O tajomných veciach násťročných

Xénia Dragunská: Tajomný maják
Preklad: Ivana Kupková
Dramaturgia: Iveta Škripková
Scéna, kostýmy a bábky: Katarína Caková
Hudba: Elia Moretti
Réžia: Júlia Rázusová
Účinkujú: Ivana Kováčová, Marianna Mackurová, Andrej Polakovič, Alena Sušilová, Filip Štrba, Mária Ševčíková a. h.
Kapela: Dodo Šamaj
Je až prekvapivé, ako prudko narástol počet inscenácií, ktoré slovenské divadlá venovali špeciálne mládeži, teda divákom a diváčkam starším ako dvanásť rokov. Od začiatku sezóny uviedli inscenácie pre teenagerov Divadlo Jána Palárika v Trnave (Nemá trieda), Divadlo LUDUS v Bratislave (Naše šaty!), Slovenské národné divadlo (Cudzô), Ansámbel nepravidelného divadla z Banskej Štiavnice (EX-trémisti – hrdinovia, ktorí stratili strach) a bratislavské Divadlo GUnaGU (Online). Ide o výsostne pozitívny trend. Inscenácie pre špecifickú divácku skupinu poväčšine podporujú myšlienky tolerancie, dovzdelávajú z histórie politických totalít, či reflektujú súčasnú dobu, v ktorej sa značná časť dňa mladých ľudí odohráva online.
Aj banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí prispelo k divadelnej ponuke pre násťročných divákov a diváčky. BDnR dlhodobo tvorí pre široké vekové spektrum. Mnohé ich inscenácie určené dospelým sú vhodné aj pre teenagerov. V prípade tej najnovšej sa však na špecifickú vekovú kategóriu a jej blízke témy zamerali cielene. Už pri výbere textu hľadali taký, ktorý je určený špeciálne pre mládež. Tip na súčasnú ruskú autorku Xéniu Dragunskú priniesla vo fáze hľadania vhodnej predlohy režisérka Júlia Rázusová. S jej poviedkami sa stretla pri práci v Slovenskom rozhlase. Spisovateľka – dramatička, scenáristka a prozaička značnú časť svojej tvorby venuje práve násťročným. Taká je aj hra, ktorá sa v origináli volá Plávky. Na objednávku divadla ju preložila Ivana Kupková. Po konzultácii s autorkou ju však u nás uvádzajú pod názvom Tajomný maják, keďže titul Plávky nebol pre slovenský kontext zrozumiteľný – mal by totiž zastupovať ťažko nahraditeľný výraz pre „nezrelé“, no jedlé huby.
Hlavnými postavami sú Aňa a Amaranta. Dvanásťročné kamarátky trávia leto v malej rybárskej obci, v ktorej sa obyvatelia dobre poznajú. Komunitu tvorí aj Anina mama, jej partner Toľa Tupelo, Amarantini príbuzní a miestni obyvatelia ako predavačka a policajti. Dôležitá je postava Saňu Bicyklistu. Dopĺňa nielen osadenstvo obce o „miestnu postavičku“, ale to, ako sa k nemu správajú, vypovedá o ostatných postavách. Muž má nezrozumiteľnú reč a možno ľahkú mentálnu retardáciu. A možno nie. Možno je úplne normálny, len ľudia z neho spravili miestneho blázna. Stačilo, že sa odlišoval… Spoluobčania ho nerešpektujú a nesprávajú sa k nemu ako k normálnemu človeku, pomôžu mu akurát tak potravinami, ale aj tie sú svojou kvalitou vhodné skôr pre mačky ako pre neho. Deti sa mu posmievajú.
