O neobyčajnej trojkolke

Preklad: Valér Mikula
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Jana Hurtigová
Výber hudby a réžia: Anton Korenči
Účinkujú: Apal – Juraj Zetyák
Climando – František Balog a.h.
Starý s gitarou – Róbert Šudík
Mita – Tatiana Poláková
Okoloidúci 1, Muž s peniazmi, Policajt 1 – Peter Galdík a.h.
Okoloidúci 2, Policajt 2 – Daniel Ihnát a.h.
Premiéra: 28. mája 2010, Malá scéna Štátneho divadla Košice
Dramatik, spisovateľ, filmový režisér, výtvarník Fernando Arrabal sa narodil v roku 1932 v Maroku. Patrí medzi najprekladanejších frankofónnych autorov. Napísal viac ako stovku divadelných hier, ktoré sa uvádzajú po celom svete. Jeho dielo je ovplyvnené surrealizmom, dadaizmom, absurdným divadlom a španielskymi tradíciami. To všetko dáva predpoklad, že aj hra “Trojkolka” bude ďalšou z množstva bizarných a provokujúcich hier tohto autora.
V bulletine k predstaveniu je napísané: “Arrabalovo divadlo je divoký, brutálny, kakofonický a veselo provokatívny svet. Je to dramatický karneval, v ktorom sa zdochlina našej “vyspelej” civilizácie opeká na ražni permanentnej revolúcie. (…)Je bezpochyby jediným spisovateľom, ktorý výsmech dotiahol tak ďaleko. Hlboko politický a veselo hravý, súčasne bohémsky aj revolučný, jeho tvorba je syndrómom nášho storočia ostnatého drôtu a gulagov, spôsob hľadania milosti.” Dramaturg Martin Gazdík vybral tak, ako to stojí aj v bulletine, do repertoáru Štátneho divadla opäť kontroverzný titul. Po niekoľkých rokoch sa košické publikum môže zoznámiť s pre nás stále exotickou dramatikou absurdného divadla. Treba pripomenúť, že preklad Valéra Mikulu citlivo zachytáva svieži moderný jazyk. Škoda len, že sa nepotrápil aj s prekladom mien postáv. Tie totiž predznamenávajú status a úlohu svojich nositeľov. Voľne by sa dalo uvažovať v intenciách Mita – narkomanka, Apal – ten, kto udiera, Climando – ten, kto vytvára náladu…
V podtitule hry je uvedené, že ide o teroristickú klauniádu. Žánrovo by sa dalo uvažovať o čiernej komédii alebo groteske… Samotný príbeh Trojkolky je jednoduchý. Na predmestí neidentifikovateľného mesta žije skupina bezdomovcov – vydedencov, ktorí si užívajú život plnými dúškami a snažia sa (každý svojím spôsobom) hľadať šťastie. Dokopy ich spája jednak vynútené priateľstvo, ale i neschopnosť (nechcenie?) vyriešiť svoju situáciu. Každý z nich prežíva všedný deň svojsky: Apal je apatický, prespí osemnásť hodín denne, no napriek tomu je vodcom skupiny. Jediný je vzdelaný, čo sa dozvedáme na začiatku hry, keď symbolicky odhadzuje svoj maturitný alebo vysokoškolský talár. Climando sa zasa pokúša získať peniaze na splatenie trojkolky, ktorej požičiavaním deťom si privyrába. Mita je narkomanka a prostitútka pokúšajúca sa o samovraždu, ale zároveň lipnúca na živote a svojej láske ku Climandovi. Do životov tohto bizarného trojuholníka vstupujú ďalšie epizodické postavy prinášajúce vonkajší svet v zmysle materiálnom i filozofickom. Arrabalove figúrky sledujú život obyčajných “normálnych” ľudí a veľmi svojsky sa snažia nájsť spôsob, ako sa k nim priblížiť. Možno len tým, že splatia trojkolku… Pozorujú ho zvonku, ale zároveň ho rozožierajú zvnútra. Jeden zo spôsobov, ako získať vytúžené peniaze a dostať sa na druhú stranu, ale pritom sa “nestať normálnym”, je olúpiť bohatého človeka. No a čo, ak pri tom aj potečie krv? Krásne chvíle nastávajú tesne po primitívnej vražde, keď je dostatok peňazí a vychutnávajú si svoju moc. Avšak rýchlo sú dolapení policajtmi. Napokon celú situáciu rieši Apal, ktorý sa podujme na teroristický samovražedný atentát.
