Iné ráno, iný pohyb…

Choreografia Pierre Nadaud
Asistentka choreografie Zdenka Brungot Svíteková
Svetelný dizajn Ján Čief, Jan Beneš McGadie
Hudba Ladislav Železný
Tanec Martina Beňačková, Denisa Benčaťová, Michaela Nezvalová, Petra Péterová, Tibor Trulík
Premiéra 18. 10. 2008 Komorné divadlo ECC (bývalý Dom kultúry)
Ak chcete prísť na toto predstavenie správne naladení, najlepšie by bolo dokráčať tam z Bratislavy pokojným tempom pešo. Alebo ešte lepšie – práve sa prebúdzať, akoby bolo ráno. Byť poloprebudený, ale skôr neprebudený ako prebudený. Nie je to každodenné, uponáhľane roztržité ráno. Je to Iné ráno. Je to meditácia odvolávajúca sa k tradíciám japonského divadla Nó, ktorá vyžaduje viac koncentrácie a subtílnej pozornosti ako iné tanečné produkcie, ktoré sme tento rok v Štúdiu tanca v Banskej Bystrici mohli vidieť. Iné ráno je čisté. Scéna je uprataná – nie je na nej nič, vôbec nič, len svetlo, ktoré vymedzuje priestor pre piatich tanečníkov (štyri ženy a jeden muž). Aj hudba je len občasná, aj pohyby sú koncentrované, žiadne prepiate gestá, ani efektné tanečné výskoky a piruety, iba čistota rána.
Banskobystrické Štúdio tanca stihlo v tejto sezóne tri premiéry. A každá sa vyznačuje veľmi svojskou náladou. Na jar prinieslo Štúdio tanca tanečnú inscenáciu na motívy rozprávok Pavla Dobšinského, ktoré pripravilo v spolupráci s účastníkmi kurzov Školy Štúdia tanca a Škola Fantázia z Banskej Bystrice. O sestre drakom unesenej vzniklo v koncepcii Zuzany Hájkovej a v choreografii Denisi Benčaťovej, Tibora Trulíka a Michaely Nezvalovej – teda samotných interpretov Štúdia tanca.V tejto rozprávke účinkujú spoločne deti a mládež s profesionálnymi tanečníkmi. “Predstavenie je určené pre všetkých, ktorí sa v dnešnom uponáhľanom svete radi nechajú unášať svetom fantázie a veria, že tradičné hodnoty a rodinná súdržnosť majú pre naše životy stále najväčší význam.”
Na záver sezóny sa zas lúčila s hravým Be Bop v choreografii Stanislavy Vlčekovej.
Medzi týmito dvoma bodmi sa uskutočnila počas banskobystrického festivalu súčasného tanca 4 (+1) dni tanca premiéra Iného rána. Vzniklo pod vedením francúzskeho choreografa žijúceho v Prahe Pierra Nadauda a za asistencie slovenskej tanečníčky a choreografky Zdenky Brungot Svítekovej. Už motto Iného rána naznačuje, v akej jemnej a abstraktnej rovine sa budeme tento večer, pardón ráno, nachádzať:
„…spiaca, možno zaspala v studenom brnení tohto rána…
Vojnová noc stojí proti neprítomnosti a osamelosti. Noc, ktorá mnohému naučí, než svitne nový deň.“
Na scénu prichádzajú štyri ženy a jeden muž. Oblečení v tmavých kimonách, sediac pokojne v tureckom sede, okamžite evokujú bojové umenia.
Ich „kľud“ tmavej noci sprevádzajú jemné tóny, iba nežné bubny, do ktorých sa pomaly začne pohybovať jedna zo žien. Ako námesačná, zasnívaná v sebe. Štyri postavy okolo nej prechádzajú ako útržky snov. Jej pohyb je vnútorný a zvnútornený, akoby ním kreslila obrysy snenia, až kým sa vlastným pohladením sama neprebudí. Zo sna alebo zo života?
Choreograf Pierre Nadaud nie je na českej scéne súčasného tanca neznámym pojmom. Naopak, patrí skôr k etablovaným súčasný tvorcom, ktorého diela vzbudzujú divákovu zvedavosť. Je známe, že predtým, než sa vôbec začal venovať v Prahe tancu (presnejšie povedané nonverbálnemu divadlu na HAMU), študoval v Paríži filozofiu. Je tiež známe, že v pohybe ho baví hľadať prieniky s filozofiou. V tanečnom svete patrí teda do druhej skupiny – nie do celoživotných tanečníkov, ktorí ešte ani nevedeli čítať v šlabikári a už zvládali terminológiu francúzskej školy, ale do filozofov či vedcov, ktorým tanec ponúka dokonalú platformu na výskumnú činnosť a na úvahy. Je hľadačom – v sebe, v pohybe, v slove.
