Federico Garcia Lorca v nitrianskom dome

Federico Garcia Lorca – Anna Saavedra: Dom
Preklad: Vladimír Oleríny, Marián Amsler
Dramaturgia: Marie Špalová, Magdaléna Žiaková
Scéna: Juraj Kuchárek
Kostýmy: Marija Havran
Hudba: Ivan Acher
Réžia: Marián Amsler
Účinkujú:
Bernarda: Daniela Kuffelová
Maria Jozefa (Bernardina matka): Žofia Martišová
Adela (Bernardina dcéra): Nikolett Dékány
Poncia (slúžka): Eva Pavlíková
Angustias (Bernardina dcéra): Lenka Barilíková
Martirio (Bernardina dcéra): Barbora Andrešičová
Magdalena (Bernardina dcéra): Andrea Sabová
Federico Garcia Lorca (básnik): Peter Oszlík
Muž, Kulisár, Popravca, Ramon Luis Alonzo (falangista), Salvador Dali, Luis Buñuel, Rafael: Tomáš Stopa
Na úvod vyberám z výrokov nitrianskych divákov DAB (osobná anketa) po premiére drámy Federica Garcia Lorcu Dom. Popri obligátnych odpovediach typu „Páčilo sa mi to.“, „Herci to zvládli.“, „Mali pekné kostýmy…“ sa niektorí priznali, že hre veľmi nerozumeli, ale prečítajú si bulletin. Tvorcovia inscenácie Dom v mediálnych rozhovoroch, ale hlavne v bulletine k predstaveniu upozorňovali divákov na skutočnosť, že ide o nové a netradičné uvedenie Lorcovej drámy Dom Bernardy Alby v nitrianskom divadle. Rátali s tým, že mnohí diváci si pamätajú slávnu inscenáciu tejto drámy v réžii Jozefa Bednárika a mohlo by ich to zvádzať k porovnávaniu. Ak uvedenie hry Dom po voľbách niekto pokladá za omeškané a neaktuálne, naráža tým na politické pozadie Lorcovej hry, ktoré mapovalo stav Španielska pred druhou svetovou vojnou, miestami pripomínajúci posledné dekády odchádzajúcej slovenskej vlády. Aj preto uvedenie hry Dom treba pokladať za živé a aktuálne.
Dramaturgický výber je zdôvodnený 70. výročím založenia divadla a minuloročným 40. výročím uvedenia Bednárikovej inscenácie Dom Bernardy Alby. Môžeme v tom vidieť snahu dôstojne osláviť dlhoročné trvanie divadla dielom, ktorého hodnoty preveril čas a pritom oslovuje aj dnešného diváka. Autori a následne aj režisér Marián Amsler sa rozhodli Lorcovu drámu obohatiť o novú líniu, ktorá sa viaže na autora. Príbehu dramatických postáv sa iba dotýka, dopĺňa ich o nové významové i formálne dimenzie. Prináša viacero zaujímavých momentov, dotýkajúcich sa nielen priebehu deja, ale aj kompozície či scény. V novej línii sa využíva publicistický štýl v podobe rozhlasových správ a dialógov o situácii v Španielsku. Je nositeľom iného jazyka, štýlu, prináša iné informácie, dobovú realitu, čo sa odlišovalo napríklad od surrealistických rozhovorov F. G. Lorcu s jeho homosexuálnymi priateľmi (Salvador Dali, Luis Buñuel). V ich dialógoch sú zakomponované hlavné Lorcove „previnenia“ (politické názory, moderné umenie, homosexualita), za ktoré bol v roku 1936 zastrelený. Lorca v monológoch často hovorí o svojom tragickom životnom pocite. Cíti sa osamelý, opustený, nepochopený, uzavretý v akejsi fantazijnej spoločenskej i osobnej klietke. O nastupujúcom fašizme Lorca vypovedá metaforicky i priamo, čím sa vytvára opozícia osobné-spoločenské. Napriek tomu sa v istých bodoch obe línie dotýkajú. Ich dotyk nastáva v akýchsi mini vrcholoch, kde sa tak autor, ako aj niektoré z postáv snažia uniknúť z danej situácie.
