| Inscenácia | Michaela Zakuťanská: Tí druhí |
|---|---|
| Premiéra | 27. októbra 2022 |
| Divadelná sezóna | 2022/2023 |
Michaela Zakuťanská: Tí druhí
Réžia: Jozef Vlk
Pohybová spolupráca/choreografia: Stanislava Vlčeková
Scéna: Ján Ptačin
Hudba: Jozef Vlk
Účinkujú:
Postava 1: Lenka Barilíková
Postava 2: Kamil Mikulčík
Premiéra: 27. 10. 2022, Offline, CNK Wave v Prešove
Už pred pandémiou sa objavovali jasné signály, že globalizovaná spoločnosť vykročila smerom k nebezpečnej polarizácii, ktorá je prekážkou akejkoľvek snahy o zmier a kompromisné riešenie. Pandémia COVID-19 túto tendenciu ešte zosilnila. V čase, keď by sme si mali vydýchnuť a v harmonickej atmosfére oslavovať návrat k životu bez obmedzení, sme konfrontovaní s nárastom rôznych foriem agresie, ale i neustále prítomnými pocitmi úzkosti a strachu. I keď je stav napätia súčasťou stratégie prežitia ľudského rodu, komplikuje nám každodennú existenciu, obmedzuje naše konanie, je jednou z príčin spomenutej agresie a polarizácie spoločnosti. A práve pocity úzkosti a strachu sú tematickými motívmi inscenácie divadla Offline Tí druhí. Čo alebo kto spôsobuje, že sú v našom živote prítomné takmer nepretržite? Hraje divadelnou analýzou aktuálneho stavu spoločnosti, sumárom, účtovaním s minulosťou a víziou blízkej budúcnosti zároveň.
Divadlo Offline vzniklo v roku 2022 po rozpade Prešovského národného divadla (PND) a inscenácia je prvým (žiaľ, zatiaľ jediným) dielom novej divadelnej platformy. Tvorivý tím inscenácie sa sformoval okolo bývalej členky zakladateľky PND, dramatičky Michaely Zakuťanskej. Pre diváka orientujúceho sa v slovenskej divadelnej kultúre nie sú ani mená ostatných členov neznáme. Režisérom a autorom hudby je Jozef Vlk, choreografiu vytvorila Stanislava Vlčeková, scénografiu Ján Ptačin. Všetci traja často spolupracujú s repertoárovými divadlami, „manifestom“ ich poetiky je najmä súbor etablovaný na nezávislej scéne – divadlo Debris Company. Zdanlivo opačným prípadom sú obaja herci – Lenka Barilíková a Kamil Mikulčík, ktorí sa v role performerov neocitajú až tak často.[1] Zdá sa, že všetci členovia tvorivého zoskupenia našli prieniky a dominantné charakteristiky inscenačného prejavu každého z nich sa spojili do kompaktného umeleckého diela.
Vlk a Vlčeková spolupracovali so Zakuťanskou už na tvorbe inscenácie Brave New Life, ktorá vznikla v roku 2020 vďaka spolupráci ostravského kultúrneho centra Cooltour a košickej Tabačky Kulturfabrik. Spomenutá inscenácia má s aktuálnou viacero spoločných čŕt. Zakuťanská v oboch prípadoch zvolila intertextuálny prístup a výsledný text či metatext vznikol princípom koláže. Podľa anotácie k inscenácii Brave New Life sa text „opiera o príspevky z internetových diskusií a stránok a tvorí tak metatext zložený zo shitstormu, v ktorom sa dnešný človek stráca“[2]. Charakteristika textu inscenácie divadla Offline je podobná: „Hra Tí druhí je textovou kolážou, informačným tokom, ba až informačným útokom, ktorý sa na človeka každý deň rúti skrz internet a médiá.“[3] Inscenácia sa napája na predchádzajúce dielo aj v myšlienkovej rovine – prostredníctvom kategórie pravdy a jej vzťahu k informáciám, ktoré sú produktom súčasnej spoločnosti s atribútmi ako postfaktuálna, individualizovaná, polarizovaná a duálna. Práve posledné vlastnosti akcentovala súčasná ekonomická a politická kríza. Hra je tak kolážou „textov z dvoch protichodných táborov, ktoré sa navzájom neznášajú a označujú za dezinformátorov a dezolátov“.[4] Mozaiku tvoria úryvky z diel Platóna, mýtov, spravodajských výstupov spolu s textami spisovateľa dezinfoscény. Podľa tvorcov je za tým „snaha nájsť cestu von zo súčasného marazmu“.[5]
