Šesť tvárí jednej odvahy: Prečo je zvolenská Ota kľúčovou inscenáciou pre dnešné Slovensko

Michal Ditte – Ota

Úprava a réžia:                      Júlia Rázusová

Dramaturgia                           Ján Chalupka

Scéna a kostýmy                    Katarína Holková        

Hudba                                    Martin Husovský

Odborná spolupráca:              Michal Várošík

Účinkujú:

Ota, Poslucháčka, Politbyro 4, Ploštica 3: Barbora Špániková

Ota, Poslucháčka, Ploštica, Karvašová/Perla 4: Dominika Výrostek Misárová

Laura: Mária Tóčik Knoppová/Martina Chmelanová

Poslucháč, Hlásateľ, Demuth, Technik, Milan, Politbyro 1, Hron, Úradník 1, Redaktor, Tatarka, Agent 3, Charta 77, Rádio, Megafón: Ondřej Daniš

Poslucháč, Bartoš, Dôstojník, Vysoký, Politbyro 2, Viktor/Ivan, Sekretárka 2, Brucho, Kusý, Rádio: Marek Rozkoš

Poslucháč, Karol, Gajdoš, Politbyro 3, Agent 1, Sekretárka 1, Šimečka, Viktor, Rádio: Richard Sanitra

Poslucháč, Janák, Vrátnik, Doktor, Tajomník,  Agent 2, Úradník 2, Viktor, Colník, Telúch, Lukáš: Juraj Smutný

Premiéra 10. októbra 2025, Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Nedávno zrekonštruované Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (DJGT) prešlo vo svojej histórii viacerými etapami hľadania vlastnej identity. Publiká menších miest bývajú niekedy vnímané ako konzervatívnejšie, vyžadujúce si skôr „ľahší“ repertoár plný veselohier a muzikálov. Pohľad na súčasné smerovanie zvolenskej činohry pod vedením umeleckého šéfa Petra Palika však ukazuje, že dramaturgia sa nebojí aj náročnejších výziev, láka divadelný dorast a cieľavedome hľadá rovnováhu medzi overeným repertoárom a autorskými titulmi, ktoré formujú spoločenský diskurz. Inscenácia Ota, uvedená v októbri 2025, je v tomto smere významným dielom, ktoré testuje vnímavosť publika a jeho ochotu konfrontovať sa s traumami vlastných dejín.

Slovenské Vlny

Myšlienka vzniku inscenácie Ota sa formovala v období, keď česko-slovenskou verejnosťou hýbal oceňovaný film Vlny režiséra Jiřího Mádla. Téma filmu je v podstate českým variantom príbehu Oty, presnejšie banskobystrickej redaktorky Oty Plávkovej.[1] Približuje vpád vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následnú okupáciu, ktorej vzdorujú pracovníci i pracovníčky rozhlasu. Zatiaľ čo film sa sústreďuje na akčný rozmer odporu v pražskej redakcii a sleduje osudy i motivácie viacerých postáv, dramatik Michal Ditte a režisérka Júlia Rázusová zvolili vo Zvolene osobnejšiu, no takisto dokumentárne ladenú perspektívu. Nemapujú len kritických pár dní okupácie, ale podstatnú trajektóriu osudu hrdinky – od počiatočného nadšenia obrodným procesom „pražskej jari“, prenasledovania počas normalizácie až po jej dezilúziu po roku 1989, keď sa v odideologizovanom rozhlase stretla s tými istými postavami, ktoré sa pričinili o jej odchod a prenasledovanie. Inscenácia je prešpikovaná aj súčasnými Otami – takisto prenasledovanými novinárkami – ktoré chcú, tak ako Ota, iba naplno a čestne vykonávať svoju prácu. Podtitul inscenácie to hovorí jasne: Divadelná paralela k súčasnej dobe o neutíchajúcej sile slobodného hlasu v neslobodnom éteri.

Banskobystrický rozhlas, kde Ota Plávková pracovala, je dedičom slobodného vysielača z čias SNP, a bránil svoju integritu aj počas invázie v 1968. Meno redaktorky, ktorá bola vtedy hlasom nezlomnosti, však po roku 1989 upadalo do zabudnutia. Z rozhlasového éteru ju vyhnala okupácia a normalizačné čistky, zo slovenskej pamäti zasa kolektívne zabúdanie. Z archívov ju vytiahol až novinár Michal Várošík svojou publikáciou Ota Plávková: Nič neodvolám!, ktorá sa stala hlavným zdrojom informácií pre divadelnú adaptáciu. Michal Ditte je skúsený dramatik aj dramaturg a divadlo pozná z najrôznejších pozícií. Do povedomia kultúrnej verejnosti sa zapísal najmä projektmi v nezávislom umeleckom centre Pôtoň v Bátovciach, kde spoločne s Ivetou Ditte-Jurčovou a ďalšími skúmali témy kolektívnej pamäti, traumy z vojen a vysídľovania. V Pôtoni vedia, ako narábať s „veľkými dejinami“ tak, aby ich neumenšili, ale priblížili k dnešnému divákovi. Práve táto Ditteho dlhoročná skúsenosť pomáha zvolenskej Ote vyhnúť sa pátosu či statickému životopisnému rozprávaniu.