Autori drámy Dom chcú F. G. Lorcu predstaviť ako básnika so silou intelektu a umeleckého cítenia. V jednom prípade sa dostávajú tieto dva štýly, teda umelecký a publicistický, do výrazného významového kontrastu. Najprv sa číta správa z novín: „Aj naša krajina potrebuje rýchlu pomoc. Morálny život je ohrozený. Nečestnosť, korupcia a zlodejstvo rozsieva nenávisť. A toto všetko sa skrýva za toleranciu, slobodu prejavu, demokraciu. Lebo kto vidí a hovorí nám pravdu? Musíme niečo robiť, a rýchlo, aby nebolo neskoro. Zobuďte sa, zastavte mor tohto storočia. Vytlačte túto špinu za hranice štátu! Zastavme túto ideológiu smrti! Smrť homosexuálom.“[1] A vzápätí nasleduje Lorcov básnický výstup: „Smrť homosexuálom! / Smrť láske, / nech hviezdy žiaria ako dýky! / Zajtra už budú z lások iba kamene! / Smrť príbehom. / Smrť spomienkam. / Smrť tvojim slovám, tvojim očiam, tvojej pleti / Smrť mne. Smrť tebe. / Nebo je hlinené / A hlina plná svetla /“.[2] Básnickú reč tejto časti následne preberajú aj Bernardine dcéry, ktoré sa nachádzajú v rovnako tragickom postavení. Básnický text sa viac prihovára emóciám, kým publicistický oslovuje rozum a je nositeľom aktualizačného aspektu. Nositeľom prvej línie je postava F. G. Lorcu v podaní Petra Oszlíka. Druhou líniou je výrazne upravená dráma Dom Bernardy Alby. Z pôvodného textu ostalo torzo. Autori ponechali iba nosné časti príbehu a niektoré výpovede postáv o sebe i ostatných spolutrpiacich. Originál vypovedá o tyranii, zlobe, sebectve, falošnej mravnosti, fyzickom i duchovnom útlaku, ale aj o osamelosti a pochopení, o túžbe po láske a erotickom vyžití, ale hlavne o slobode v každom slova zmysle. Tieto emócie sú doslova skondenzované v upravených prehovoroch ženských postáv, ktoré niekedy nestačia vyjadriť celú škálu zatajovaných pocitov.
Morálka je lajtmotívom Lorcovej pôvodnej hry. Je to však iba nápodoba, akási forma pseudomorálky, ktorú vytvára matka stanovením doby a formy smútenia za manželom. Hoci mala Bernarda dvoch manželov a štyri dcéry, nedokázala prekonať svoje vnútorné utrpenie a možno aj preto fyzicky i duševne týrala svoje dcéry a svoje okolie ubíjala bigotnosťou a mocenskou nadradenosťou. Antihumánnosť jej vnútra sa prejavuje v rozličných podobách a je často základným kameňom dramatických stretov. Začína sa zatvorením domu pred verejnosťou a vrcholí samovraždou Adely, čo predstavuje jedinú cestu úniku z matkinho zajatia.
Režisér Marián Amsler stál pred ťažkou úlohou, ale keďže od začiatku svojho pôsobenia v DAB vyhľadával podobné projekty, nebol prekvapený. Aj tu pracoval s inscenáciou, kde sa stretli viaceré divadelné komponenty – slovo, hudba, scéna, kostýmy, osvetlenie atď. A navyše – viac ho zaujala osobnosť Lorcu ako Dom Bernardy Alby. Česká autorka A. Saavedra dopísala do Domu Bernardy Alby postavu dramatika, čím vytvorila samostatnú líniu hry, ktorej sa všetko ostatné malo podriadiť, teda aj pôvodná dráma. Režisér mal k dispozícii dve línie a musel vytvoriť spôsob ich spolužitia na scéne s tým, že Lorcova bude dominantná. Napriek tejto snahe opäť zvíťazila dráma uväznených žien, na čo potleskom reagovalo publikum. Tento dojem možno vyvolal odlišný jazyk oboch línií, ako aj spôsob prístupu k prejavu žien a Lorcu. Drámu rodiny rozohrávali všetci účinkujúci pred očami príjemcu, o osobnej dráme a tragickom skone Lorcu sa iba hovorilo. M. Amsler sa snažil odlíšiť obe línie rozličnými divadelnými prostriedkami. Použil spôsob skladačky, kde sa jednotlivé výstupy od seba oddeľovali napríklad stronzom postáv, zatmievaním a pod. Niekedy sa obe línie prelínali, no málokedy sa ich predstavitelia fyzicky stretli. Bolo to možno iba vo výstupe, kde sa Bernarda dotýka Lorcu.
