Rozprávka naruby v 21. storočí v BBD

Dáša Krištofovičová: O dvanástich mesiačikoch
Dramaturgia: Silvia Vollmannová
Scéna, kostýmy, bábky, réžia: Dáša Krištofovičová
Hudba: Dalibor Kocián
Texty piesní: Vlado Janček
Autor fotografií: Ivo Fandel
Premiéra: 11. 10. 2019, Bratislavské bábkové divadlo
Bratislavské bábkové divadlo pripravilo ako druhú inscenáciu v sezóne 2019/2020 „klasickú rozprávku na neklasický spôsob“ v rámci línie, ktorú nastavilo umelecké vedenie divadla. Rozprávky na netradičný spôsob alebo tiež zvané rozprávky naruby, v ktorých sa parodujú klasické rozprávky, majú korene už v Československu v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, kedy sa objavuje autorská rozprávka, písaná aj pre bábkové divadlo, ako svojbytný žáner (o. i. napr. rozprávky Josefa Ladu či Františka Langera).
Tvorba Bratislavského bábkového divadla pre deti vo veku od 6 do 10 rokov sa pod vedením Kataríny Aulitisovej uberá práve smerom autorskej rozprávky. Po uvedení inscenácie Chronoškriatkovia podľa súčasnej literárnej predlohy ponúklo BBD autorskú modifikáciu klasickej rozprávky O dvanástich mesiačikoch. Tvorcovia pod vedením výtvarníčky a režisérky Dáši Krištofovičovej uchopili klasickú rozprávku v štýle paródie. Pri úvahe o recipientovi tejto malej inscenácie sa natíska otázka, ako je zvolený posun efektívny, kam klasickú rozprávku posúva, a pre koho je v konečnom dôsledku inscenácia určená, koho má pobaviť a komu má sprostredkovať svoj obsah. Komický účinok (ktorý by však mal by byť trochu inteligentný) môžu v tomto prípade pochopiť skôr dospelí. Deti, keďže nemajú skúsenosť, nemajú šancu identifikovať rámcovanie príbehu, založené na princípe myšlienky oľutovania hriechu a jeho odpustenia – resp. jej parodizovanie či ironizovanie. V bratislavskej inscenácii bolo možné rozpoznať snahu o zábavný charakter inscenácie. Parodické vyznenie sa zvyčajne dosiahne zmenou polarity kladných a záporných hrdinov. V prípade spracovania rozprávky O dvanástich mesiačikoch je táto eventualita iba naznačená, z čoho vyplýva nevýraznosť charakterov postáv, ktoré nie sú príťažlivé ani pre deti, ani pre dospelých, podobne ako rozpačitý humor celej inscenácie. Paródia na etické princípy aj medziľudské vzťahy, ktoré sú iba neurčito naznačené, oslabuje základný príbeh.
Macocha a Holena prichádzajú do čakárne večnej spravodlivosti. Hra sa začína nie veľmi vkusným dialógom o tom, že Macoche treba „toaleťák“, a že aj Holene treba cikať. Potom sa dve hlavné protagonistky dohadujú, kto zoberie zvoniaci telefón. Hlas z nebíčka po dlhom naťahovaní oznámi, že žiadosť Macochy a Holeny na umiestnenie do nebíčka bola zamietnutá. Nebíčko žiada, aby si žiadateľky priznali svoje chyby. Macocha sa rozčuľuje, že už čakajú 77 rokov na to, aby sa dostali do neba. Holena pritom konštatuje, že premárňuje svoju mladosť (čakaním 77 rokov ?!) a Macocha svoju starosť. Hovor s nebíčkom pokračuje opäť v nudnom dialógu o tom istom, keď ho presviedčajú, že boli dobré. Holena s Macochou nakoniec formálne ľutujú svoje chyby, ale nevedia konkretizovať ktoré. Nebo im pripomenie, že šlo o chyby týkajúce sa Marušky. Tie odmietajú, no napokon sa rozhodnú spomenúť si, ako to celé bolo. V retrospektíve sa začne odvíjať príbeh s Maruškou. V inscenácii tvorcovia použili viacero bábkarských, no trochu zastaraných princípov. Základom na ilustráciu príbehu s Maruškou boli plošné bábky s nalepenými fotografickými hlavami – portrétmi bábkohercov. Pekný výtvarný nápad, ktorého princíp sa však rýchlo opozerá. Začína sa odohrávať aktualizovaný príbeh, ktorý poukazuje na dôsledky rýchlej doby, prinášajúcej nedostatok času rodičov na deti. Tato stále cestuje za prácou, rodinné vzťahy sa začínajú kaziť. Príbeh pokračuje podľa klasickej rozprávky, Maruška všetko v dome upratuje, varí, stará sa o domácnosť, Macocha s Holenou priberajú (citát zo scenára: „Macocha a Holena (bábky) prdia a tým schudnú.