Hľadanie Oty

Inscenačný tím vyšiel zrejme z predpokladu, že skutočnú Otu sa na javisku už aj tak nepodarí oživiť, a rezignoval na jej stvárnenie jednou herečkou. V inscenácii ich teda stretneme až šesť, rozdielnych vekom aj hereckým prejavom (Dana Karolová, Lucia Letková, Iveta Marcineková, Barbora Špániková, Dominika Výrostek Misáriková a Jana Pilzová). Tento zástup „Ot“ nie je len formálnym experimentom; je to metafora vnútornej multiplicity a premeny ženy v čase a v politických konšteláciách. Toto riešenie samozrejme má svoje výhody aj nevýhody. Výhodou je prevzatie odkazu Oty Plávkovej takpovediac širším tímom „nasledovníčok”, ktoré ho môžu posunúť až do dnešných dní. Nevýhodou je, že publikum sa nemôže fixovať na jednu postavu, lebo obrysy Otinej osobnosti sa neustále rozostrujú a rekonštruujú, čo sťažuje emocionálny ponor do predstavenia. Ide teda o brechtovský princíp neustáleho ozvláštňovania, ktoré principiálne znemožňuje publiku prežívať psychologickú drámu, ale núti ho racionálne rozmýšľať a analyzovať.

Druhou podstatnou skutočnosťou je, že Ditte hru do veľkej miery postavil na autentických dokumentoch, dobovej korešpondencii a prepisoch rozhlasových relácií, čím dosiahol vysokú mieru faktografickej vernosti.

Rizikom inscenačných princípov kolektívnej hrdinky a na dokumentoch postaveného textu je emocionálna sterilnosť a nuda. Kladú vysoké nároky na celý herecký súbor a jeho súhru, ale aj na temporytmus a metaforické a vizuálne kvality výsledného tvaru. Iné je sledovať predstavenie na premiére v dave spriaznených duší a skúsených divadelných labužníkov a gurmánok, iné je prísť na niekoľkú reprízu medzi bežné zvolenské publikum. Režisérka Júlia Rázusová s dramaturgom Jánom Chalupkom a celým realizačným tímom si toho boli isto vedomí a inscenáciu v tom najlepšom zmysle slova nabili energiou, ktorá ju drží pokope a zároveň ju otvára diváctvu. Režisérka na začiatku predstavuje Otu ako ženu, ktorá hmatateľne pomáha ľuďom – počas čítania z autentických listov vystupujú z poštových vriec, ktoré si herci privlečú, ďalší herci. Sú to živí ľudia, tí, ktorí volajú o pomoc.  Nielen táto symbolická scéna, aj celá inscenácia je rovnakým oživením príbehu, ktorý bol roky iba na papieri. Prináša aj silný obraz poslania žurnalistiky, ktorá nie je len o komentovaní sveta, ale aj o jeho naprávaní, o pomoci tam, kde sa deje krivda.

Kachličková intimita v šedej mase

Vizuálny a scénický tvar nesie jasný rukopis režisérky Júlie Rázusovej. Majstrovsky buduje  jednoduché, zmysluplné mizanscény, motivicky ich účinne vrství a prepája rôznorodé výrazové prostriedky. Jedna z najsilnejších scén, vypočúvanie Oty Plávkovej na ŠtB, ktorá sa končí jej pomočením, si vystačí so stolom a pohárom, neskôr záplavou pohárov vody.

Inscenáciu dôsledne rytmizuje hudobná línia Martina Husovského, ktorá je dôležitým partnerom slova. Zvuk písacích strojov, symbolov redaktorskej a novinárskej práce znie ako dobový leitmotív. Stoja na podstavcoch, ktoré vyzerajú ako veľké kamene a vytvárajú priestor pre neošúchanú, nejednoznačnú metaforu. Živá hudba dodáva inscenácii nielen industriálny tep a neustále pnutie, inokedy tóny gitary priblížia Otinu nešťastnú epizódu s Chartou 77,  klavír napomôže intimite.

