Pandemická hrôza alebo (ne)reálny život vo virtuálnom priestore

Michaela Zakuťanská: Brave new life/Krásny nový život
Koncept: Peter Radkoff
Réžia: Jozef Vlk
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Visual design: Jakub Pišek
Scénografia: Peter Radkoff
Svetelný design: Ints Plavnieks
Kostýmy: Katarína Latócky
Hudba: Ladislav Pálmai, Marek Žilinec
Účinkujú:
Troll: Michal Noga
Hygiea: Zuzana Psotková
Die Machenshaft: Jana Ryšlavá
Solus: Daniel Raček
Hlas: Martin Šalacha
Koprodukčná spolupráca nezávislých kultúrnych centier Cooltour z Ostravy a Tabačka Kulturfabrik, Košice
Vznik diela bol spolufinancovaný z programu Európskej únie Kreatívna Európa – Shaking The Walls, Moravskoslezským krajom, Ministerstvom kultúry Českej republiky a z verejných zdrojov podporený Fondom na podporu umenia.
Vo svetelnej pyramíde stojí žena. Je akýmsi symbolom harmónie a pravdy. Po chvíli jej útočisko pred vonkajším svetom, ako aj pred prichádzajúcimi divákmi, začína meniť svoju formu, otvára sa a vytvorí niekoľko svetelných rovín alebo inak povedané levelov informácií, vedenia, či len obyčajnej možnosti pohybu. V týchto ohraničených rovinách virtuálneho priestoru prebieha zápas človeka z ľudu o právo mať názor, vytvárať si etické hodnoty a stáť si za vlastnými životnými prioritami. Človek je neustále nútený vyrovnávať sa s hoaxami, hejtami, nepravdami a hľadať náznaky aspoň minimálnych odkazov na skutočnosť. Jeho niekedy chaotické a inokedy presne naprogramované opakujúce sa pohyby v priestore dokresľuje počítačová grafika, jednotky a nuly, programovacie jazyky, či iné vizuálne komentáre premietajúce sa do konštrukcie jednej z rovín. Úvodná lavína opozitných výrokov ponúkajúca zaručené delenie sveta na pravdivé, resp. pravdepodobné a nepravdivé, alebo nevyhovujúce, na hoaxy a informačný smog, sa valí na divákov takmer ako písmená v Matrixe. Je to potvrdenie vykonštruovaného duálneho sveta, ktorý sa delí na jasne čitateľné polovice. Na tieto výroky nadväzuje pokus človeka zmietajúceho sa vo virtuálnej realite o nájdenie pravdy na špecializovanom Ministerstve. To pomocou skenu preferencií dokáže presvedčiť o pravde, ktorú potrebuje odkomunikovať, pretože spoločnosti ide o vyššie záujmy a človek, ktorý je izolovaný, je informačne zraniteľný a ľahko manipulovateľný. Postupne sa v sujete dostávame do područia Ministerstva pravdy a jeho ideológie. Vidíme prerod obyčajného človeka s vlastným názorom na človeka poslušného. A to aj vďaka atakom ministerských pracovníkov a tlaku online verejnej mienky.
Nápad Petra Radkoffa pripraviť inscenáciu o hľadaní pravdy v internetovom priestore, obzvlášť v čase sociálnej izolácie a pod silným vplyvom anonymných internetových komentárov, je zaujímavou autentickou sociálnou sondou, ktorá spája slovenský a český kultúrny a možno i virtuálny priestor. A tak v rámci projektu Európskej Únie Shaking The Wall mohlo vzniknúť česko-slovenské predstavenie s textom etablovanej dramatičky Michaely Zakuťanskej, ktorá je predovšetkým spoluzakladateľkou a dvornou autorkou Prešovského národného divadla. Zakuťanská vo svojej tvorbe už dlhšiu dobu zrkadlí aktuálne problémy najmä mladých ľudí, ktorí hľadajú nielen skutočný život, ale aj samých seba. Fragmentarizovaný, takmer mozaikovito členený text Brave new life je vyskladaný z autentických príspevkov z internetových diskusií a virtuálnych stránok, rozličných konšpiračných teórií a fiktívneho príbehu predstavujúceho Ministerstvo pravdy. Ministerstvo ovplyvňuje verejnú mienku, myslenie i konanie na základe informácii získaných vo virtuálnom priestore. Ich využitie vedie k príprave pravdy na mieru pre každého človeka zvlášť, na základe jeho konkrétnych preferencií. Ministerstvo pravdy tak dokáže zabezpečiť jednoduchý, krásny život bez klamstiev a dezinformácií. Zakuťanská so sebe vlastnou iróniou, nadhľadom a briskným humorom popisuje stav vecí, ktoré vidí a vidíme ich aj my, hoci ich často nevnímame, alebo si ich len nepripúšťame, vrátane problémových tém z oblasti ekológie, globalizácie, politiky, či menšinových oblastí.