Hnacou silou zápletky je tajomný muž, ktorý prichádza (ako za krátko vyjde najavo – vracia sa) do obce. Dramatička postavu nazvala Človek. Hovorí o sebe, že bol pestúnom princov a princezien, podľa jeho konania a rozprávania by sme mu mohli dať prívlastky prírodný muž, liečiteľ, cestovateľ po neznámych destináciách. V miestom obchode si kupuje len mlieko, žiaden alkohol a slušne sa správa k Saňovi. Predtým, než sa nasťahoval do starého domu, chodievala tam Aňa („Je to moje miesto. Pre každý prípad. Moje tajné miesto!“[1]). Keď po hádke s mamou znova ide do svojho útočiska, stretne ho tam. A tak začína priateľstvo medzi dvanásťročnými dievčatami a mužom bližšie neurčeného veku, no z kontextu je jasné, že je starý asi ako rodičia dievčat. Spolu trávia čas v dome, ktorý on svojpomocne rekonštruuje, na prechádzkach lesom i hľadaním tajomného majáka, ktorý by tam podľa jeho rozprávania mal byť, pretože kedysi tam bolo more. Rodičia dievčat však tieto stretnutia neschvaľujú. Muž nereaguje na ich výzvy, aby sa odsťahoval, tak ho surovo zbijú a dom podpália. (Táto časť je v inscenácii len naznačená, na rozdiel od hry, kde je bitke a stavu po nej venovaných viac obrazov.)
Skvelá Dragunskej hra je napísaná tak, že si jej čitateľ môže sám interpretovať, čo je tajomný muž zač. Je pozitívnou postavou, človekom, ktorý vnesie do života dievčat pochopenie, originalitu, úprimnosť a záujem o ne a stáva sa obeťou svojej inakosti, pretože nezapadne do letargickej pijanskej komunity? Alebo je to sexuálny predátor, ktorý premyslene opantáva dievčatá na prahu dospievania? Obe verzie výkladu hry nesú so sebou dôležitý odkaz. Pri prvej možnosti je o chápaní a rešpektovaní náročného veku dospievania, pri druhej o tom, že je potrebné mať sa na pozore pred nástrahami spojenými s teenagerským vekom.[2] Inscenátorky sa prikláňajú skôr k prvej možnosti, hoci i ony divákov a diváčky nútia položiť si otázku, či je správanie tajomného muža v poriadku. V bystrickej inscenácii čítame najmä príbeh o tom, ako silne zovretá komunita vyobcovala čudáka, pretože bol iný. Nepil a s rešpektom sa správal k miestnemu bláznovi aj k pubertálnym deťom. Režisérka v rozhovoroch objasňovala, že pracovala s ideou hmly. Také je totiž podľa nej obdobie dospievania, keď sa rozhodovanie zmieta medzi citmi a rozumom. V hmle videli dianie aj rodičia dievčat. Podľahli emóciám a vykonštruovali si, že muž je „úchyl“. Všetko, čo vedeli, však boli len zahmlené informácie, ktoré si nesprávne pospájali.
Dramatička majstrovsky zobrazuje náročné obdobie dospievania. Hneď v úvode vidíme obraz vzťahu dcéry a matky. Mama Aňu kritizuje za dlhý spánok, za výzor, za nechuť cvičiť hru na husliach aj za spôsob trávenia voľného času. Porovnáva ju s inými dievčatami, dáva jej za vzor tie šikovnejšie. Odznie aj veta „Prečo človeku nikto neverí, keď hovorí pravdu?“[3] V rozhovore s matkou ju povie Aňa, ale zopakuje ju neskôr aj tajomný muž. Po kritike zovňajšku i zvykov Ani matka dodá: „Kto ti povie pravdu, ak nie ja? Nikto, iba ja. Lebo ja, tvoja mama, som tvoj najlepší a najbližší priateľ.“[4] Táto replika sa viackrát počas hry zopakuje. A je jasné, že je to len fráza. Matka dcéru síce miluje, no nedokáže jej v zložitom životnom období načúvať. Aňa si potom rýchlo vybuduje vzťah k záhadnému mužovi: „Nikoho takého ako ty som nikdy nevidela. Si úplne iný ako všetci dospelí…“[5] Prvým víťazstvom tvorivého tímu je objavenie dramatičky a prinesenie tohto vynikajúceho textu na Slovensko. Hra je výzvou. Je náročná nie len obsahovo, ale aj formálne. Neponúka jednoznačné scénické riešenia. Strieda prostredia deja, pričom veľmi často ide o exteriéry.
