Močiare a mokrade ako centrum hľadania identity

Miklós Forgács – Vizičlovek (Vodný ember)

Réžia: Eduard Kudláč

Dramaturgia: Daniela Brezániová

Scéna a kostýmy: Eva Kudláčová Rácová

Pohybová spolupráca: Zuzana Burianová

Hudba: Peter Machajdík

Účinkujú:

Eufrozína: Iveta Pagáčová

Ďas a robotník 1: Mikuláš Macala

Fras a robotník 2: Boris Zachar

Blud a robotník 3: Filip Štrba

Metella a Rybárik: Ada Juhásová

Machilla a Bučiačik: Rebeka Fučeková

Mufurc a Brehuľa: Martina Kubandová a. h.

Medvedica: Sandra Lasoková

Ježibaba: Denisa Macalová

Toxický tvor: Tajna Peršić, Samuel Teicher

Mestské divadlo Žilina už dlhodobo patrí medzi divadlá, ktoré systematicky podporujú vznik a inscenovanie slovenskej súčasnej drámy. Dôkazom je aj triptych – Bezzubatá, Lilith a Vizičlovek (Vodný ember) – autorského tandemu režiséra Eduarda Kudláča a dramatika Miklósa Forgácsa. Základným princípom ich spolupráce je návrat ku koreňom, mytológii a ľudovej slovesnosti, ktoré tvoria východiskový koncept inscenácií. Jednotlivé, miestami až archetypálne prechádzajú transformáciou, no zároveň si zachovávajú svoj prapôvod. Tvorcovia ich tak aktualizujú do kontextu 21. storočia. Okrem spoločného tematického východiska spája jednotlivé inscenácie aj príbuzný divadelný jazyk a tematický rámec.

Inscenácia Bezzubatá pracuje s rôznorodými pohľadmi na fenomén smrti. Nebojí sa o nej hovoriť s humorom, no zároveň ju reflektuje aj z racionálneho hľadiska. Forgács spracoval tému smrti poetickým jazykom, ktorý je pre jeho dramatickú tvorbu charakteristický. Do textu zakomponoval množstvo metafor a symbolických obrazov, ktoré vytvorili základné poetické východiská pre inscenátorov. Dramatikov rukopis sa stretol s minimalistickým režijným prístupom Eduarda Kudláča, ktorý text výraznejšie neinterpretoval. Naopak, ponechal ho v intenciách dramatika a sústredil sa predovšetkým na výtvarné budovanie atmosféry a emócie javiskového diela. Mýty o smrti, o svetle na konci tunela, reinkarnácii či náboženské výklady posmrtného života v umeleckých spracovaniach často skĺzavajú k patetickosti. U Forgácsa a Kudláča však predstava poslednej minúty života nadobúda groteskný a ironický charakter. Smrť je tu prezentovaná ako nevyhnutnosť, no zároveň ako entita, ktorá je – podobne ako človek – determinovaná spoločnosťou a jej mechanizmami. Ani ona sa nesnaží o nič iné, než „nejako prežiť“.

Motív ženy sa objavuje aj v inscenácii Lilith, kde tvorcovia posunuli inscenačný jazyk smerom k multimediálnej forme a prepojili film so živým divadlom. Podobne ako v prípade Bezzubatej vychádzali z mytologického príbehu prvej ženy, ktorý však aktualizovali a reinterpretovali. Inscenácia sa stala akýmsi ženským manifestom reflektujúcim determinanty ženskosti v kontexte 21. storočia.