Vďaka režijnému poňatiu Jozefa Vlka je inscenácia svetelno-hudobno- digitálnou mozaikou, ktorú interpretujú dvaja herci a dve herečky vo fyzicky veľmi expresívnom, takmer tanečne vyrátanom prevedení. Ich vyjadrovacie prostriedky sú prezentované najmä pohybom, gestami a jasne zadefinovanými cielenými monologickými výpoveďami. Zatiaľ čo Michal Noga rozpráva v prúde bez diakritiky, presne v duchu internetových virtuálnych komentárov, Zuzana Psotková politicky agituje, Jana Ryšlavá atakuje a vyštekáva povely a komentáre a Daniel Raček väčšinou (ne)súhlasne mlčí. Rámcovým je načítaný audiokomentár v podaní Martina Šalachu. Pohybová spolupráca režiséra s choreografkou Stanislavou Vlčekovou aj v tejto inscenácii, podobne ako pri ich iných spoločných projektoch, vychádza z experimentálneho a fyzického divadla a tvorivý tím tak dosahuje nevšedné výsledky v práci s telom hercov ako s pohybovo-vizuálnym materiálom.
Vráťme sa ešte k hereckým výkonom, hoci v tomto prípade by sa dalo uvažovať aj o výkonoch tanečných. Koncentrované, fyzicky náročné predstavenie naplnili protagonisti svojou energiou, zmyslom pre vykreslenie detailov, takmer až extatickými prejavmi. Vskutku ich, hoci sú štyria, treba chápať ako jednu entitu, pretože pôsobia kompaktne, sústredene, presne, kolektívne, aj keď každý/každá z nich drží líniu svojej postavy. Noga je vo svojej hereckej výpovedi výsmešne ironizujúci, Psotková sústredene dramatická, Raček pedantne hľadajúci a Ryšlavá bezcitne dôsledná. Po celý čas trvania predstavenia sa interpreti nachádzajú na scéne, a ak nie sú v centre pohybového diania, prípadne netextujú, aktívne dopĺňajú scénu či už v dynamických choreografických číslach, alebo v sošných pózach.
Celkový vizuál produkcie sa nachádza v takmer čistých geometrických a svetelných líniách, práca so svetlom a krátkymi filmovými a strihovými sekvenciami je príznaková. Na scéne Petra Radkoffa, ako už bolo spomenuté, sa pracuje len so svetelnými trubicami, ktoré z pôvodného ihlanu vytvoria niekoľko rovnobežných, navonok prázdnych priestorov. Tie ďalej vypĺňa buď akcia, alebo vizuálne obrazce a svetlá vizuálu z dielne Ints Plavnieks. Takto zvolená scéna presne vystihuje a dopĺňa industriálny priestor košickej Tabačky.  Kostýmy Kataríny Latóckej sú prispôsobené industriálno-virtuálnemu duchu predstavenia. Daniel Raček ako Solus je odetý do bežného neformálneho denného obleku, z ktorého ho neskôr symbolicky vyzlečú takmer donaha. Michal Noga ako Troll je v tmavom oblečení tajných. Pri interpretácii internetových komentárov sa vizuálne, pomocou štylizovaného panciera pripomínajúceho výjav z dobového obrazu, stáva akoby mágom. Zuzana Psotková ako Hygiea pôsobí v dlhých svetlých úzkych šatách čisto, prísne a pedantne a Jana Ryšlavá ako Die Machenshaft zas vo svetlom kostýme v punkovom duchu pripomína asociálnu, bezcitnú vykonávateľku moci. Obraznosť celej výpovede znásobuje i zakomponovaný klip premietajúci široké spektrum ľudských hrôz. Vojny, boje, prírodné i umelo vyvolané katastrofy ostro kontrastujú s bezmocnosťou a čistotou nahoty dieťaťa a jeho nezištnej existencie.
Inscenačný tvar je syntetickým dielom aj vďaka vynikajúcej hudobnej zložke. Dominantná živá elektroakustická hudba v podaní len dvojice hudobníkov, Ladislava Pálmaiho a Mareka Žilineca, vytvára plnú zvukovú rovinu, ktorá je samostatnou zmysluplnou jednotkou dokresľujúcou celkovú atmosféru jednak ťaživého, ale aj jemne ironicko-pichľavého názoru tvorcov na dnešnú dobu, na časy virtuálne, izolovane pandemické, ale aj, našťastie, ešte vždy v tom bazálnom pocite stále ľudské.
Inscenácia Brave new life je režijne naprogramovanou audio-vizuálnou, hudobno-svetelno-pohybovou kompozíciou so silným autorským príbehom. Samotný ironizujúci text plnohodnotne dotvára a dopĺňa atmosférotvorná, živo produkovaná hudba a premyslený emotívny, ba až sugestívny pohyb zahŕňajúci gestá veľké, napäté i vláčne, ako aj výraznú mimiku, a to celé je popretkávané spleťou vizuálnych výpovedí z nových médií. A vo chvíli, keď si divák môže domodelovať celú skladačku predstavenia, všetky vypovedané i len naznačené otázky i témy, prichádza úder od inscenátorov v podobe záverečnej prenikavej skladby spojenej s agresívnou svetelnou šou, ktorá by slabšej náture mohla spôsobiť i epileptický záchvat. Nič to ale, našťastie, nemení na výpovednej a estetickej hodnote inscenácie. A mimochodom, už ste dnes surfovali po internete?

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.