Divadlo | Spišské divadlo Spišská Nová Ves |
---|---|
Inscenácia | Ivan Stodola – Emil Spišák: Marína Havranová |
Premiéra | 14. decembra 2019 |
Divadelná sezóna | 2019/2020 |
Ivan Stodola – Emil Spišák: Marína Havranová
Úprava a réžia: Emil Spišák
Dramaturgia: Miron Pukan; Sofia Skokanová
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Miroslav Daubrava
Účinkujú:
Jozef Strmeň: Mikuláš Macala
Málika: Mária Brozmanová
Marína: Mária Görögová
Dušan Havran: Adam Herich
Viktor Žiaranský: Tomáš Krištof
Elemír Poludnický: Eduard Valašík
Matúš: Dávid Szöke
Žofka: Veronika Kleščová
Marka: Petra Dzuriková
Prvý Hajdúch: Mikuláš Dzurík
Druhý Hajdúch: Jozef Novysedlák
Inscenácia je súčasťou dramaturgického projektu Slovenské storočie a je venovaná 170. výročiu prvého ozbrojeného vystúpenia Slovákov za svoje práva.
Lekár a dramatik Ivan Stodola (1888 – 1977) pochádzal z rodiny s ochotníckou tradíciou a aktívne hral v ochotníckom divadle v mikulášskom prostredí. Medicínu študoval v Budapešti a Berlíne, kde sa zoznámil aj s profesionálnym divadlom. Písal spoločenské komédie a historické hry. Text romantickej historickej hry Marína Havranová vznikol v roku 1941, počas zúriacej druhej svetovej vojny, a tak je tento príbeh z obdobia meruôsmych rokov akousi paralelou na súdobé spoločenské udalosti. Dnes, keď sa Slováci cieľavedome hlásia ku štúrovskému odkazu a potvrdzujú svoje postavenie v rámci priestoru Európskej únie, vyznieva tento boj o svojbytnosť a rovnoprávnosť nanajvýš zaujímavo. Nie však v tom doslovnom zmysle slova, ale v pochopení dôležitosti vlastného jazyka, špecifickosti národa, komplexnosti histórie malých národov a veľkých svetových dejín.
Čím sa teda Marína Havranová zaoberá? V malom meste horného Uhorska, v garbiarskej dielni majstra Strmeňa, sa sústreďuje protikošutovský odboj a svoje malé centrum tu majú panslávi, podporovaní majstrom Strmeňom, jeho dcérou Marínou, ich priateľmi a napokon aj samotnou pani Majstrovou, ktorá nebola naklonená dobrovoľníckej myšlienke. Vojaci hľadajú revolucionárov a ich pomocníkov, ako aj každý prejav panslavizmu. Strmeňovci sú spriaznení s revolúciou, podporujú ju, pomáhajú raneným vojakom a ukrývajú letáky. Marína sa nielen kvôli svojmu presvedčeniu, ale aj kvôli láske k slovenskému rechtorovi Havranovi takisto zapája do revolučného diania. Počas bojov Havrana postrelia a mysliac si, že umiera, s Marínou zložia manželský sľub. Po návrate domov sa Marína dozvedá o zostrení pohonu na revolucionárov, a zároveň o novom sudcovi Žiaranskom, blízkom priateľovi Havrana i Maríny, ktorého pre suchoty odmietli prijať medzi seba, do slovenského dobrovoľníckeho vojska. Žiaranský je zároveň platonicky zamilovaný do Maríny. Vzniká tak ľúbostný trojuholník na pozadí historických udalostí. Slovenskí dobrovoľníci sú potlačení, ukrývajú sa v garbiarskej dielni, hajdúsi ich vypátrajú a spolu s novým sudcom vypočúvajú. Priznania sa sypú, odsúdenie je nevyhnutné. Napokon Žiaranský pomáha Havranovcom utiecť a sám ukončí svoj život.
Príchod do hľadiska Spišského divadla je zaujímavý. Na scéne sú dominantné tri vizuálne roviny (veľké plátno v pozadí, bočné led stojany a visiace obrazovky). Na obrazovkách upozorňuje nápis na stránku divadla, na voľnú wifi sieť „marina havranova“ a sľubuje súčasne virtuálny online zážitok na divadelnej scéne. Interakcia a online spojenie však nefunguje (a to som bola od začiatku predstavenia pripojená a sledovala som pokyny na obrazovkách – mimochodom, prišli iba raz a po zadaní cesty sa neudialo nič).
Výtvarník Jaroslav Valek zasadil scénu do muzeálneho prostredia. Presne ako v modernom múzeu, umiestnil za šnúry, za ktoré nemajú návštevníci prístup, jednoduchý dobový nábytok, ktorý môžu detailne pozorovať. Zvrchu visia veľmi pekné historické kostýmy, na strane sú svietiace panely s meniacimi sa fotografiami alebo maľbami osobností, v pozadí je zasa nadrozmerné kinoplátno, ktoré ponúka očakávanie iluzórnosti, magického divadelného obrazu, avšak okrem filmových dokrútok v úvodnej časti a statického obrazu miestnosti v časti druhej neponúka nič. Dve obrazovky v popredí sľubujú ďalšiu nadstavbu, ani tá však neprichádza. Obrazovky slúžia len ako didaktické pomôcky. Scéna nevytvára priestor pre realistické hranie. Na vysunutom minimalistickom pódiu sa odohrávajú mizanscény v garbiarstve, zároveň na vyvýšenej lávke vidíme tzv. gánok, teda priestor pred domom, odkiaľ prichádzajú i odchádzajú postavy. Kostýmy Miroslava Daubravu prirodzene dopĺňajú scénografiu, nerušia, neprekvapujú.
