá k nim pribehla v podobe medveďa a jeleňa zo štúdiovej inscenácie E. Jelinek Motorest (len málokto si nevšimol zväčšené prirodzenia), hľadiskom zneli savly smiechu – avšak zatiaľ bez vnútorného súvisu s inscenáciou.
Všetko však nabralo zmysel po prestávke. Zrýchlilo sa tempo, zmnožil sa počet prekvapení i prevlekov, ktoré bolo treba na záver vysvetliť, odhaliť kto je kto, a že to vlastne všetko dobre skončilo. Keďže všetky postavy majú podiel na zamotanom deji, takmer všetky sa zúčastňujú záverečného výstupu. Režisér ich – ako v ochotníckom divadle – nastaval do radu vedľa seba a ako znak pochopenia situácie ich nechal plieskať si po čele. Hoci tých pleskotov bolo po chvíli priveľa, sčervenelé čelá a dlane zapadli do záverečných veršov: „Nestriedal vojnu nikdy taký mier: / i keď sú naše ruky krvavé, / očisťme si ich v jeho oslave.“ Po všetkých hnevoch, zradách a podvodoch, ktoré sa počas celej hry udiali, sa zdal všeobecný zmier náhly a nelogický. No režisér si poradil i s tým: rozprávkový triller sa zrazu zmenil na mrazivú skutočnosť. Potom, čo si spevom všetci „sľúbili lásku“, mali prísť nové časy. No moc pohltila aj hlavných hrdinov. Zmenou ich kostýmov na čierne, nasvietením a hudbou dal režisér najavo, že manželský zväzok, o ktorý sa v celej inscenácii bojovalo, a ktorý mal znamenať nový začiatok pre krajinu síce vydržal, ale sľubovaný nový deň bude tmavý a hrozivý.
Hoci šiel Kollár pri interpretácii Cymbelina vlastnou cestou (svedčí o tom výrazná ironizácia, zosúčasnenie a spolitizovanie záveru), spätosť so Shakespearom je nepopierateľná. Zmiešaninu období a prostredí, do ktorých autor jednotlivé výstupy zasadil, potvrdil výberom kostýmov (Kateřina Bláhová). Kým Cloten je navlečený do čiernej lesklej kože, Belarius a jeho dvaja adoptívni synovia vyzerajú ako z praveku. Ak však aj boli v kostýmoch isté historizujúce prvky, dopĺňal ich súčasný detail, napr. slnečné okuliare. Prevládali teda moderné strihy. Kostýmy pomáhali hercom pri charakterizácii postáv. Scéne (Ján Zavarský) dominovala biela a čierna v podobe plátien vzadu a bielej plošiny s mólom. Nechýbal ani v poslednom čase taký populárny bazénik s vodou.
Cymbelin sa dostal na javisko po prvý raz. V celkom novom preklade Jozefa Kota, ktorý je zrozumiteľný a súčasný. Vlastníci bulletinu, v ktorom v ktorom je celý text, majú doma v podstate vzácnosť. Avšak inscenátori sa nenechali odradiť bremenom prvolezectva. Zahodili bázeň, ktorá voči majstrovi Shakespearovi existuje. Pristúpili k nemu s odstupom, parodicky, s vlastnou interpretáciou. Bez strachu. Inscenácia Cymbelina však nie je výsledkom len šťastia, ktoré, hovorí sa, praje odvážnym. Pútavá je vďaka premyslenej dramaturgii a schopnosti mať vlastný názor a pretaviť ho do divadla.

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).