| Divadlo | Divadlo Jána Palárika v Trnave |
|---|---|
| Divadelná sezóna | 2010/2011 |
Preklad: Ján Jankovič
Dramaturgia: Mirka Čibenková
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Katarína Žgančíková
Hudba: výber
Réžia: Ladislav Kočan
Hrajú: Tatiana Kulíšková, Vladimír Jedľovský, Jozef Bujdák
Premiéra: 16. októbra 2010, Divadlo Jána Palárika v Trnave
Dramatik Miro Gavran napísal ďalšiu hru, v ktorej dominujú „pikantné“ témy mužsko-ženských vzťahov – v Pandorinej skrinke vytvoril trojuholník dvoch mužov, jednej ženy a príbeh, ktorý nie je zvláštny takmer ničím, iba ak svojou každodennosťou. Gavran nevytvára charaktery, pracuje s typmi a nenamáha sa ani so zálpletkou – ide o remeselne zručne napísanú konverzačku. Otázna je však javisková interpretácia režiséra Ladislava Kočana, ktorý Pandorinu skrinku naštudoval vo svetovej premiére.
Iscenácia Pandorinej skrinky miestami vyznieva ako mizogýnsky obrázok o hlúpej, hysterickej žene a mužoch, ktorí s ňou nevedia vydržať, tak si ju striedajú až kým nepríde k rozumu a nestane sa dobrou a poslušnou manželkou svojho pôvodného manžela. Úvodná scéna v kuchyni – mieste riešenia všetkých partnerských problémov – naznačuje obrátenie stereotypov a výmenu úloh medzi mužom a ženou. Dramaturgia inscenácie (Mirka Čibenková) sa odvoláva na aktuálnosť danej tematiky v zmysle novodobého matriarchátu, keď si žena osedláva svojho muža/mužov, ktorá si oblieka nohavice a vládne vzťahom. Počas úvodu hrá tango, Buba prichádza v červenom nohavicovom kostýme síce elegantná, no zničená z celého dňa v práci. Manžel a muž Pero (V. Jedľovský) varí slávnostnú večeru, jeho žena ale (už chronicky) zabudla na ďalšie výročie ich svadby. Nádej, že režisér tieto polohy a dramatikovu zručnosť využije, zomiera v rekordnom čase.
Režisér Kočan tlačí Gavranove typy do karikatúr mužov, žien a vzťahov, ktoré, bohužiaľ, zaberajú na publikum. Tatiana Kulíšková sa zrejme pod vedením režiséra musela obmedziť na sebastrednú hysterku, ktorá každé slovo svojho manžela zmetie zo stola a vlastnú chybu neprizná ani omylom. Keď zabudne na výročie svadby, celú situáciu odbije arogantnou poznámkou, že ona si predsa nikdy nijaké dátumy nepamätá a navyše jej Pero kúpil škaredú vestu. Jednak modrú (modrú Buba neznáša) a jednak lacnú. Bubine správanie sa k manželovi a ich celkový vzťah je len povrchom, ktorý skrýva hlbšiu psychologickú genézu. Pozadie životov postáv, Bubinho ženského sveta a aj Perovej mladosti, a prerodu z introverta na rodinný typ muža, sú nesporne bohatšie ako výsledok, ktorý na javisku ponúka režisérska interpretácia. Ich genézu sa divák dozvie, ale len preto, lebo zostala v textovej rovine. Možnosti širšej interpretácie, rozohrávania komplexných charakterov teda zostali nevyužité. Buba Tatiany Kulíškovej nie je v tomto svetle ničím iným, len nástrojom skazy života dvoch utrápených mužov, vypočítavou ženou, ktorá si celý život vedie milostný denník, nazýva sa Zvodkyňou a muži sú pre ňu len hračkami. Kočan z Gavranovho textu inscenoval iba prvý plán, samozrejme treba uznať, že v (zdanlivo) vtipnom, odľahčenom balení atraktívnom pre bežného diváka a s dostatočným potenciálom na vypredanie repríz.