Inscenáciu Vizičlovek (Vodný ember) možno považovať za vyvrcholenie doterajšej autorskej spolupráce Miklósa Forgácsa a Eduarda Kudláča. Oproti predchádzajúcim inscenáciám sa však odlišuje najmä v rovine dramatického textu. Kým predošlé projekty vznikali ako texty písané na objednávku priamo pre konkrétnu inscenáciu, Vizičlovek vyšiel už v roku 2020 v zborníku divadelných hier Green drama, zameranom na environmentálne a ekologické témy. Aj keď Forgács i túto hru napísal svojím typickým symbolickým jazykom plným poetických obrazov, je zásadne odlišná v porovnaní s textami predošlých inscenácií voľnej trilógie. Kým tie boli vystavané na komplexnej spleti javiskových metafor, symbolov a alegórií, Vizičlovek miestami pôsobí priamočiarejšie a významovo čitateľnejšie. Akoby mu chýbala určitá miera záhadnosti a procesu významového odhaľovania. Práve viacnásobné šifrovanie znakového systému, ktoré bolo pre ich poetiku charakteristické, vytváralo v predchádzajúcich inscenáciách intelektuálny významový hlavolam. Kudláč necháva Forgácsov poetický, asociatívne vystavaný dramatický text vyznieť naratívnejšie a vecnejšie, čo viedlo k strate tajomnosti, ktorá bola charakteristická pre predošlé inscenácie.    

Forgácsov dramatický text „sa zameral na chránenú ramsarskú oblasť Poiplie. Tvorí ju unikátny ekosystém mokradí s vysokou diverzitou rastlín a živočíchov, spoločenstiev otvorených vodných plôch, vysokobylinných močiarov, vlhkých lúk a lužných lesov.“^[1] Text zároveň pracuje s dvojitou rovinou rozprávania. Jazyk postáv z mytologického sveta (Ďas, Fras, Blud, Metella, Machilla, Murfurc, Ježibaba a Toxický tvor) je výrazne poetický, metaforický a symbolický. Naopak jazyk postáv z reálneho sveta – či už ide o ľudí alebo zvieratá (Eufrozína, robotníci, vodné vtáky a Medvedica) – je vecný a hovorový. Podobne ako sa prelínajú jazykové vrstvy jednotlivých postáv, fragmentárnosť je charakteristická aj pre samotnú kompozíciu výstupov. Jednotlivé sekvencie síce na seba nadväzujú, no absentuje medzi nimi silnejšia kohézna línia, v dôsledku čoho sa miestami rozpadajú na samostatné významové jednotky.

Nadväznosť na poetiku predchádzajúcich projektov sa najvýraznejšie prejavuje vo výtvarnej koncepcii Evy Kudláčovej Ráczovej, ktorá prostredníctvom kostýmov artikuluje mytologickú rovinu diela. Rovnako ako sa v dramatickom texte pracuje s jazykovou diferenciáciou jednotlivých bytostí, aj kostýmový návrh rozlišuje jednotlivé roviny postáv.  Ľudí reprezentovaných robotníkmi (Mikuláš Macala, Boris Zachar a Filip Štrba) a Eufrozínu (Iveta Pagáčová) výtvarníčka odela do realistických kostýmov každodenného charakteru. Pre Eufrozínu zvolila turistickú obuv a hnedý koženkový kabát doplnený rolákom v podobnom farebnom tóne. Zemité farebné spektrum naznačuje nielen jej umiestnenie v inscenačnej štruktúre, ale zároveň odkazuje na jej spätosť s prírodou, ktorú v nej formovala matka. Kostýmové riešenie robotníkov sa nesie v podobnom duchu, sivé montérky doplnené oranžovou pracovnou prilbou a gumákmi odkazujú na praktickosť a funkčnosť ich činnosti.

S kostýmovým riešením úzko súvisia aj herecké prostriedky, ktoré sa v inscenácii využívajú. Jednotlivé výstupy robotníkov miestami pripomínajú remeselníkov zo Shakespearovej komédie Sen noci svätojánskej. Ich civilný prejav akcentuje groteskný charakter dialógov o tom, ako človek prírodu ničí a zároveň chráni. Do inscenácie vnášajú výrazný komický prvok, najmä v situáciách, keď sa pokúšajú zostaviť rúru určenú na odvodnenie chráneného územia a počas jej montáže ju komentujú a glosujú. Práve civilnosť ich hereckého prejavu poukazuje na absurdnosť ich činnosti.

