Herci v škole? Čaute!

Tereza Trusinová: Čaute!

Réžia: Robert Roth

Dramaturgia: Mário Drgoňa

Scéna a kostýmy: Jana Němečková

Účinkujú:

Zoja/Terapeutka: Alexandra Lukáčová

Šimon/Terapeut: Kristóf Melecsky

Premiéra: 22. 11. 2023, Slovenské národné divadlo, Bratislava v priestoroch Gymnázia Jána Papánka, Bratislava

Augusto Boal bol brazílsky divadelník, teoretik a politický aktivista, priekopník toho, čo dnes nazývame aplikované divadlo. Vo svojom diele Divadlo utláčaných predstavuje divadelné formy, ktoré by mohli pomôcť v aktivistickom boji proti útlaku. Jednou z nich je „neviditeľné divadlo“. Pointou takéhoto divadla je, že sa neodohráva v divadelnej sále, ale vonku, medzi ľuďmi. Boal uvádza príklad z reštaurácie, kde sa strhne debata medzi jej zamestnancami a dvoma zákazníkmi, ktorí sú ale v skutočnosti „nasadenými“ hercami, o pomere ceny jedla k platom zamestnancov, ktoré sú malé a nedostatočné.[1] Vďaka takejto „neviditeľne“ zohranej scénke si podľa neho mocní uvedomia, že je niekde chyba a nerovnosť.

Divadlo, ktoré vyjde z divadelných budov, dostane sa medzi ľudí a hovorí o skutočných a aktuálnych spoločenských problémoch, tvorcovia vyhľadávajú čoraz viac. Nemusí vždy nutne ísť o boj proti útlaku, ako o ňom píše Boal, no ukazovať spoločensko-politické problémy aj divadelným spôsobom je dôležité. Najmä pre aktivizovanie mladých ľudí prostredníctvom vzdelávacích projektov, keďže v našom kontexte sa takáto forma divadla objavuje pomerne často práve na stredných školách.

Už v minulosti sme mohli vidieť snahu kamenného divadla o tzv. „clasroom play“, čiže inscenáciu, ktorá sa bude odohrávať priamo v školskej triede na konkrétnej, reálnej strednej škole. Mám na mysli projekty Nemá trieda a Skrytý zmysel trnavského Divadla Jána Palárika. Oba sa svojím tematickým zameraním usilovali podporovať kritické myslenie mladého diváka. Kým v Nemej triede bola témou Nežná revolúcia, Skrytý zmysel ponúkal boj proti dezinformáciám a hoaxom či kritické myslenie. Oba spájalo to, že sa odohrávali priamo v triede, pred zrakmi žiakov počas vyučovacej hodiny. Teraz sa o podobný projekt, hoci s trochu iným tematickým zameraním, pokúsilo aj Slovenské národné divadlo v projekte Čaute!.

Čaute! je hra autorky Terezy Trusinovej, mladej dramaturgičky a dramatičky, zobrazujúca príbeh s dnes mimoriadne dôležitou témou duševného zdravia, tým skôr, že sa zameriava na mládež v citlivom tínedžerskom veku. Slovenské národné divadlo hru adaptovalo priamo na prostredie strednej školy a zapojilo do procesu aj profesionálnych psychológov a psychologičky. Predstaveniu predchádza krátky dramaturgický úvod, po predstavení nasleduje diskusia s psychológmi. Cieľom projektu je stať sa doplnkovým prvkom vzdelávania mladých ľudí, ktorých chce motivovať, aby sa nebáli čeliť psychickým problémom. Duševné zdravie a starostlivosť oň sú dnes už síce menej tabuizované, no stále im nevenujeme dostatočnú pozornosť, najmä u mladých ľudí, ktorí sú ovplyvnení sociálnymi sieťami. Nejde len o porovnávanie sa s „dokonalosťou“ v rôznej podobe prezentovanou na sieťach, ale aj o nebezpečné témy v rôznych skupinách a fórach, z ktorých vymaniť sa je pre mladého človeka náročné. Dôležitosť takéhoto projektu je preto v dnešnej dobe plnej dezinformácií a nenávisti priam alarmujúca.