Tvorivý tím inscenácie si s náročným textom dobre poradil. Pridali postavu „rozprávačky“, ktorú stvárňuje Alena Sušilová. Je súčasťou diania v obci (hrá aj iné postavy) a jej repliky vznikli zo scénických poznámok. Dramatička v nich venuje pozornosť opisu miesta i opisu pocitov postáv a tiež dejovým skokom. Vďaka tejto postave zabezpečila režisérka dynamické plynutie deja i jeho lepšiu zrozumiteľnosť
Napriek rôznorodosti miest si tvorkyne vystačili s málom a hru inscenovali v neveľkom priestore divadelnej sály BDnR, na scéne, ktorej dominuje biela farba. Celú societu obce stvárnili šiesti účinkujúci herci a herečky. Autorka dala textu podtitul „Krátky príbeh (použiteľný ako literárny scenár hraného filmu)“. Častý strih, ktorý dramatička používa pri výstavbe textu, aj detailné opisy exteriérov naozaj zvádzajú k filmu. Tvorkyne si s tým však výborne poradili. Výtvarníčka inscenácie Katarína Caková navrhla pohyblivé paravány – steny. Režisérka s nimi pracuje veľmi umne. Ich pohyb je presne načasovaný a prirodzene ukončuje jeden obraz, aby plynule pokračoval iný prakticky na tom istom mieste.
Pri navrhovaní kostýmov pracovala Katarína Caková s ideou rybárskej osady. Hercov a herečky odela do vysokých gumových rybárskych nohavíc. S týmto koloritom pracovala aj režisérka – na raňajky položí matka pred Aňu rybaciu konzervu a keď sa snaží vylákať tajomného muža z domu, pripravila hereckú akciu, v ktorej ho doslova chytajú na udicu. Muža od ostatných odlišuje i jeho odev. Nezapadá do uniformity obce. Je bosý, má hodvábny župan alebo voľnú košeľu a klobúk nasadený tak, že mu kryje celú tvár.
Scénu ďalej tvorí niekoľko prvkov, ktoré v danej chvíli pomenúvajú miesto deja – napríklad rybársky čln (respektíve jeho časť – náznak) alebo závesné hojdacie kreslo. Rekvizity definujú jednotlivé postavy. Toľa má večne v rukách fľašu piva, Saňa torzo bicykla, tajomný muž počas scén v jeho dome drží mohutnú šálku s čajom. Teenagerky sa od dospelých odlišujú tým, že sú zobrazené ako bábky. (Ako dospelé túto výnimočnosť strácajú.) Ich použitie sa variuje – buď sú to manekýni alebo si herečky na seba navlečú len vrchnú časť bábky, jednou rukou animujú hlavu, druhá ich ruka predstavuje ruku bábky. Aňa je skôr nežnejšia, dievčenskejšia (jej bábka má vlasy spletené do vrkoča, ktorý jej lemuje čelo). Stvárňuje ju hosťujúca Mária Ševčíková. Krátko pôsobila v Bábkovom divadle Žilina, kde okrem iného stvárnila postavu aj v inscenácii Dievčatko Momo a ukradnutý čas v réžii Júlie Rázusovej. V Tajomnom majáku ide o iný typ postavy – mladší, dievčenský. V prípade Ani zobrazuje jemnú, no vo vnútri sa búriacu dievčinu. Ivana Kováčová našla pre postavu Amaranty zaujímavú štylizáciu, vďaka ktorej sa od Ani odlišuje. Zodpovedá opisom z hry, v ktorých je Amaranta „územčistým dievčaťom s trochu hrubými črtami tváre“. Zdá sa, že je z intelektuálne jednoduchšieho prostredia, veď i svoje netradičné meno dostala podľa postavy z mexickej telenovely. Amarantu teda Ivana Kováčová zobrazuje ako hrubšiu, rurálnejšiu dievčinu. Saňovi venovala dramatička v hre aj niekoľko opisov, čo robí, keď je sám doma – ako sa láskavo stará o mačky. Toto je v inscenácii vynechané. Saňa je však na scéne viackrát prítomný, je jasné, že je často videnou „postavičkou“ obce. Filip Štrba ho zobrazuje opierajúc sa o torzo evokujúce bicykel (jedno koleso a riadidlá), jeho telo je akoby v kŕči. Herec stvárňuje aj Toľu. Je to nie veľmi bystrý muž s pivom v ruke, no rád predvádzajúci svoje telo. Je skôr pasívnym doplnkom energickej Aninej matky, ktorú hrá Mariana Mackurová. Je milá, i rázna, je skôr prirodzená, ustarostenú matku nekarikuje. I scéna, v ktorej dáva dcére facku, vychádza dobre – má napätie i vážnosť a je jasné, že je prejavom matkinho strachu o dieťa.