V Amslerovej réžii má dôležitú úlohu svetlo. Nielen rámcuje príbeh, oddeľuje niektoré výstupy, ale prispieva k vytváraniu atmosféry, k stupňovaniu dramatickosti, charakteru a pocitu postáv atď. Nie je iba neutrálnou súčasťou scény. Tá svojou jednoduchosťou núti účinkujúcich k jej maximálnemu využitiu. Pohybom a umiestením na javisku vyjadrujú svoje emócie. Takmer prázdny priestor s holými stenami je rovnako väzením pre Lorcu, ktorý čaká na svoj ortieľ, podobne ako sedem žien, odsúdených na smútenie. Jediným dominantným predmetom na javisku je pomarančovník, zastupujúci Andalúziu, Granadu a horúce leto, teda miesto a ročné obdobie príbehu. Ale zástupne je aj ovocím poznania. Voľba uvedených divadelných výrazových prostriedkov umožnila tvorcom miestami surrealistický a metaforický pohľad na realitu.
Podľa slov autorov sa jednotlivé časti vyberali tak, aby sa zachoval charakter príbehu a zdôvodnilo sa konanie postáv. Tie sú vykonávateľkami autorských i režijných zámerov. Režisér im pripísal (kostýmom i líčením) – hlavne na začiatku – akýsi panoptikálny tvar. Svojím výzorom a pohybom tvorili pevný celok, z ktorého sa iba čas od času vymkla niektorá postava. Prirodzene, najviac a najvýraznejšie Bernarda v podaní Daniely Kuffelovej. Jej „železná“ lady by bola viac zodpovedala autorskej predstave, keby nebola miestami upadala do hystérie, ktorej sa niekedy neubránili ani jej dcéry. Úspešne sa jej však vyhla Eva Pavlíková ako slúžka, tvoriaca protipól k nemilosrdnej Bernarde. Jej matku Mariu Jozefu zahrala herečka z Bednárikovej inscenácie Žofia Martišová. Zaujímavo riešené kostýmy Marije Havran vytvárali španielsky kolorit drámy. Keďže každý kostým bol inak ladený, pomáhal pri rozlišovaní charakteru jednotlivých postáv, ktoré sa vďaka skrátenému textu nemohli výraznejšie prejaviť.
Aj keď nemáme v úmysle porovnávať Bednárikovu réžiu s Amslerovou, neodpustíme si poznámku. V prvej inscenácii dokázal režisér zmeniť každú herečku od základu tak, že odrazu to boli „iba“ Lorcove postavy, nie členky miestneho divadla. Žiaľ, tento zázrak sa tentokrát nekonal, čo však neznamená, že Amslerova réžia či výkony hercov neboli zaujímavé a podnetné. Dráma Dom v roku 2020, podobne ako Dom Bernardy Alby v roku 1979, bol titulom, ktorý prišiel v pravý čas, aby vzbudil záujem o človeka, o jeho miesto v aktuálnej dobe, o hodnoty, ktoré sú všeľudské a prežívajú v kvalitnom umeleckom diele.

---

[1] Citát zo scenára. In: Anna Saavedra – Federico Garcia Lorca: Dom (bulletin k hre Dom. Nitra: DAB, 2020, s. 11).[2] Tamže.
–>