Štruktúru inscenácie tvoria scény, viac alebo menej uzavreté, prepojené symbolicky a motivicky. Východiskom sú dvojice, v európskej kultúre chápané ako protiklady, s ktorými sa človek konfrontuje počas svojej existencie – zrod a zánik, smrteľnosť a večnosť, telesnosť a duchovnosť, sloboda a otroctvo. Ďalším tematickým „spojivom“ je strach, resp. úzkosť, negatívne emócie, ktoré sa snaží jednotlivec kontrolovať a potláčať. V čase existenčnej krízy ide o náročný proces a voľba prostriedkov je individualizovaná. Niekto sa upne k náboženstvu, ďalší sa snaží situáciu riešiť racionálne, iný hľadá vysvetlenie v konšpiračných teóriách. Každý sme iný, no všetci sme súčasťou jedného celku, jedného spoločenstva, kultúry. Autorka textu uchopila tému spôsobom, v ktorom sa spája pátos, irónia, paradox, paródia a hyperbola. V literatúre to nie je žiadnou novinkou a autori romantizmu spájali tieto vlastnosti v takzvanej „romantickej irónii“[6]. Prístup dramatičky umožňuje zrovnoprávnenie rôznych pohľadov v rámci názorového spektra. Je kľúčom k vypočutiu oboch strán – aj tých druhých, pretože súhlasný obdiv alebo ironický úškrn nie sú oddelené a nasmerované na jednu skupinu. Ostrej satire s prvkami absurdity sa však nevyhne reflexia korporátnej kultúry a pandemickej situácie. Básnik sa „úspešne narodí do korporátnej rodiny“ s absurdnými pravidlami a kvantifikovanými hodnotami. Počas kúpania sa musíme chrániť pred kontamináciou špinou a potom pomocou oblečenia a čiapky zakrývajúcej oči. Strach o zdravie, prácu a financie nás spútava, oberá o slobodu; humor má moc tieto putá uvoľniť. Aspoň na chvíľu.
Človek sa počas svojej existencie nezriedka ocitne v „schizofrenických“ situáciách, no podľa tvorcov rozpoltenosť „človeka oslabuje, tak ako v súčasnosti ho oslabujú témy covidu, vojny, prepólovania sveta, veľkého resetu, života v neustálom strachu o prácu, financie, ktoré človeku neumožňujú robiť to, čím sa líši od zvierat, rastlín a minerálov a to je schopnosť tvoriť“.[7] Orientovať sa v toku myšlienkovo nasýteného textu môže byť pre diváka zložité. Dramatička ponúka oporu v podobe scén rámujúcich inscenáciu. Po úvodnej mytologickej štylizácii, odkazujúcej na konšpiračné teórie o našej existencii vo svete riadenom a manipulovanom „zhora“, sa nadšene oslavuje zrod človeka. Jeho život však začína v prostredí plnom nariadení, zákazov, štatistík, ktoré potláčajú slobodnú vôľu. Svet korporátu je symbolom materiálnej a konzumnej spoločnosti, ktorá sa orientuje na uspokojovanie bazálnych fyziologických potrieb. Duchovná stránka človeka rozvíjaná prostredníctvom myslenia, cítenia, tvorenia nie je podmienkou fyzickej existencie človeka, je však jeho atribútom a najvyššou hodnotou. Niekde medzi nimi sa nachádzajú potreby bezpečia, lásky, uznania a pri ich napĺňaní nezriedka oscilujeme medzi našou telesnou a duchovnou podstatou. Nemožnosť či neschopnosť ich naplnenia vyvoláva frustráciu, pocity úzkosti a strachu. „Bojím sa, že…“ je leitmotív scény, v ktorej inscenácia graduje v zrýchlenom tempe. Od konkrétneho pomenovania sa performeri dostanú k všeobecnému konštatovaniu – „bojím sa, že to nedopadne dobre“ –, z ktorého sa vzápätí stáva otázka. „Dopadne to dobre?“ pýtajú sa herci „okna šepotania“, ktoré je personifikáciou celej škály adresátov otázky. Divák si na tomto mieste pokojne môže predstaviť proroka, veštca, politika… kohokoľvek, o kom si myslí, že je schopný generovať odpoveď. Tematicky kruh uzatvára záverečná scéna interpretujúca smrť a zánik ako príležitosť pre znovuzrodenie.