Na úvod zaznievajú hymnické piesne, ktoré dodávajú inscenácii punc historickosti. Po čase má hudba už len atmosférotvornú funkciu. Režisér Emil Spišák v prvej časti inscenácie načrtol prierez historickými udalosťami polovice 19. storočia v Rakúsko-Uhorsku a predstavil najdôležitejšie osobnosti, ktoré tvorili slovenské dejiny, vrátane čela habsburskej monarchie a jej štátneho aparátu. Prepojil časti zo seriálu Štúrovci zo začiatku 90. rokov, ktoré boli premietané na kinoplátne s fotografiami osobností na bočných led-obrazovkách, vysvetlivkami základných pojmov, slov, či krátkymi popiskami k osobnostiam i udalostiam tej doby na dvoch visiacich obrazovkách, ako aj s faktografickými opismi udalostí čítanými priamo z tabletov hercami v civile nedivadelným, školským spôsobom. Po takmer päťdesiatich minútach tejto „hodiny dejepisu“ vstupujeme do deja drámy Marína Havranová, v ktorej sa tieto technické prostriedky využívajú už len ako dekorácia a na obrazovkách paralelne s textom na scéne vidíme slovník dobových, cudzojazyčných, či historických termínov, ktoré pomáhajú prekladať „neznáme slová“ a orientovať sa v texte. Zatiaľ čo prvá časť predstavenia je vystavaná filmovo a monologicky z „učebnicových“ textov, druhá časť je samotnou hrou, ktorá hovorí o druhej fáze povstania. V tomto duchu, uvedomovacom a edukatívnom, je ladený aj celý bulletin k predstaveniu. A hoci režijným zámerom bolo sprostredkovať moderné herecké výrazové prostriedky, strih a civilné herectvo, súbor Spišského divadla tieto požiadavky napĺňa len s problémami. Herectvo je prehrávané, štylizované, jemne patetické a staromilské.
Ako už bolo naznačené, herci a herečky vstupujú na scénu spomedzi divákov v hľadisku, ozývajú sa z balkóna a svoje texty čítajú z tabletov, aby podporili myšlienku, že téma histórie sa týka každého z nás a je pre nás ľahko dostupná. Stačí len kliknúť, zapojiť sa do diskusie o našej kultúre, prípadne študovať a rozširovať si obzory. Tento priestor však v ich podaní znie veľmi školometsky, nepresvedčivo, takmer amatérsky.
V hlavnej úlohe Maríny Havranovej sa predstavila Mária Görögová. V prvej, civilnej časti, v ktorej hrá samu seba, sa snaží pôsobiť prirodzene, v druhej časti ako Marína je už presvedčivejšou, sebavedomou mladou ženou, akýmsi takmer feministickým výkričníkom v dobe veľkých mužov. Snaží sa neprehrávať a udržať náznaky civilného herectva pri replikách zvádzajúcich k pátosu. Mikuláš Macala má v úvodnej časti veľký priestor a ako Jozef Strmeň je prirodzený a vo vytváraní postavy presný. Jeho manželku Máliku hrá Mária Brozmanová, ktorá účinkuje len v Stodolovom texte. I napriek snahe jej postava vyznieva preexponovane v geste i reči. Azda najviac pozitívnym prístupom sa preukázal v prvej časti hry Tomáš Krištof s náznakmi civilizmu a prirodzeného, neštylizovaného herectva. Kladie otázky, vytvára herecké situácie v dialógu, ale v druhej časti, v postave Viktora Žiaranského, je i on vtiahnutý do hereckej reči polovice 19. storočia. Maríniným partnerom je Dušan Havran, ktorého hrá Adam Herich, ktorý s postavou statočne bojuje. Eduard Valašík v postave zradného Maďaróna Elemíra Poludnického má azda ako jediný, vďaka maďarským replikám, prízvuku a celkovému postoju voči svojej postave, akýsi nadhľad a zmysel pre humor. Aj Mikuláš Dzurík mal v edukatívnej prvej časti dostatočný priestor, ktorý nie celkom úspešne využil, v druhej časti, už len v epizódnej postave Prvého Hajdúcha, rovnako ako Jozef Novysedlák (Druhý Hajdúch) zahrali to, čo mali. Dávid Szöke v úlohe Matúša, Veronika Kleščová ako Žofka a Petra Dzuriková ako Marka pôsobia umelo, insitne. Chýba im ľahkosť hereckých výrazových prostriedkov; pohyb, prejav i spolupráca s ostatnými partnermi a partnerkami na scéne pôsobia rozpačito.
Marína Havranová v spišskonovoveskom prevedení je edukatívnym projektom pre stredné školy a nie celkom úspešným pokusom o prepojenie moderných výrazových prostriedkov s klasickým divadlom. Stojí za úvahu, či takýmto enumeratívnym spôsobom, s akým sa tvorcovia chceli popasovať v prvej časti inscenácie s množstvom historických osobností a udalostí, je možné osloviť mladého diváka a starosvetský spôsob spracovania druhej časti či zas dokáže mladých ľudí prilákať do divadla opakovane. Jedným dychom ale treba dodať, že úmysel bol isto obdivuhodný, keďže si tvorcovia vzali takmer doslova za svoj výrok Ľudovíta Štúra o tom, že „národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“
Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.