Virtualita a realita

Autor a réžia: Viliam Klimáček
Kostýmy a rekvizity: Renáta Ormandíková
Scéna: Silvia Makovická
Hudba: 8-bit orchestra
Hrajú: Monika Horváthová, Marta Maťová, Peter Ondrejička, Martin Meľo
Premiéra: 23. januára 2020, Divadlo GUnaGU Bratislava
Hoci sú technológie, sociálne siete a virtuálny svet súčasťou našich každodenných životov, počet inscenácií, ktorými si slovenské divadlo všíma túto tému, doteraz nie je vysoký.
Divadlo GUnaGU ako komorné divadlo mestského typu má všetky predpoklady na to, aby reflektovalo súčasné témy, a aj tak robí. V inscenácii ONLINE, ktorú označuje za rodinnú komédiu, stavia pred seba veľkú výzvu: prehovárať bude k publiku, ktoré zároveň tvoria rodičia aj ich deti.
Takmer sedemdesiatminútová inscenácia Viliama Klimáčka pritom väčšinou udržiava dynamické tempo a ponúka herecky dobre zvládnuté minietudy rôzneho druhu, ktoré však zreteľne spája virtuálny priestor. Je to paralelný svet, v ktorom existujeme dennodenne takmer všetci. Chceme a snažíme sa byť online, pretože to dnes znamená byť IN, byť informovaný, v spojení so svetom, byť tam, kde sú všetci a kde sa odohráva všetko dôležité.
Úvodnou bránou do inscenácie je citát Manfreda Spitzera, nemeckého neurológa a psychiatra, ktorý zaviedol termín digitálna demencia v rovnomennej knihe. Už prvé slová, ktoré odznejú, prinášajú teda aj kritický tón voči zobrazovanej téme: hovoria o mladých ľuďoch, ktorí majú zvýšeným používaním najnovších technológií problémy s pozornosťou, pamäťou a koncentráciou. Nasleduje obraz prapradávnej, prehistorickej spoločnosti, ktorá hľadala úniky z nudy a nadbytočného voľného času rôznymi svojskými podobami hier. Tento úvod charakterizuje okrem skratkovitosti výrazný humorný tón.
Počítačové hry staršieho dáta Super Mario Bros a Princ of Persia, na ktoré sa spomína v prvej časti nazvanej Retrohry, sú tituly, ktoré tínedžer dnes už datuje tiež niekam do praveku – do času, keď hry ešte hrali jeho rodičia. Klimáček tieto hry oživuje najmä vonkajšími atribútmi (priliehavá rola Martina Meľa, ktorý v charakteristickej supermariovskej čiapke preskakuje pomyselné 2D komíny a iné prekážky) a neskrýva ani mierny výsmech z ich naivnej a banálnej príbehovej línie. Výlet do „gamerskej“ minulosti pokračuje návštevami hier Doom a Pokémon, dvojice vybranej aj pre protikladnosť: tá prvá je deštrukčná „strieľačková“, tá druhá milá, nenásilná, uletená. Pozoruhodným hereckým výkonom Marty Maťovej je stelesnenie protagonistky Lary Croft, novodobej hrdinky rovnomenného filmu aj počítačovej hry. Superhrdinka je inscenátormi načrtnutá vonkajškovo niekoľkými atribútmi (charakteristický účes, výrazné poprsie a ikonické biele tielko). Divácky vďačné je napríklad jej stvárňovanie rôznych spôsobov smrti, ktoré sú alternatívami v spomínanej hre.
Na tomto mieste sa zatiaľ akoby najmä ilustratívna a humorne odľahčená atmosféra láme, pretože Klimáček nás konfrontuje s prvým z kameňov úrazu virtuálneho sveta. Na príbehu partnerskej dvojice a ich odcudzení líči problém emocionálnej nevery spojenej so závislosťou od hry. Mladý muž (Peter Ondrejička) sa zamiluje do obrazu Lary Croft natoľko, že nedokáže fungovať s vlastnou ženou a končí u psychiatra. Hoci predsa len trochu dotiahnutý ad absurdum, Klimáček tu jasne tlmočí problém, stále častejšie sa vyskytujúci u mužov, ktorí trávia čoraz viac času online na úkor reálneho života, sveta a vzťahov: virtualita v slastiach natoľko prekonáva realitu, že v nej už muž nehľadá len dočasné útočisko, ale z nej už v podstate nechce odísť ani sa vrátiť do reálneho sveta.
Aj humorná etudka so školopovinným synom a jeho novou hračkou Tamagoči končí napokon „tragicky“: syn vynadá učiteľke do starých vydier a hodí po nej kvetináč (!). Neschopnosť syna odpútať sa od elektronického priateľa vyústi nielen do jeho problémov so školou, ale končí aj rozvodom rodičov.