Najväčšia časť textu hry je sprostredkovaná mužským a ženským voiceoverom v štylizácii dokumentárnej, hovorovej alebo poetickej. Na scéne herci zase často využívajú mikrofón, a to i vtedy, keď je ich výstup situovaný do vane. Keďže text často pracuje s motívom vody a jej rôznymi symbolickými významami, nápad inscenovať hru vo vani s vodou pôsobí ako prirodzená voľba. Nádoba s vodou, do ktorej sa ponorí telo človeka, symbolizuje očistu telesnú, ale i duchovnú. Týmto rituálom sa stáva jedinec členom spoločenstva veriacich a získava novú sociálnu identitu. Ponor do vody je metaforicky spojený s prienikom do psychiky indivídua. Vlastnej i cudzej. Aj preto herci vyslovujú úzkostné obavy sediac vo vani a po ponorení a vynorení hlavy z vody. Tradičný dialóg postáv má v texte hry len minimálny priestor, zväčša ide o striedanie prehovorov nasmerovaných skôr k publiku ako k partnerovi. Barilíková a Mikulčík stvárňujú oslabujúcu rozpoltenosť človeka, rozpadávajúcu sa osobnostnú integritu, ktorú zosobňuje mýtus o androgýnovi: „Hlavným hrdinom je androgýn, človek s dvoma hlavami a dvoma telami, ktorého museli bohovia rozseknúť, pretože sa jeho obrovskej sily a spupnosti báli. Odkedy sa zaoberá svojou rozpoltenosťou a hľadaním druhej polovice, stal sa slabým.“[8] Ich postavy sa síce identifikujú ako hypnotizérka a básnik, no môžeme ich interpretovať aj ako dve polovice „jednej postavy“, protikladné princípy jin a jang, čo zdôrazňuje čierno-biela farebnosť ich odevu.
Gesto, mimika a pohyb hercov sú štylizované a štylizácia je podporným prostriedkom irónie. V inscenácii sú využité silné stránky oboch hercov – rečový prejav a spev. Herecké prostredie vymedzuje vaňa, v ktorej je kreovaná polovica výstupov. Väčší priestor pre fyzickú modeláciu postavy dostala v inscenácii Barilíková, no výkon oboch hercov je koncentrovaný, bez rušivých zaváhaní (našťastie aj nehôd).
V réžii, choreografii a scénografii sa odráža „debrisácka“ výtvarne orientovaná poetika –objektovo chápaná telesnosť hercov, štylizovaný výraz a gesto, abstraktná takmer prázdna scéna, svetelné kontrasty a intenzívna scénická hudba. Vlkova hudba a Vlčekovej choreografia esteticky najintenzívnejšie pôsobia v „tichších“ a lyrickejších častiach inscenácie. V stvárnení mýtu o androgýnovi synergia jednotlivých zložiek divadelnej inscenácie vytvorí zmyslovo podmanivý obraz. Scénografia Jána Ptačina je minimalistická, vaňa a stojany s mikrofónmi sú jedinými rekvizitami. V takmer prázdnom priestore sa scénograf koncentruje na prácu so svetlom, pričom farebné spektrum je striedme, ale účinné. Telá a tváre hercov, objekt vane sa z tmy vynárajú v modrom, žltom alebo bielom svetle, použitom raz vo forme „sfumato“, inokedy „chiaroscuro“.
Tento spôsob inscenovania divákovi umožňuje sústrediť sa na text, ale i vlastné myšlienky. Utkať interpretačnú niť, precítiť túžbu po harmonickom existenčnom prostredí alebo chuť odpojiť sa od aktuálnej roztrieštenej a neurotickej spoločenskej situácie, premýšľať nad podstatou človečenstva a ceste k nemu. Zbaviť sa strachu a pousmiať sa… možno to nakoniec dopadne dobre.
[1] Barilíková spolupracovala s Hubris Company (Krikľavé trúbky ničoty, 1991), Debris Company (Hunger, 2021) aj PND (Dospelosť, 2021).
[2] https://tabacka.sk/brave-new-life/
[3] http://www.samorast.xyz/_tiacute-druhiacute.html
[4] Ibidem.
[5] Ibidem.
[6] Pozri napr. RITZ, German. Słowacki neprišiel do Berlína. Romantická irónia ako forma úniku z nového modelu národných literatúr a jeho rozšírenie. In Slovenská literatúra, 2005, roč. 52, č. 3-4, s. 318-319. Dostupné na internete: https://www.sav.sk/journals/uploads/01071305–SL-2005-4-5-Ritz-318-347.pdf
[7] http://www.samorast.xyz/_tiacute-druhiacute.html
[8] Ibidem.
Viera Bartková absolvovala štúdium odboru estetiky, slovenského jazyka a vedy o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a študijné pobyty na univerzitách v Budapešti, Padove a Ríme. Doktorandské štúdium ukončila na Katedre kulturológie, kde vyučovala kurzy z dejín umeleckej kultúry. Od roku 2014 pôsobí ako odborná asistentka a didaktička estetickej výchovy na Katedre estetiky FiF UK v Bratislave. Popri výskume so zameraním na problematiku interdisciplinárnych a interkultúrnych vzťahov v umeleckej kultúre sa aktívne zúčastňuje divadelných festivalov a prehliadok, venuje sa umeleckej kritike a na Univerzite tretieho veku vedie kurz z dejín divadla a drámy pre seniorov.