Inscenácia pôsobí vtipne, nápadito, tempo graduje a dáva priestor vyznieť hercom i režijným nápadom. Dôležitým prvkom inscenácie je text. Za naoko banálnymi vetami sa skrývajú myšlienky odkrývajúce názory autora o svete, pseudohodnotách, ekológii, terorizme, živote a smrti, a to všetko cez svojský – arrabalovský čierny humor. Jeho jazyk je veľmi špecifický: burcujúci, znevažujúci, hladkajúci, erotický, anarchistický i moralizátorský, ale v každom prípade pestrý a vďačný na jemné ucho interpretácie.
Mladý režisér, relatívne čerstvý absolvent VŠMU – Anton Korenči sa podujal na neľahkú úlohu pripraviť “Trojkolku” tak, aby postavy nešušťali papierom a repliky nezneli prvoplánovo a lacno. Vďaka Arrabalovmu textu sa mu podarilo vymyslieť javiskovo vtipnú štúdiu ľudí na periférii. Nezdvíha však moralizátorsky prst, ale rozohrávaním mizanscén a oťukávaním sa postáv nastavuje zrkadlo nám na druhej strane, podľa jeho interpretácie indiferentným, beztvarým “slušným” občanom. Inscenácia je dômyselne vybudovaná, striedajú sa v nej lyrické motívy a akčnejšie scény, nestráca na tempe. Živočíšnosť a energia postáv Climanda a Mity sú v kontraste k pasivite (alebo trpezlivosti?) Apala a odovzdanosti Starého. Ďalším z pekných momentov je kontrast sveta ľudí na okraji spoločnosti, ktorý je plný života, ohňa a drám ku svetu ľudí – bábok v pravidelných intervaloch sterilne sa zbavujúcich nepotrebných vecí, názorov… Stereotyp alebo voľnosť? Mať svoje zázemie a istoty, alebo prežívať z hodiny na hodinu? Čo je šťastie?
Latinsko-americké rytmy vo výbere režiséra vhodne podfarbujú atmosféru predstavenia a rytmicky dopĺňajú hovorené slovo aj akciu.
Kostýmy Jany Hurtigovej nesú stopy vyššie kladených otázok. Sú akýmisi premennými a zároveň rébusmi. Nesú na sebe odkaz recyklácie, recyklovateľnosti i recyklovanosti (písmená slova “recyklácia”, ktoré každá z postáv má, opotrebovanosť, periférnosť, námornícky motív ako symbol slobody a nestálosti…), ale zároveň pri postavách – “bábkach” sú to univerzálne baloniaky… Kostýmy teda podporujú recykláciu postáv, názorov, slov, príbehov a svojou ležérnosťou a duchom jemne ironizujú (stopy po pneumatikách, diery, pokrývky hláv – klobúk, ušianka, dievčenský klobúčik, talár…). Dôležitým sémantickým prvkom sú topánky: u Mity vysoké, ťažké sandále – naivne dievčenské a žensky zvodné zároveň; u Climanda ležérne, nezávislé tenisky, ktoré si je však kvôli láske ochotný kedykoľvek vyzuť a vzdať sa ich; u Apala vojenské bagandže charakterizujúce jeho militantné zmýšľanie, u Starého stepovacie topánky správneho zabávača, ale aj príslušníka vymierajúcej generácie, a u postáv z druhej strany klasické poltopánky – nudné topánky pragmatického sveta. Úsmevné zostáva aj charakterizovanie postáv Policajtov ako rýb požierajúcich sa navzájom…
Scéna Jaroslava Valeka pripomína neurčitý priestor na periférii, možno, tak ako sa uvádza v texte k hre, opusteného zábavného parku, skôr však zanedbaného sídliska. V horizontálnej rovine vidíme výsek štvrte. V strede je kontajner ukrývajúci nielen odpadky, ale aj poklady. Do kontajnera zahadzujeme nepotrebné veci, ale ku kontajnerom sa sústreďujú aj “nepotrební“ ľudia, vyhodení zo spoločnosti. Kontajner teda slúži aj ako zdroj prežitia. Je zaujímavé, čo všetko sme schopní vyhodiť, a za čím všetkým sme schopní do kontajnera naopak vliezť. Centrálna fontána slúži na oddych, občerstvenie, ale aj očistenie. Fontána vo svojej čistote symbolicky prezrádza aj krvavý zločin, keď sa jej voda premenila na krv… Fontána je metaforou aj na miesto stretnutí tak, ako sa vo zvieracej ríši zvieratá stretávajú pri zdroji vody a uzatvárajú tam pomyselný mier, podobné je to aj tu. Na strane je lavička, Apalovo miesto. Jednoducho priestor pre všetkých a pre nikoho. Schodmi sa postavy dostávajú k nadchodu do uličky k parku, k ľuďom do iného sveta, kde chcú žiť, ale zároveň opačným smerom nimi zostupujú do nižšej sféry spoločnosti. Raz skutočne, inokedy len symbolicky prispievajú svojou troškou odpadkov… Druhým hracím priestorom, aj keď len akustickým, je zákulisie.