Dynamiku vnáša aj scénografia Kataríny Holkovej: v centre javiska inscenácii dominuje napoly otvorený, čiastočne akoby vykachličkovaný priestor, v ktorom sa jednoduchým pootočením generujú ďalšie a ďalšie fragmentarizované situácie – je kanceláriou, bytom aj ubytovňou, najviac kúpeľňou, intímnym priestorom. Tak ako socialistický režim nazeral ľuďom do súkromia, aj do tohto priestoru  každý vidí. Na horizonte ostro sledovaný mikrokozmos ohraničuje monumentálna fotografia panelového sídliska. Obraz betónovej anonymity je výrazným kontrastom k výnimočnosti Otinho osudu – bola jednou z miliónov, no odmietla sa nechať pohltiť šedou masou konformizmu.

Kľúčovým faktorom, ktorý nesie ťarchu náročného textu, sú samozrejme herecké výkony. Málokedy v slovenských divadlách cítiť takú kvalitnú súhru – tempo inscenácie si vyžaduje rýchle strihy, maximálnu koncentráciu na krátky úsek hereckej prezentácie. Scéna je zaľudnená, herci a herečky sú na javisku takmer stále. Vtedy sú poslucháčmi, úradníkmi, plošticami, agentmi, členmi politbyra, dôstojníkmi, colníkmi, sekretárkami, ale aj známymi osobnosťami či skôr ich hlasmi – disidentmi Šimečkom, Kusým, Tatarkom, no zaznejú aj známe vyhrážky v súčasnosti odsúdeného oligarchu Kočnera, ktorý je podozrivý z objednávky vraždy novinára. V inscenácii sa objavia aj postavy Otiných synov či jej priateľky Perly Karvašovej: tú vidíme dokonca aj ako súčasť dvojportrétu s čiastočne prelepeným oficiálnym portrétom Gustáva Husáka. Pre menej zorientovaného diváka môže byť táto vrstevnatosť náročná, no celková emócia zostáva zrozumiteľná.

Postava novinárky Laury, ktorá v sebe spája viaceré reálne skúsenosti dnešných Ot, je ťažisková pre prepojenie príbehu pozabudnutej statočnej ženy so súčasnosťou. Novinárky aj novinári opäť zažívajú, ako sa ich práca manipuluje a bagatelizuje, opäť sa im vyhrážajú a nevedia sa dovolať spravodlivosti. Paralela medzi normalizačným útlakom Oty Plávkovej, ktorej po okupácii zakázali žiť v rodnom meste a perzekvovali ju aj jej blízkych, a súčasnými formami zastrašovania ukotvuje inscenáciu v súčasnom Slovensku. Naša krajina dnes bojuje o zachovanie právneho štátu, verejnoprávneho charakteru rozhlasu a televízie a slobody tlače. S tým súvisí aj naša súčasná zahranično-politická orientácia. Vrcholní vládni predstavitelia sa nápadne klaňajú tým smerom, kde sa pred takmer šesťdesiatimi rokmi “zachvatčiki” rozhodli ukázať, kto je pánom v banskobystrickom či pražskom rozhlase – a neskôr v celej našej krajine. Inscenácia Ota preto nie je len ohliadnutím sa za rokom 1968, ale úprimnou diagnózou nepoučiteľnej krajiny, v ktorej sa metódy umlčiavania čiastočne menia, no strach z pravdy zostáva rovnaký.

---

[1] Kto bola Ota Plávková (1926 – 2002)

• Hlas banskobystrického rozhlasu: Legendárna redaktorka, ktorá sa do dejín zapísala najmä v auguste 1968. Banskobystrické štúdio sa pod jej vplyvom stalo kľúčovým centrom odporu proti okupácii.
• „Nič neodvolám“: Po nástupe normalizácie odmietla pred previerkovými komisiami poprieť svoje postoje. Za svoju integritu zaplatila v roku 1969 okamžitým vyhadzovom z rozhlasu.
• Perzekúcia a vyhnanstvo: Režim ju trestal zákazom činnosti a núteným vysťahovaním z rodnej Banskej Bystrice. Pracovala ako robotníčka a upratovačka, pričom bola pod neustálym dohľadom ŠtB pre styky s poprednými disidentmi (M. Šimečka, M. Kusý).
• Dezilúzia po roku 1989: Po revolúcii sa nakrátko vrátila k mikrofónu, no zažila trpké sklamanie. V rozhlasových chodbách stretávala tých istých ľudí, ktorí sa podieľali na jej prenasledovaní a po zmene režimu plynule pokračovali v kariére.
• Znovunájdený príbeh: Jej osud dlho zostával v tieni známejších disidentov. Širšej verejnosti ho priblížil až novinár Michal Várošík v knihe Ota Plávková: Nič neodvolám!, ktorá poslúžila ako základ pre zvolenskú inscenáciu.

Napísanie recenzie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.