Tajomného muža stvárnil Andrej Polakovič. V jeho postave sa mieša strach, pokora, odhodlanie i záblesky nádeje. Herec vložil do postavy onú tajomnosť a nejednoznačnosť, ktorú nachádzame už v texte. Je mierny a to aj vo vypätejších scénach. Polakovičov chlapčenský naturel dodáva postave ďalší rozmer a prikláňa ju k spomenutému pozitívnemu výkladu. Alena Sušilová použila svoj prirodzený prejav, ktorý je jemný, pokojne rozprávačský. Neexponuje sa ani v epizodických postavách, ktoré stvárňuje.
Autorom hudby je taliansky hudobník pôsobiaci posledné roky v Čechách a na Slovensku Elia Moretti. Na predstaveniach ju naživo realizuje Dodo Šamaj – hrá na bicie, trúbku a basu. A často aj netradične – udieranie paličky o struny basy, či lyžice o struny huslí. Nejde však len o hudbu „na pozadí“, ale hudobnosť a ruchovosť celej inscenácie. Napríklad nezrozumiteľnosť reči Saňu je zastúpená trúbkou, do ktorej „pľuvavo“ fúka. Rezanie dreva na rekonštrukciu domu zobrazili ako ťahanie sláku po okraji činelu. Práca s nástrojmi teda prispieva k štylizácii a celkovej zvláštnosti – tajomnosti.
Bábkové divadlo na Rázcestí pripravilo ambiciózny projekt. Teenagerom ponúka súčasnú hru, ktorú naštudovala oceňovaná slovenská režisérka. Inscenácia nie je naplnená len pohybovými variáciami hercov, hoci platí, že režisérka stavia na ich sústredených výkonoch a herci nikdy len tak nepostávajú. Dianie naplnila štylizovanými akciami, ako je umývanie zaváracích pohárov, či fyzická etuda, pri ktorej sa z pivo pijúceho Toľu stáva stojan na noty a divadelnosť vytvára aj samotná prítomnosť bábok a výtvarných objektov.
Je potešujúce, že Júlia Rázusová stále, aj po tom, čo sa stala etablovanou a vyhľadávanou režisérkou, tvorí aj pre deti, pre mládež a v bábkových divadlách. Rovnako pozitívny je i fakt, že sa BDnR rozhodlo pre ambiciózny projekt venovaný násťročným. Menej skúseným divákom a diváčkam ale pravdepodobne bude musieť podať pomocnú ruku v podobe lektorského výkladu či diskusie. Výsledný tvar je danému publiku tematicky blízky, no na odčítavanie javiskových akcií miestami náročný.

---

[1] Citát je z hry X. Dragunskej, ktorú BDnR zverejnilo na svojom webe: http://www.bdnr.sk/repertoar/dospeli/tajomny-majak)[2] Táto téma bola v čase premiéry inscenácie na Slovensku nástojčivá aj vďaka kauze zneužívania detí v známom letnom tábore, no i mnohým ďalším menej medializovaným kauzám, ale napríklad aj vďaka dokumentárnemu filmu V síti, ktorý sa zameriaval na sexuálnych predátorov na internete.[3] Citát je z hry X. Dragunskej, ktorú BDnR zverejnilo na svojom webe: http://www.bdnr.sk/repertoar/dospeli/tajomny-majak)[4] Tamže.[5] Tamže.
–>