Podtitul inscenácie v znení Ako sa nezblázniť z vlastných detí, keď stále hrajú Fortnite? odkazuje k megapopulárnej počítačovej hre súčasnosti. Treba uznať, že ak ste aj predtým o tejto hre vôbec nič nevedeli, z divadla odídete poučení. A čo viac, aj vám ju pomerne plasticky priblížia. Silvia Makovická pre túto časť vytvorila veľmi zaujímavú scénu s množstvom nepotrebných vecí a harabúrd, akúsi pivnicu v opustenom dome, do ktorého prichádza ako „avatar“ Marta Maťová. Pohybmi, gestikou aj mimikou verne imituje herné postavy počítačových hier, najmä ich neplynulé, trhané pohyby končatín. Je to skutočne príťažlivá časť inscenácie – približne polovica publika sa identifikuje s obľúbenou hrou a zabáva sa na humornom podaní, druhá polovica sa zoznamuje s tajmi trávenia času svojich detí a dostáva explikáciu tohto virtuálneho sveta, ktorý je pre ňu neznámy. Herci Monika Horváthová a Peter Ondrejička sú tu skôr akýmisi sprievodcami alebo moderátormi – pre celú inscenáciu platí, že oproti druhej hereckej dvojici dostávajú o niečo menej priestoru na rozohranie výkonov. Výhodami štvorice hercov sú okrem ich neopozeraných tvárí aj schopnosti rýchleho strihu a komického výrazu. Flexibilnosť v prístupe k rôznym etudám je vlastná najmä Marte Maťovej, Martin Meľo väčšinou vyniká vo vlastných overených hereckých polohách (plachosť – ťarbavosť – naivnosť – introvertnosť a pod.).
Osobitnou líniou sú v inscenácii edukatívne „okienka“ – napr. o kyberšikane. Dvojica kamarátok naletí neznámej identite z instagramu a nevedomky sa podelí o svoje  fotky v plavkách s neznámym mužom. Dvaja tínedžeri zase považujú za ohromnú srandu dať falošný tip špeciálnej zásahovej jednotke, ktorá vyšle komando do detskej izby hráča Fortnite, zatiaľ čo kamera to všetko sníma a prenáša online. Kým prvá situácia je ľahšie prenosná do našich súradníc, druhá  je skôr „pikoškou“, zrejme odpozeranou zo života americkej mládeže. Spomínané náučné časti však prinášajú so sebou aj jeden problém. Kým mimoumelecky možno privítať apelatívnosť, akou inscenácia otvára celospoločenské problémy tínedžerského sveta, pri umelecko-kritickom pohľade, žiaľ, platí, že úderné heslá posúvajú dielo do edukatívnej či až moralizátorskej roviny (napr. zakončenie príbehu o kyberšikane stredoškolákov prehovorom herečky: „Ak si svedkom kyberšikany, pomôž obeti. Možno raz pomôže niekto tebe.“).
Príkladom invenčného režisérskeho rozohrania témy (s tajomstvom, gradáciou, miešaním vážneho až skoro trápneho s ironickým a smiešnym) je stretnutie dvojice japonských žien pri čaji. Cez akoby obradný spôsob komunikácie tejto dvojice Klimáček tlmočí reálny jav, ktorý vytvára vysoko technologizovaná spoločnosť súčasného Japonska. Je ním takmer hrôzostrašný príbeh japonských hikikomori – mladých mužov, ktorí si zvolili spôsob života bez vychádzania z vlastnej detskej izby. Nezdary počas štúdia, neschopnosť nájsť si dievča či inak si vytvoriť uspokojivý život ich prinútila ostávať celé dni zavretými, pričom sa venujú najmä online gameingu a čítaniu komiksov. Aj keď to znie ako kuriozita, v Japonsku je vraj milión takýchto mužov (18- až 25-ročných). Aj tu Klimáček, ak to tak možno povedať, v zhode so Spitzerom vystríha pred nadvládou technológií, ktorá môže mladého človeka prevalcovať a zmeniť jeho život na väzenie, hoci aj dobrovoľné, vo virtuálnom svete.
V úvode naznačený rozpor, ktorý prináša so sebou (najmä vekovo) rôznorodé publikum, kladie na javiskový tvar aj veľké nároky. Prihovárať sa – úspešne a zrozumiteľne – zároveň dvom „cieľovkám“ nie je vôbec jednoduché. Miestami sa to  inscenácii ONLINE darí viac, niekde možno aj menej, ale podľa intenzívnej diváckej odozvy sa v zásade tento problém podarilo preklenúť. Výsledkom je divadelný titul, na ktorý sa rodič nemusí hanbiť vziať svoje väčšie dieťa, ktoré vyrástlo z divadelných rozprávok a ktoré už možno začína vnímať divadlo ako anachronizmus. Že toto stretnutie tínedžer nebude považovať za trápnu stratu času, je, myslím si, napokon dostatočným víťazstvom.

Zuzana Ferusová

Zuzana Ferusová vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v odbore slovenský jazyk a literatúra – estetika. Literárnokritické príspevky uverejňovala v Slovenskej literatúre, Kultúrnom živote, Knižnej revue a denníku SME, dodnes prispieva do mesačníka RAK. Po štúdiu pôsobila v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied, v oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia. V roku 2011 ukončila magisterské štúdium na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v odbore teória a kritika divadelného umenia. Články o divadle a recenzie uverejňuje v časopise kød a denníku SME. Pre Divadelný ústav pracovala ako redaktorka edičného oddelenia. V rokoch 2012 - 2014 bola predsedníčkou Slovenského centra AICT.