Pocta M.H.L.

Divadlo P.A.T. Prievidza a Štúdio 12 Bratislava
Scénický koncept: Sláva Daubnerová
Dramaturgia: Pavel Graus
Réžia: Sláva Daubnerová
Hudba: Pavel Graus
Pohybová spolupráca: Emil Píš
Videoart: Lukáš Kodoň
Hrajú: Sláva Daubnerová
Premiéra 27. februára 2010 v Štúdiu 12 Bratislava
Magda Husáková-Lokvencová bola výnimočná žena. Doktorka práv, prvá slovenská režisérka, manželka Gustáva Husáka, intelektuálka, charizmatická a krásna žena a celkovo výnimočná osobnosť slovenskej kultúry. Osobnosť, na ktorú sa, žiaľ, tak, ako máme vo zvyku, pomaly zabúdalo. Našťastie, posledné desaťročie prinieslo intenzívne snahy o rozpamätanie sa na význam tejto neobyčajnej ženy. Ich výsledkom je jednak rozsiahla publikácia venovaná životu a tvorbe prvej slovenskej režisérky a tiež inscenácia s názvom M.H.L. Hneď na úvod treba povedať, že inscenácia M.H.L. je skutočnou poctou Magde Husákovej-Lokvencovej. Po všetkých stránkach.
Magda Husáková-Lokvencová by mohla byť prvou slovenskou režisérkou aj tisíckrát, no keby jej život nebol bohatý na toľko dramatických udalostí, sotva by dnes mohla vzniknúť dokumentárna inscenácia takéhoto rozsahu a kvality. Avšak život, ktorý Husákova-Lokvencová žila, doba, ktorej bola svedkom, povolanie, ktoré si zvolila, ľudia, ktorí sa stali spoločníkmi jej života, ale aj charakter samotnej Lokvencovej, sú silnými podnetmi k tvorbe nových umeleckých foriem. Monodráma autorky, režisérky a herečky Slávy Daubnerovej sa logicky sústreďuje na tri najzávažnejšie okruhy udalostí. Osobný a rodinný život Magdy Husákovej-Lokvencovej, jej profesionálnu kariéru a politické zmeny, ktoré ovplyvňovali a nivočili obe predchádzajúce oblasti jej života.
Daubnerová ako autorka textu má už skúsenosť s tvorbou textu fragmentárne poskladaného z viacerých informačných zdrojov. Jej text Cely vychádzal z komentárov, rozhovorov a súkromných denníkových záznamov francúzskej výtvarníčky Louise Bourgeois. V prípade scenáru k inscenácii M.H.L. zachádza Daubnerová ešte o kus ďalej. Pre vytvorenie komplexného obrazu života Magdy Husákovej-Lokvencovej využíva okrem súkromnej korešpondencie a rodinného archívu aj režijné poznámky, dobové kritiky a početné dokumenty pochádzajúce z archívov Ústavu pamäti národa, Bezpečnostních složek v Prahe či Ústavu pro studium totalitárních režimú v Prahe. Daubnerová tak vytvorila text, ktorého hodnota je nielen vysoko umelecká, ale aj dokumentárna. Mimoriadne treba oceniť skutočnosť, že sa autorke spolu s dramaturgom Pavlom Grausom podarilo presne odhadnúť mieru vo vyváženosti jednotlivých sfér jej života. Husáková-Lokvencová sa divákovi predstavuje ako režisérka, milujúca žena, manželka, žena s jasne vyhranenými názormi na politiku, umenie i morálku, ako človek, ktorý sa nedal zlomiť ani zverstvami dvoch režimov. Škoda len, že v inak výnimočnej mozaike takmer úplne absentuje motív materstva, ktorému sa Daubnerová venuje len náznakovo a okrajovo. Možno je táto skutočnosť výsledkom želania žijúcej rodiny Husákovcov. Tam, kde už končia osobné východiská motivácie a túžby, a do hry vstupuje politika a jej „vyššia moc“, používa Daubnerová videoprojekciu alebo zvukový záznam. Tieto formy javiskovej výpovede sa však striktne neobmedzujú len na dokreslenie politického vývoja, ale Daubnerová ich aplikuje napríklad aj ako demonštráciu umeleckého vývoja Lokvencovej. Okrem projekcií z týždenníkov a zvukových záznamov policajného sledovania a vyšetrovania sa tak na projekčnom plátne objavujú aj nákresy z režijných kníh a číta sa osobná korešpondencia.