Kým dramatický text s postavami robotníkov pracuje skôr ako s typmi, postava Eufrozíny predstavuje plnokrvný dramatický charakter. Diváka sprevádza chránenou oblasťou Poiplia a jej optikou sledujeme reálny aj mýtický život močiarov a mokradí. Iveta Pagáčová vo svojej interpretácii dokázala akcentovať jednotlivé roviny postavy. Najvýraznejšie sa jej darí vystihnúť dualitu medzi odvahou a túžbou bojovať za ochranu územia na jednej strane a frustráciou či hnevom na strane druhej. V podstate sledujeme zlomenú dcéru – lebo mokrade jej vzali matku,keď pri nej počas dospievania absentovala, pretože svoj život zasvätila boju za zaradenie Poiplia medzi ramsarské lokality. Herecká interpretácia túto dualitu výrazne akcentuje, no zároveň balansuje medzi civilným a miestami groteskným prejavom. Tento posun spôsobuje istú nejednoznačnosť myšlienkového toku, keďže asociatívne vystavaný text nie je vždy myšlienkovo jasne artikulovaný.

Druhú rovinu postáv reprezentujú zvieratá – Medvedica (Sandra Lasoková), Rybárik (Ada Juhásová), Bučiačik (Rebeka Fučeková) a Brehuľa (Martina Kubandová). Práve v tejto rovine sa výrazne diferencuje herecký štýl. Kým interpretácia Sandry Lasokovej zostáva pomerne civilná, herečky stvárňujúce vodné vtáctvo pracujú s výrazne štylizovaným pohybovým prejavom. Ich pohyb je charakterizovaný opakujúcimi sa krokmi chassé, ktoré imitujú let. V inscenácii fungujú ako zdroj grotesknosti. Predstaviteľky vtáctva zároveň vedú spory o vlastnej reprezentácii a o význame svojho putovania v priestore močiarov. Hľadajú svoju identitu, no aj v dôsledku kostýmového riešenia pôsobia skôr komicky až bizarne, čo do istej miery oslabuje tragický rozmer ich situácie. Ráczová zvolila flísové farebné pončá (modré, bordové a ružové) s kapucňou, ktoré doplnila vysokými béžovými čižmami siahajúcimi po kolená.

Podobný materiál použila aj pri kostýme Medvedice, ktorá je odetá do hnedého strapcového odevu doplneného maskou, ktorú počas inscenácie odkladá. Lasoková v svojej interpretácii akcentuje predovšetkým tému identity. Eufrozína ju spočiatku označí za samca, hoci Medvedica hľadá svoje stratené mláďa. Realita oboch postáv sa pretína v motíve hľadania strateného člena rodiny, ale aj vlastnej identity. Herecký prejav Lasokovej sa svojou civilnosťou a dôrazom na dramatickú hĺbku približuje skôr interpretácii Pagáčovej než štylizovanému prejavu herečiek stvárňujúcich vtáctvo. V centre jej interpretácie stojí otázka, kým vlastne je?

Tretiu rovinu postáv tvoria mýtické bytosti, ktoré sa svojím hereckým stvárnením aj kostýmovým riešením najviac približujú k poetike predchádzajúcich inscenácií. Práve v tejto pasáži sa objavuje významový hlavolam charakteristický pre trojicu Forgács, Kudláč a Kudláčová Ráczová. Na javisku sa objavuje viacero takýchto bytostí – Ďas (Mikuláš Macala), Fras (Boris Zachar), Blud (Filip Štrba), Metella (Ada Juhásová), Machilla (Rebeka Fučeková), Murfurc (Martina Kubandová), Ježibaba (Denisa Macalová) a Toxický tvor (Tajna Peršić a Samuel Teicher). Oproti dramatickému textu v inscenácii nastala drobná dramaturgická úprava. Kým Forgács jednotlivé bytosti bližšie charakterizuje aj druhovým označením, inscenátori tieto pomenovania vypustili a ponechali iba vlastné mená postáv, čo do určitej miery sťažuje ich čitateľnosť.