Ani spomínaní dvaja muži, Pero – Vladimír Jedľovský a Toni – Jozef Bujdák, nemajú veľký priestor na rozohranie akýchkoľvek farieb a detailov svojich postáv.
Ich jedinou výhodou je, že nie sú hysterickými ženami, ale obeťami jednej ženy, vzťahov a manželstiev. Pero prichádza na to, že celé jeho manželstvo bola lož a trpí – Buba si ho vzala z vypočítavosti, on ju však, ako priznáva, o ruku požiadal z nadržanosti, takže v konečnom dôsledku si nemajú čo vyčítať. Toni síce Bubu miluje, je jej milencom skôr než manželom, no nakoniec prichádza na to, že s ňou jednoducho nevydrží a veľkoryso ju vracia pôvodnému manželovi s konštatovaním, že on je náturou starý mládenec. Otázny je Toniho vek, medzi ním a manželskou dvojicou je istý vekový rozdiel, no ten zostal v inscenácii takmer nevyužitý.
Vrcholom inscenácie sa stal dialóg Jedľovský/Bujdák, keď sa Toni oficiálne vzdáva Buby a rezignuje na ženy ako také. Dochádza ku „katarznému“ rozhovoru, priam filozofickej polemike o skutočnom šťastí človeka, o sebaklame, o úprimnosti a o tom, že byť šťastný je to najdôležitejšie v ľudskom živote. Nepochybne sú v dialógu pomenované isté životné pravdy a piliere, no v kontexte so zvyškom inscenácie pôsobila ich deklamácia skôr gýčovo. Po celý čas totitž nie je celkom jasné, či herci myslia vážne to, čo hrajú, alebo si robia žarty zo seba, zo svojich manželstiev alebo z textu samotného. Podobne filozofický dialóg je teda prudkým strihom – chýba mu však nadhľad, ktorý si Gavranov text vyžaduje.
Inscenáciu podkopáva aj jej bulvárny charakter daný údajne pikantnou témou, exaltovaným, takmer sitcomovým herectvom, estrádnym výberom hudby a záverom, ktorý je až groteskný. Žena sa poučí, napraví svoje chyby a na výročie „pre zmenu“ zabudne milujúci, staronový manžel Pero. No hlavne sa Buba zbaví svojej minulosti a pôvodkyne všetkých sporov, inkriminovanej Pandorinej skrinky, a zahodí ju do rieky. Ako v americkom filme na pomedzí romantickej komédie a psychologickej drámy.
Jedinými chrobákmi, ktorí mi zostali v hlave sú, prečo Toni, pôvodom z Dalmácie, nalieva Perovi domácu slivovicu, pričom ostatné mená, reálie zostali zachované (Záhreb, Split), prečo sa najvtipnejším momentom stala angličtina Tatiany Kulíškovej keď „skajpuje“ s dcérou v Austrálii a prečo som z celej inscenácie mala skôr smutný pocit ako pocit príjemnej nenáročnej zábavy zo života ako zvyšok hľadiska.
Margaréta Cvečková absolvovala odbor teória a kritika divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave (2013). V roku 2011 absolvovala študijný pobyt na Katedre teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Počas štúdia aktívne prispievala a viedla školský časopis Reflektor, festivalové denníky počas festivalu Istropolitana projekt, kde pracovala aj na prekladoch recenzií z a do angličtiny. V diplomovej práci sa zamerala na performatívne prvky, aspekt diváka a čiastkový preklad odborných publikácií teoretika performancie Marvina Carlsona. Pre Divadelnú katedru VŠMU tlmočila niekoľko divadelných workshopov a vedeckých konferencií. Prekladu sa venuje aj naďalej, pracovala na dramatických textoch Michaely Zakuťanskej, na prekladoch rozhlasových hier spolupracuje so Slovenským rozhlasom a prekladá aj pre festival Nová dráma/New drama.