Samotný text hry je pomerne krátky. Trusinová v spolupráci s dramaturgom Máriom Drgoňom nám predstavujú dvoch spolužiakov, ktorí spolu pravidelne cestujú autobusom do školy. Zoja je dievča, ktoré kedysi veľa rozprávalo, no v poslednej dobe je akési mĺkve, čo značí, že skrýva ťažkosti. Šimon je zasa na pohľad obyčajný chalan, ktorého baví učenie. V priebehu deja sa však dozvedáme, že ani jeho život nie je taký jednoduchý, ako sa zdá. Zoja sa jedného dňa zdôverí Šimonovi, že chodí k psychológovi. Šimon sa Zoji vysmeje, prestane sa s ňou priateliť a začne ju šikanovať, až kým sám nie je pre vlastné problémy nútený navštíviť terapeuta a nepochopí, že je to úplne v poriadku. Autorka tu prostredníctvom Šimona šikovne vyobrazuje predsudky, ktoré voči psychoterapii dnešná spoločnosť ešte stále prechováva. Zo Šimona robí advokáta všetkých tých, ktorí si myslia, že k psychológom chodia iba psychicky chorí ľudia. Zoja je zasa opačným pólom – snaží sa presvedčiť Šimona, aj divákov, že je to v poriadku, že na tom predsa nie je nič zlé. Je však škoda, že Zoja tu vyznieva akosi nepresvedčivo. Šimon je vo svojich tvrdeniach radikálny, živý, no Zoja opakuje len „naučené“ frázy o tom, že k psychológovi chodia aj mentálne zdraví ľudia a že problémy sú na to, aby sa riešili.

Obe postavy počas deja pociťujú úzkosti, ktoré sú popísané ako tlak na hrudi, či v Šimonovom prípade majú podobu nahromadenej potlačenej agresivity. V príbehu nevidíme žiadne vážne a aktuálne problémy, ktoré mladí ľudia riešia, akými sú napríklad poruchy príjmu potravy. Aj v samotných problémoch hlavných hrdinov – Zoja zistí, že je adoptovaná, Šimona bije otec – je text málo nástojčivý a nepresný. Tu sa však ocitáme na tenkom ľade. Podľa slov tvorcov totiž prizvaní psychológovia do diela zasahovali a upravovali ho tak, aby nebol radikálny a nevyvolával v študentoch žiadne spúšťače. Výsledný inscenačný text a aj samotná inscenácia sa museli prispôsobiť blízkosti mladých divákov. V prípade školskej hry je takýto postup legitímny. To, čím sa inscenácia nedokáže priblížiť mladým ľudom, je samotný jazyk hry. Na pomery školskej hry, ktorú majú dvaja „stredoškoláci“ prezentovať skutočným stredoškolákom, je jazyk príliš spisovný, málo blízky bežnej reči študentov a nachádza sa v ňom málo v súčasnosti veľmi často používaných anglicizmov.

Takýto výber jazyka znamená pre inscenáciu dva póly. Prvý je, že text môže pre študentov pôsobiť príliš odťažito a ani vzdialenosť prekonaná z divadla do triedy im nepomôže, aby sa napojili na príbeh a odniesli si z neho to, čo si majú odniesť, a síce, že aj psychické problémy sa dajú riešiť a sú relevantné. Ten druhý pól je vzdelávací – mladí ľudia potrebujú byť obklopení spisovným jazykom, najmä v súčasnosti, keď si každý na sociálnych sieťach píše, čo chce a ako chce. Voľba jazyka je preto v konečnom dôsledku pre mňa pozitívnym prvkom inscenácie, hoci sa nepribližuje mladým ľuďom do takej miery, ako by snáď mohla.