Len zriedkakedy sa stáva, že autor textu je aj dobrým režisérom, tobôž hercom. Daubnerovej sa to však v inscenácii. M.H.L. darí vynikajúco. Ťažko dokonca hovoriť o tom, v ktorej polohe je Daubnerová najsilnejším hýbateľom inscenácie. Či ako autorka scenára, režisérka alebo herečka. Už len samotná obsahová stránka inscenácie je prínosná a inšpirujúca. S potešením však treba konštatovať, že ani formálna stránka v ničom nezaostáva. Všetky zložky inscenácie, réžiou počínajúc a pohybom končiac, sú v maximálne vyrovnanej rovine. Samozrejme, autorka Daubnerová musela mať už pri zbieraní materiálov víziu, ako jednotlivé fragmenty spájať tak, aby vyhovovali Daubnerovej – režisérke a Daubnerovej – herečke. Ako prvoradá tvorkyňa, ale aj jej spolupracovníci, navyše veľmi dobre využila prepojenie medzi dokumentárnym divadlom a divadlom s katarzným účinkom, medzi divadlom odstupu a divadlom priamo útočiacim na emócie, medzi divadlom osobným a divadlom s všeobecnou výpovednou hodnotou. Vo výsledku sa divákovi ukazuje inscenácia plnokrvná, emocionálna, didaktická, klasická a moderná zároveň.
Režisérka Daubnerová venuje veľkú pozornosť logickému a funkčnému členeniu hracích priestorov. Politické dianie a veci s ním súvisiace sa odohrávajú všade a nikde, teda v priestore multimediálnej projekcie. Tu si pomáha zvukovým záznamom spisov sledovania, projekciou filmových týždenníkov, oslavnými dobovými recenziami, recenziami postupne prifarbujúcimi sa rétorikou vyhovujúcou dobe. Na tenučkom projekčnom plátne, ktoré divák pri bežnom osvetlení sotva vníma, sa premietajú projekcie dokumentujúce dobu, v ktorej Husáková-Lokvencová žila, a jej umeleckú tvorbu. Daubnerová nezriedka mizanscény koncipuje tak, aby do seba projekcia zapadala spolu s jej hereckou akciou. Príkladom je situácia, keď Husáková-Lokvencová rozpráva o realizovanej inscenácii Gorkého Nepriateľov. Kým Daubnerová ako Husáková-Lokvencová rozpráva o jednotlivých postavách Gorkého hry, na projekčnom plátne sa zobrazujú záznamy nákresov z režijnej knihy. Umeleckej tvorbe je venovaný ešte jeden priestor. Herečka sa pri rekapitulovaní svojej hereckej a režisérskej kariéry stavia pred kameru umiestnenú v ľavej časti hracieho priestoru a jej tvár sa premieta na plochu zatvorených dverí v zadnej časti javiska. Práve tieto dvere sa stávajú miestom projekcie výťahu, ktorý Husákovu-Lokvencovú vynáša a zase znáša do priazne divadelných kritikov. Na tomto mieste treba spomenúť dômyselnú a precíznu prácu Lukáša Kodoňa, ktorý na excelentnej úrovni doplnil inscenáciu množstvom videoprojekcií. Bez jeho prínosu by bola inscenácia nepochybne ochudobnená o veľmi podstatný podiel.