Po čase zas vidíme na scéne herecky vyrovnané predstavenie. Apal v podaní Juraja Zetyáka pôsobí ako ikona. Aj keď väčšinu času na scéne prespí, je vždy prítomný a v rozhodujúcich chvíľach je pre ostatné postavy nenahraditeľným vodcom s jasným názorom. V úvodnej, symbolickej scéne, keď sa Apal zbavuje svojho predchádzajúceho života a premeriava si publikum kritickým pohľadom, nastoľuje Zetyák vysoko latku očakávania hereckých výkonov. Apal zahadzuje svoju príslušnosť k istej sociálnej vrstve a znehodnocuje spoločenský status, ktorý dosiahol aj tým, že ho, v symbolickej rovine, používa ako vankúš, resp. prikrývku. Apal predstavuje fanatikov, ktorí naoko spia, ale v skutočnosti len trpezlivo vyčkávajú na svoju príležitosť urobiť čosi veľké, nezabudnuteľné a J. Zetyákovi sa to podarilo stvárniť minimalisticky a absurdne presvedčivo. Hosťujúci František Balog sa v úlohe Climanda našiel. Je jemne štylizovaný – hravý, veselý, naivne múdry, ale najmä ironický. Podarilo sa mu herecky vyplniť nielen priestor scény, ale i vystihnúť atmosféru hry. Spolu s Mitou, v podaní Tatiany Polákovej, tvoria absurdný milenecký párik. Climando poučuje, ale zároveň neguje všetko povedané, hrá sa s ľuďmi, situáciami, ale nie s emóciami. V tých má nastavené priority – neublížiť svojim blízkym. Je jednoduchý a pravdivý zároveň. F. Balog s ľahkosťou prepláva predstavením a sympaticky “namotáva” divákov na svoje hry a hranie sa. Tatiana Poláková, ako jediná ženská predstaviteľka v tejto hre, výborne rozohráva svoju postavu: je detsky ovplyvniteľná, naivne dievčenská i “zvodne” ženská, komická i tragická, milovaná i milujúca. Znova dokázala, že vie rozohrať situácie mnohých polôh i hrať sa. Takéto jemne štylizované postavy jej sadnú.
Róbert Šudík sa predstavil v role Starého s gitarou. Spočiatku sa síce pomalšie rozohrával, akoby neveril vlastnej postave, ale už vo svojom druhom výstupe je presvedčivý. Napokon predviedol, že vie byť komickým i tragickým, stepovať i hrať na gitare. Jeho postava Starého parazituje na mladých, čerpá z nich energiu, na druhej strane ich až akosi otcovsky ochraňuje, ale aj zrádza. V každom prípade to popri mladých hercoch bola pre R. Šudíka výzva vyrovnať sa na javisku s generačne iným typom herectva. Postavy Okoloidúcich a Policajtov zahrali hosťujúci Pater Galdík a Daniel Ihnát. V ich prípade ide o nemohru v maskách. Pri týchto postavách vyznieva veľmi dobre režijný zámer parodizovať a ironizovať spoločnosť a moc v štáte. Už som spomínala, že ide o postavy – “bábky”. Na vysvetlenie, sú to znegované postavy, a to doslova: cúvajú a ich telá sú “otočené”, kým tváre zakrývajú šatky, temeno nesie masku, čím vzniká komický, až groteskný efekt chôdze, vystupovania a vôbec ide o presnú metaforu komerčného žitia, opozíciu voči vysnenej slobode ducha “bezdomovcov”.
Cirkusový výbuch na koniec, keď sú vypustené balóny a ohne, má dve roviny: môže nahrádzať samotné Apalovo odpálenie sa, ale i pokračujúci kolobeh zábavy v opustenom lunaparku…
A tak Arrabalova Trojkolka v košickej interpretácii kladie divákovi mnohé otázky. Každý z nás má tú svoju trojkolku, pre ktorú je ochotný podstúpiť mnoho. Čo sme ochotní zahodiť zo svojho života, aby sme našli vlastné šťastie? Sme pripravení odhodiť dôstojnosť, aby sme sa vyhodili? Sú dôležitejšie čisté vzťahy, láska, blízki, alebo vlastné uspokojenie? Kto sme? Kam patríme? A možno chce Arrabal všetkými otázkami povedať len jedno, a to, že je nutné stále sa zamýšľať nad takýmito problémami…

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.