Scénografka a kostymérka Jana Němečková vytvorila inscenácii jednoduchý priestor prispôsobujúci sa priestoru triedy. Usporiadanie lavíc však nie je klasické – tri rady otočené čelom k tabuli (ako to bolo napríklad v spomínaných projektoch trnavského divadla) –, ale lavice sú rozmiestnené po stranách triedy v dlhých radoch, aby tak priestor, ktorý s dvomi stoličkami uprostred vzniká, vytvoril náznak autobusu. Scéna je teda veľmi funkčná pre všetky súčasti deja, ktoré inscenácia obsahuje. Kostýmy sú flexibilné, herci majú na sebe oblečenie v čiernej farbe, pod ktorým skrývajú lekárske biele tričko. Jednoduchým vyzlečením mikiny sú tak schopní premeniť sa na terapeuta, ktorý sa výrazne vizuálne odlišuje od hlavnej tínedžerskej postavy. Kostýmom chýba špecifickosť, ani Zoja ani Šimon akoby nemali svoj vlastný štýl. To im však dodáva pomyselnú univerzálnosť – obaja môžu byť kýmkoľvek z nás.

Herectvo oboch hlavných predstaviteľov – Alexandry Lukáčovej a Kristófa Melecskyho – je civilné, pričom herci sa pohrávajú so strihom medzi jednotlivými výstupmi, ale aj medzi postavou študenta a postavou terapeuta. Keď rozprávajú svoje vnútorné monológy, otáčajú sa smerom k divákom, dívajú sa priamo na nich a aj sa k nim fyzicky približujú. Vďaka tomu ich prejav o vnútorných svetoch, úzkostiach a bolestiach pôsobí veľmi sugestívne. Vytvárajú pre svoje postavy intímny priestor, do ktorého vpúšťajú prizerajúcich sa študentov, aby ich inšpirovali v tom, že zaoberať sa samým sebou a svojím vnútrom je správne a že riešiť to s odborníkom nie je ani chybou, ani zlyhaním. Režisér Robert Roth tak spolu s hercami veľmi intenzívne pracuje s blízkosťou, ktorú mu ponúka reálna prítomnosť v školskej triede. Pomáha im v tom aj mimoriadne vhodne zvolená hudba vychádzajúca z bluetoothového reproduktora umiestneného v Zojinej taške a iPhonu, ktorý Zoja celý čas drží v ruke a ovláda ním hudbu, a tým aj rytmus celého predstavenia. Dramatická hudba a ambientné zvuky v pozadí tvoria realistickejšiu, ale aj emočne plnšiu atmosféru. Detail s iPhonom poukazuje na tému závislosti na technológiách. Jednoduchým krokom, akým je púšťanie a zastavovanie hudby, tvorcovia upozorňujú na to, že telefóny často ovládajú celé naše životy. Či už to bolo zámerné, alebo je to len nadinterpretácia, je to pekná metafora na náš súčasný svet.

V konečnom dôsledku je atmosféra inscenácie v niečom odťažitá, chýba v nej bezprostredná láskavosť a zdá sa, že tvorcovia sa snažia zobrazovať témy opatrne, aby sa nedotkli nejakých citlivých miest študentov – ale, ako som už napísala, ide o zásah prizvaných psychológov. Inscenácia však napriek tomu plní svoj účel. Vzbudzuje súcit s postavami a so študentmi komunikuje zrozumiteľne. Uvedomíme si, aké dôležité je venovať sa téme duševného zdravia. Ostáva už len dúfať, že projekt naplní svoj potenciál a všetky plány, ktoré mu tvorcovia vymysleli. Je totiž kvalitný obsahovo aj myšlienkovo. A preto by mal robiť presne to, čo Slovenské národné divadlo deklarovalo počas premiéry – cestovať po školách a ukazovať (nielen) študentom stredných škôl, že je dôležité starať sa nielen o vonkajšok, ale aj o svoje vnútro. A, čo je najdôležitejšie, že sa treba naučiť požiadať o pomoc!

Napísanie tejto recenzie podporil

---

[1] BOAL, Augusto. Theatre of the oppressed. London: Pluto press, 2008, s. 122. ISBN 987-0-7453-2839-3.