Hranice dospelosti prvej generácie

Alžbeta Vrzgula: Hranice_92
Réžia: Peter Galdík, Alžbeta Vrzgula
Dramaturgia: Jakub Szatinský
Kostýmy: Alžbeta Kutliaková
Svetelný dizajn: Boris Vitázek
Zvuk: Jonatán Pastirčák
Účinkujú:
Michal: Michal Kinik
Lenka: Lenka Libjaková
Baša: Barbora Palčíková
Igor: Igor Schlosser
Varis: Martin Varínsky
Premiéra 27. novembra 2017, Trezor, Divadlo Astorka Korzo ´90, Bratislava
Režisérska dvojica Alžbeta Vrzgula a Peter Galdík vytvorila v rámci svojej platformy Uhol_92 s mladým kolektívom tvorcov (väčšinou absolventmi a študentmi VŠMU v Bratislave) kolektívnu autorskú výpoveď v inscenácii Hranice_92 ako osobitý príklad spoločnej generačnej reflexie súčasných mladých ľudí (t. j. generácie narodenej na začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, označujúcej sa ako „Generácia Y“). Podujali sa vypovedať o svojej generácii, ktorá sa ocitla na zvláštnej životnej križovatke a s otvorenou mysľou, ambíciami, vlastnými predsavzatiami sa bezprostredne po dokončení svojich vysokoškolských štúdií krehko pustila do plnenia očakávaných životných výziev. Autorka poukázala vo svojej koncepcii tiež na to, že v súčasnosti má našťastie mladý človek veľa možností. Záleží čiastočne len na ňom, aby si správne vybral, ako naložiť so životom, ktorý má pred sebou.
Osem začínajúcich tvorcov (vrátane režisérov, dramaturga a všetkých účinkujúcich i spolutvorcov) vytvorili sľubnú generačnú platformu mladých divadelníkov Uhol_92. Jej spoločným charakterizačným znakom je zhodný rok narodenia všetkých zainteresovaných (preto aj takýto názov umeleckého zoskupenia). V bulletine k tejto inscenácii o sebe píšu, že: „… Uhol_92 je zoskupenie mladých umelcov prvej generácie Slovenskej republiky,“ ktorá sa rozhodne potrebuje vyhraniť, resp. samú seba reflektovať a definovať sa. Možné je tiež konštatovať, že členovia tohto umeleckého zoskupenia sa narodili až po Nežnej revolúcii a nezažili pád totality a ani totalitný systém. Takpovediac nepoznačení predchádzajúcim obdobím ako istou charakterizačnou stigmou vypovedajú predovšetkým o sebe, o svojich túžbach, ideáloch v komplikovanej ére globalizácie (generácia „mileniánov“ sa narodila do doby internetu a všetkých jeho vymožeností i nástrah v tienistom svete neistoty, tápania, zrenia i blúdenia najmä v konfrontácii s predchádzajúcou generáciou). Popisovala to aj jedna z postáv v prológu:
„Starí rodičia a rodičia mohli len neveriacky hľadieť,
ako sa ich detičky vyvliekli z pravidiel starého a stavajú barikády,
búrajú mosty, zapaľujú hranice. (…)
Baví ma sledovať to skupinové šialenstvo.
Ten inkubátor, v ktorom sa to pri správnej teplote zrodí.
Zakaždým nové a prvé. Každých dvadsať, dvadsaťpäť rokov.
Aj teraz je ten čas. Títo sú vraj „Y“.
Prví v tomto čase a priestore.
Oči dejín sú na nich.
A oni nám to ukážu.“ (Galdík –Vrzgula, 2017, s. 1)
Skupina autorských tvorcov teda vytvorila svojrázne kolektívno-autorské dielo, v ktorom pozorne vystihla zdanlivo všedné situácie, s poväčšine banálnym riešením. Režisérsky tandem (Peter Galdík a Alžbeta Vrzgula) sa zdanlivo nepúšťal do nijako náročných tém so spoločensko-kritickým apelom či angažovanejším timbrom. Do popredia namiesto toho pretlačil najmä civilnú autenticitu hereckého prejavu, resp. poetiku všednej každodennosti z pozície vlastnej empírie mladých tvorcov. Na jej pozadí sa črtali i hlbšie problémy týkajúce sa prevažne riešenia existenčných, vzťahových a materiálnych problémov tejto generácie. Odkrývali zväčša banálno-všedné výjavy dvadsaťročných (blížiacich sa pomaly k tridsiatke) mladých ľudí v súčasnosti. Vyjadrili zároveň ľahkú bezstarostnosť svojho sveta vo svojom tvorivo najexponovanejšom období najmä prítomnou autenticitou vlastného nefalšovaného autorského sebavýrazu.