Už niekoľkokrát spomínané dvere sa v závere inscenácie stali aj dejiskom obrazu, v ktorom sa Husáková-Lokvencová na sklonku života celkom vyčerpaná symbolicky vzdáva života. Po ich otvorení sa divákovi predstavuje stiesnený – klaustrofobický priestor – slepá ulička, štyri steny, z ktorých sa nedá utiecť. Tu sa Daubnerová ako Husáková-Lokvencová skladá, stúpa a klesá zakvačená medzi dve steny v bizarných a krkolomných polohách. Dominantný priestor „javiska“ Štúdia 12 sa stal miestom, kde sa odohráva zvyšok života Husákovej-Lokvencovej. Tu sa za malým stolom, opäť s použitím kamery a projekcie na zadné dvere, odohrávajú rodinné drámy, tu sa prestiera stôl k rodinnej večeri, tu sa píšu listy vedúcim KSČ, v ktorých sa Husákova-Lokvencová dožaduje pomoci svojmu uväznenému manželovi, tu sa lepí rozbitý tanier – symbol rozbitého manželstva. Na voľnej a prázdnej ploche sa deje všetko ostatné. Slečna Lokvencová, študentka gymnázia, hrajúc tenis bojuje za rodovú rovnosť, pani Husáková pracuje v banke, súdružka Husáková-Lokvencová tu režíruje, nepriateľka Husáková klesá v očiach ľudí, milovaná doktorka Lokvencová sa zdôveruje priateľke so svojou láskou k Ctiborovi Filčíkovi a Magda Husáková-Lokvencová tu aj zomiera.
Rovnako, ako v prípade tvorby scenára a réžie, aj hereckú zložku ovláda Sláva Daubnerová. Po vzhliadnutí inscenácie si istotne máloktorý divák vie v úlohe Magdy Husákovej-Lokvencovej predstaviť niekoho iného ako Slávu Daubnerovú. Obe ženy vykazujú fyziologickú podobnosť. O Magde Husákovej-Lokvencovej sa hovorilo ako o vysokej, štíhlej, klasicky krásnej, charizmatickej a zaujímavej. Sláva Daubnerová sa mohla bez väčších problémov spoľahnúť na typovú príbuznosť. Nejde tu však len o vonkajškovú napodobeninu režisérky. Daubnerová hrá Lokvencovú presvedčivo aj vnútorne. Presvedčivosť sa paradoxne nachádza v akomsi odstupe a chlade, ktorý z herečky ide. Daubnerová jasne a vecne tlmočí myšlienky a pocity Husákovej-Lokvencovej nezaoberajúc sa pritom poltónmi a jemnunkými záchvevmi emócií. Naopak, takmer chladne vyslovuje všetko, čo Husákova-Lokvencová kedy povedala a napísala. Daubnerová sa neobmedzuje len na lingvistickú rovinu výpovede. Jej Husáková-Lokvencová hrá celým telom. Mladé dievča plné energie a chuti do života hrá tenis, vydatá žena zúfalo uteká pred štvavými obvineniami novín a žena v strednom veku sa vyčerpaná všetkými dramatickými udalosťami potáca v bolestiach po priestore. Mimoriadne treba oceniť neuveriteľný cit pre používanie kostýmu. Daubnerová ho v priebehu inscenácie často mení. Vždy ide o zmenu logickú, nanajvýš estetickú a funkčnú. Aj v tomto inscenačnom prvku je vidieť snahu tvorcov o čo najpresnejšie a najestetickejšie vyjadrenie života Magdy Husákovej-Lokvencovej.
M.H.L. je inscenácia, ktorá sa nedá jednoznačne vnímať ako dokumentárna. Áno, jej inšpiráciou sa stala výnimočná žena slovenských divadelných dejín a jej jadrom boli reálne dokumenty mapujúce život tejto režisérky, no tvorcovia inscenácii pridali aj nový rozmer, čo ju robí pútavou a maximálne estetickou. Vytvorili inscenáciu, ktorá je skutočnou poctou režisérke Magde Husákovej-Lokvencovej.

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.