Dokazujú to aj predchádzajúce Nadaudove choreografie, pri ktorých niekedy vychádzal z filozofických či sociologických esejí, ktoré ďalej rozvinul cez pohybový systém. Len námatkovo: Čísi lehké tělo, Bakarabia, Fields, 17 Answers a mnoho ďalších pozoruhodných diel.
Tentokrát priniesol Nadaud do tanca trocha, pre Východoeurópanov ešte stále, exotického nádychu japonského divadla Nó. Z tmavých kimon na tmavom pozadí vystupujú tváre, dlane a chodidlá ako samostatné časti. Bledé tváre bez výrazu pôsobia ako masky. Hudba nehýbe dejom, akoby bola len ozvenou odniekadiaľ z iných svetov. Pohyb je elegantný, skromný na drámy, nepracuje s nimi tak, ako sme zvyknutí z tanca v európskom zmysle slova. Je poetický a jemný, žiadne jasné správy o živote. Práve preto tanečný román o štyroch ženách Iné ráno vyžaduje extra dávku koncentrácie, jeho poézia je krehká ako japonské haiku.
Tanečníci sa vnoria do vzťahov odrazu ako podvečer do tmy, kontaktné improvizácie ich vedú na tejto ceste. Chvíľami sú kľudní až harmonickí, vzápätí desivo agresívni. Chvíľami notoricky padajú a vstávajú, vzápätí znehybnejú v prekrásnej sošnosti.
To všetko plynie smerom, ktorým Nadaud tanečným krokom vykročil už dávno – smerom, v ktorom skúma ľudské telo, jeho ťažkosť aj vzdušnosť, jeho individualitu aj závislosť na iných telách. Telá ako hranice, do ktorých telá narážajú, telá ako možnosti, telá ako chodníky a mosty, po ktorých treba kráčať opatrne, telá ako zvuky a zúfalé výkriky, telá ako vyššia moc, ktorej sa je zbytočné vzpierať. Telá v Inom ráne pripomínajú častokrát vyčerpané telá, vyčerpané pohľadom do diaľky niekde veľmi vysoko, kde snáď čaká zbytok odpovede či nádeje.
Sekvencia abstraktných pohybov sa mieša s expresívnymi momentami, ticho s krikom, osamelé pády s impulzmi z okolia. Štyri ženy, štyri unavené bojovníčky. Jeden z pôsobivých momentov predstavenia je, keď tanečník vyťahuje telo jednej tanečníčky ležiacej na zemi v horizontálnej polohe do hora. V tom momente pôsobí interpretka ako zabudnutá bábka, čosi neživé a čarovné, unášané snom či podvedomím ako ryba lenivým prúdom.
Takýchto objavovaní možností tela, hry s rytmom, s hlasom sa odohráva v tajomnej atmosfére. Predstavenie ostáva intímne, čo ešte posilňuje hudba Ladislava Železného a svetelný dizajn Jana Beneša McGadieho a Pierra Nadauda.
Kto navštevuje Štúdio tanca, pozná tanečníkov verne. Sem- tam si niektorá z tanečníc prefarbí vlasy, no v obsadení veľa prekvapení nemožno čakať. Zmenu možno čakať zväčša od choreografa – a Pierre Nadaud bol správna voľba. Viac dnu ako von, to je pre Štúdio tanca predsa len nie najtradičnejší spôsob prejavu.
Iné ráno je mozaika života štyroch žien, ktoré rozmotávajú svoj príbeh, bolestivo napínavý a miestami až desivý. Od diváka vyžaduje snahu sa naladiť do ticha a do neznámych sfér, možno aj miestami príliš ťaživých. A kto nevládze? Môže to vnímať aj ako prechádzku po výstave Socha a objekt.

Sunderman Kadlecova

Jana Sunderman (rod. Kadlecová), počas štúdia Mediálnych štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe začala pôsobiť ako korešpondentka pre kultúru pre denník SME, venovala sa najmä filmu, fotografii a súčasnému tancu. Externe prispievala do Taneční zóny, Divadelných novin, Xantypy a iných českých médií.

Po ukončení štúdia pôsobila ako vedúca oddelenia kultúry v týždenníku Domino Fórum, neskôr ako kultúrna redaktorka v denníku SME.

Získala viacero štipendií, o.i. na Medzinárodnom workshope pre mladých tanečných kritikov (Taneční Zóna), na Programe pre mladých filmových kritikov (Medzinárodný filmový festival Rotterdam).

V mladosti tancovala v súboroch súčasného tanca Bralen a Allegro.