Pätica hercov a herečiek kreovala v komornom priestore sériu mini scénických výstupov. Každý z účinkujúcich vytváral miniatúrnu scénickú výpoveď o určitom skeptickom rozčarovaní zo sveta, jeho lákavých výziev, príležitostí i rôznorodých šancí:
IGOR: „Žijeme vyhraňovaním sa k minulému.
Sme post-moderní, post-faktuálni.
Nič netvoríme. Sme zastavení.
Akoby už nemalo nič byť. Len to nejako dobieha.
Zotrvačnosťou.
Tri bodky. Ozvena. Post, post.
To potom je asi najlepšie nemať deti.
Lebo ako im vysvetliť… toto.
Ja som vlastne rád.
Pane Bože,
Nech už niekto nazve túto dobu.
Nech viem, čo to žijem.
Akú máme dnes utópiu?
Každá utópia je kritika súčasnej spoločnosti.
Že chceš niečo inak.
Akú máme dnes utópiu?“ (Galdík –Vrzgula, 2017, s. 13)
Jednotlivé komorne ladené výstupy sa realizovali v čiastočnom monologickom charaktere. Kým jeden z hereckého kolektívu sa poväčšine zdôveroval so svojou čerstvo nadobudnutou skúsenosťou (zväčša tesne po dokončení vysokoškolského štúdia a získaní túžobného titulu Mgr. art, prípadne s trpkými zážitkami s realizovaných konkurzov, s rôznymi typmi ponúk brigádnických prác či neustálych pracovných pohovorov), ostatní ho viac menej registrovali alebo mu zdanlivo nastavovali zrkadlo pre vlastné pochybovanie, nevieru a pod. Kolektív účinkujúcich viedol skupinovú terapiu, kde vždy jeden z nich referoval o vlastnej autopsii toho, čo sa mu vydarilo alebo naopak, čím sklamal. V tomto smere si herci navzájom oponovali, protirečili, príp. sa spoločne utvrdzovali v jednostrannom uhle pohľadu na spoločné rozčarovania. Konkrétne monologické výstupy mohli sčasti tvoriť prípadný základ pre budúce samostatné monodrámy. Autori ich kombinovali so situáciami kolektívu celej partie spolužiakov/priateľov na rôznych miestach reality (napríklad na križovatke, vo fitnes centre, v električke a pod.), kde sa potenciálne rozhovory azda najčastejšie mohli aj autenticky vyskytovať.
Inscenácii Hranice_92 pritom zreteľne nechýbala dynamika ani akčnosť. Mladí herci a herečky jej udávali patričné tempo svojím autentickým prejavom i v spojitosti s variabilitou pohybového vyjadrenia. Vo fragmentárnej štruktúre celej inscenácie sa postupne, rôznym spôsobom premiestňovali v rámci prázdneho neutrálneho priestoru do variabilných rozmiestnení: od sedenia až po hravé variácie na toho, komu práve všetci obsadia miesto na sedenie v danom situačnom kontexte (známa hra na stoličky). Vytvárali často prchavé fragmenty, okamihy, príp. len miniatúrne útržky samostatných prehovorov monologických výpovedí. Oddeľovali ich od seba zreteľné svetelné zmeny. V suterénnej miestnosti Trezora Divadla Astorka Korzo ´90 vznikol schválne skľučujúci komorný hrací priestor, ktorý vytyčovala sústava bizarných neónových svetiel rozdeľujúca jednotlivé výstupy za sprievodu elektronickej hudby (Jonatán Pastirčák).
Na základe toho vznikla pozoruhodne útržkovitá scénická mini výpoveď s miernou hektickosťou zapojenej svetelno-zvukovej zložky, ktorá túto nestabilitu zároveň podporovala. Podobne komponované výstupy hereckého kolektívu mali zvyčajne charakter istého nedokončenia. Sled letmých rozhovorov päťčlennej partie zväčša neprerástol do kompaktnejších scénických obrazov. Stereotypne sa v nich zväčša opakovali rôzne konštatovania o mizernom uplatnení sa na Slovensku s vysokoškolským titulom, ako aj o trpkých skúsenostiach s hľadaním si práce. Účinkujúci prichádzali s ľahko ironickou i mierne karikujúcou formou spoznávania nových životných výziev a možností bezprostredne po skončení vysokej školy. Zámerne útržkovitá inscenačná výpoveď v podstate podčiarkla nesmelú prieraznosť novej nastupujúcej „Generácie Y“ na Slovensku v autorskom kolektívnom súzvuku.
Použitá literatúra
GALDÍK, P. – VRZGULA, A.: Hranice_92. Bratislava : Uhol_92, 2017. Scenár. [Rozmnoženina].
MAŠLÁROVÁ, M. (2018): Diagnózy minulosti i dneška a generačná priebojnosť. In: Ulmanová, M. (ed.): Bulletin k festivalu Nová dráma 2018. Bratislava : Divadelný ústav.

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica Slovaca, Slovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.