“). Oproti klasickej rozprávke sa aj Holena snaží dostať Tatovu pochvalu tým, že tiež chce upratovať, no nevie ako. Macocha ju toľko odhovára, až napokon Maruška všetko zase urobí. Holena viní Marušku, že ju vždy s upratovaním predbehne, preto Marušku posielajú v zime na fialky, aby mohla Holena zatiaľ upratať. Maruška prinesie fialky, potom jahody. Jabĺčko, ktoré chce Maruška dať Tatovi, aby si nemusel umývať zuby, pretože býva veľmi unavený z práce, jej mesiac September odmietne dať. Nakoniec Tato vyhreší Marušku, prečo šla po jabĺčko, keď si môže umyť zuby pastou a kefkou. Hra končí oľutovaním viny Macochy a Holeny, ktoré zamrzli, keď išli hľadať Marušku. Macocha a Holena sa dostanú do neba, kde raj znamená mať pekné šaty, byť na pláži, jesť cukríky, čokoládu a vyprážaný syr s kečupom…
Nebýva mojím zvykom opisovať dej, no v prípade tejto parodizovanej rozprávky to považujem za dôležité. Slabý text bez literárnej hodnoty je síce rozprávaný súčasným jazykom, no dej skôr retarduje, než posúva dopredu. Často opakované repliky nepôsobia vtipne. Rozprávka stratila svoju poéziu, krehkosť aj morálny aspekt. Jej adaptácia nepriniesla hodnotovo (eticky ani esteticky) nič lepšie než klasická pôvodina. Inými slovami povedané, ak to takto chcelo byť, tak tento novotvar nenaplnil ambíciu vtipnej súčasnej rozprávkovej hry,  ani inteligentnej paródie na ňu. Bol skôr paródiou na „svetovú spravodlivosť“, spochybňujúc základné etické normy, akými sú zmysel pre čestnosť a spravodlivosť.
V inscenácii vystupovali dve bábkoherečky – Margaréta Nosáľová a Miroslava Dutková vo viacerých úlohách. Ľubomír Piktor a Andrej Šoltés prepožičali svoje hlasy ako Hlas z archívu a Hlas z nebíčka. Obidve bábkoherečky v snahe veselo interpretovať text pôsobili značne strnulo. Renomovaná bábkoherečka Margaréta Nosáľová sa evidentne v texte takéhoto charakteru v postave Macochy necítila dobre. Tento typ humoru jej nesedí. Je to krehká herečka, ktorá počas svojej kariéry v ŠBD a BBD úspešne hrala množstvo významných rolí. Sú jej blízke poetické a dramatické interpretácie. Jednoducho – obsadenie možno považovať za režijnú chybu. Otázne je, či mala režisérka šancu na výber. Ako sa ukazuje, vo viacerých inscenáciách BBD sa štýl herectva dostáva do polôh klaunsko-parodických, blízkych divadlu PIKI. Nie všetci herci sú však na tento štýl stavaní. Nedá sa mechanicky preniesť štýl, ktorý môže mať nezávislé divadlo, na divadlo so širším poslaním. Bratislavské bábkové divadlo je divadlom kamenným, predovšetkým inscenačným, ktoré spravidla rešpektuje estetické i etické hodnoty tvorby pre deti a mládež vo svojom širokom estetickom tvorivom spektre rôznych divadelných prístupov.
Zámer umeleckého vedenia dať príležitosť tvorcom mladej generácie je dobrou cestou, avšak záhadou zostáva, prečo produkcie zjavne talentovaných mladých slovenských tvorcov v BBD kvalitatívne nevychádzajú (napr. aj inscenácia O rybárovi a zlatej rybke).
Tentoraz sme boli tiež svedkami nevydarenej inscenovanej rozprávky, pravdepodobne určenej pre prezentáciu v škôlkach. Toto javiskové dielko, hrané na javisku Bratislavského bábkového divadla na Škultétyho ulici v stiesnenom sedení a stiesnenom hracom priestore, zjavne nudilo deti a otrávilo dospelých.

Ida Hledíková

Ida Hledíková je divadelná kritička a teatrologička. Venuje sa výskumu bábkového divadla, prekladá odbornú divadelnú literatúru najmä z poľského jazyka, zúčastňuje sa na divadelných, televíznych a filmových festivaloch ako členka poroty, v súčasnosti pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.