V dramatickom texte sú postavy Ďas, Fras a Blud označené ako Mory, zatiaľ čo Metella, Machilla a Murfurc vystupujú ako Víly. V kostýmovom riešení možno identifikovať postavu Lucie známu zo slovenskej aj maďarskej ľudovej slovesnosti. Víly zahalené v bielych plachtách s kapucňou a maskou reprezentujú Bielu Luciu, zatiaľ čo Mory sú odeté do čiernej farby s maskami zdobenými kvetinovým vzorom a odkazujú na Čiernu Luciu. Takáto interpretácia vychádza z bipolárneho charakteru tejto postavy v ľudovej tradícii. Lucia dokázala vyháňať duchov, strigy a zlo z ľudských obydlí, no zároveň bola vnímaná ako bytosť schopná s nimi komunikovať. Jej postavenie preto nie je jednoznačne pozitívne ani negatívne, čo korešponduje aj s ambivalentným vnímaním močiarov a mokradí v lokálnych mýtoch. Na jednej strane predstavujú priestor bohatý na liečivé byliny, na druhej strane sú miestom, kam boli z komunít vyháňané strigy. Tieto mýtické postavy reprezentujú bipolárne vnímanie prostredia a zároveň rozvíjajú tému identity. Ich charakter determinuje aj herecký štýl, ktorý je výrazne štylizovaný, či už v reči alebo v pohybe. Herci a herečky, ktorí stvárňujú viacero rolí, dokážu jednotlivé postavy jasne oddeliť a zabrániť ich zlievaniu.

Napriek tomu však výsledný herecký výraz inscenácie pôsobí miestami nesúrodo. Rozhodnutie režiséra diferencovať jednotlivé roviny postáv aj prostredníctvom hereckého štýlu je ambiciózne, no jednotlivé polohy sa nie vždy stretávajú v kompaktnom celku.

Scénografia vytvorená z konárov pripomína labyrint, ktorý zároveň evokuje močiarové bludisko. Priamo tak odkazuje na prírodné prostredie a stratenou bytosťou v ňom je Vizičlovek. Napriek tomu, že je pomenovaný v samotnom názve inscenácie, v dramatickom texte ani na javisku sa priamo neobjavuje. Ide o bytosť, o ktorej sa iba hovorí, prítomná je len prostredníctvom odkazov. Patrí medzi mýtické bytosti, mohli by sme ju prirovnať k vodníkovi, no Forgács v bulletine odkazuje skôr na maďarskú legendu o stratených deťoch, ktoré sa menia na Vizičloveka.^[2] Táto postava vystupuje ako metafora strachu z existencie a identity, čo naznačuje aj dvojjazyčný charakter názvu inscenácie.  Napokon stelesňuje celkovú výpoveď inscenácie, v ktorej človek, zviera alebo bájna bytosť hľadajú vlastné ja, miesto kam patria a svoj cieľ.

Vizičlovek sa stáva varovaním pre ostatné bytosti, symbolom zabudnutia a straty existencie. Tvorcovia otvárajú otázku, čo spôsobí ich zánik: či chránená a nedotknuteľná oblasť, v ktorej síce môžu slobodne existovať, no zostanú zabudnuté, alebo proces ničenia a pretvárania prirodzeného ekosystému, ktorý ich domov úplne vymaže.

Inscenácia preto nevyznieva ako stereotypné ekologické umelecké dielo. Environmentálna téma je síce prítomná, no skôr v druhom pláne. V popredí stojí reflexia ekosystémov vzťahov medzi človekom, prírodou a duchovným svetom chránenej oblasti Poiplia. Prostredníctvom týchto vzťahov inscenácia poukazuje na výnimočnosť prírody a na potrebu jej ochrany, pretože tvorí integrálnu súčasť identity. V tomto zmysle vypovedá  predovšetkým o otázkach existencie a hľadania vlastného ja, pričom všetky tieto roviny vyrastajú z ekosystému, v ktorom sa odohrávajú.

---

^[1] Miklós Forgács : Vizičlovek (Vodný ember) [Bulletin k inscenácii]. Žilina : Mestské divadlo Žilina, 2025, nečíslované.

^[2]  Tamže, nečíslované.