Obyčajné zázračno

Daisy Mrázková: Nádherný utorok
Scenár a réžia: Michaela Homolová
Dramaturgia: Monika Tatarková
Výprava: Robert Smolík, Jan Brejcha
Hudba: Filip Homola
Účinkujú:
Alena Sušilová, Mária Šamajová, Filip Štrba, Anna Zemaníková
Premiéra: 29. septembra 2017 v Bábkovom divadle na Rázcestí
Ponáhľam sa, nestíham, mám toho veľa. Slová tejto doby, keď nie je čas na nič. A už určite nie na zastavenie sa. Neplatí to len pre svet dospelých, ale aj detí. V čase oddychu alebo jedenia pozerajú do tabletu, ten im má skrátiť aj cestu v aute, vlaku. Zaspávajú tiež s týmto „pomocníkom rodičov“. Všetky animované filmy sú dynamickým striedaním farebných obrázkov, hudby, spevu. Len sa na chvíľku nezastaviť, lebo… V dnešnej dobe akoby nestačil jeden zážitok, katarzia. Dnešný človek potrebuje viac. Počas výstavy musí byť aj tvorivá dielňa, po predstavení potrebujeme moderovanú diskusiu, čítanie osviežime dramatizáciou. Kam sa podelo doznievanie pocitu z videného, počutého, zažitého? Prečo sa po predstavení beží do cukrárne (v horšom prípade do McDonaldu)? Všetci tvorcovia sa boja spomaliť, ísť pomaličky krôčik po krôčiku, obraz po obraze, pomaly. Dôležité okrem tempa je aj šokovať témou, hľadať niečo, čo tu ešte nebolo. Niečo, čo vyvolá „wow efekt“. A tu zrazu prišli Bystričania s poetickou inscenáciou o obyčajných veciach, ktorých jedinečnosť si všimneme, až keď spomalíme.
Text inscenácie vychádza z jednej z dvanástich knižiek českej spisovateľky, ilustrátorky, výtvarníčky Daisy Mrázkovej (1923 – 2016). Titul, ktorý je prvýkrát uvedený na Slovensku a autorka, ktorá sa na javisku objavuje po tridsiatich rokoch. V minulosti jej texty inscenovalo, napríklad, Štátne bábkové divadlo (dnes Bratislavské bábkové divadlo). Kniha Nádherné úterý vyšla v roku 1977 a spadala do žánru tzv. obrázkových kníh (Bilderbuch, Picture book), ktorých sa stala Mrázková priekopníčkou a jednou z prvých tvorkýň.
V bulletine k inscenácii opisujú tvorbu autorky: „Daisy Mrázková svojou tvorbou obhajovala názor, že deti netreba učiť objavovať svet. Je citlivá k detskej fantázii a vnímavosti, no rovnako nepodceňuje detský intelekt.“ Pridávajú citát Mrázkovej: „Knížka by měla být jako diamantové pole. Navrch písek a křoví a tráva, aby nebylo nic znát. Tady máš knížku, čti si! A co si objevíš, je tvoje!“
Celý príbeh Nádherného utorka by sa dal vystihnúť vetou: „Keď chceme, aby bol niekto ešte lepší, ako je, urobme mu radosť, to je jednoduché.“ Jeden utorok sa teda rozhodne byť ešte krajší a pomôže osamelej babičke na lavičke. Dá sa s ňou do reči a zistí, že ako malá stratila bábiku, ktorú jej ušila mamička. Mala ju veľmi rada, všade s ňou chodila, a preto jej to bolo veľmi ľúto, keď o ňu prišla. Utorok začne po bábike pátrať a postupne zisťuje, čo sa s ňou stalo. Bábiku ukradol najskôr chlapec od susedov, no neskôr mu to prišlo ľúto, chcel bábiku vrátiť, ale omylom ju hodil do iného dvora. Tam si práve choré dievčatko dávalo predsavzatia, že keď sa niečo v tom momente stane, začne poctivo cvičiť hru na klavír. Následne sa z nej teda stala klavírna virtuózka. Na jej koncert prišiel otec chlapca. Hudba ho tak dojala, že napísal svojmu synčekovi list, že ho vezme na výlet, po ktorom tak dlho túžil. Keď si list chlapec prečítal, od šťastia vyliezol na strom a s radosťou spieval. Okolo išla maliarka, ktorú to tak zaujalo, že namaľovala krásny obraz. Ten uvidel v múzeu chlapec, ktorý zatúžil mať tiež strom, na ktorý bude môcť vyliezť. Šiel si kúpiť sadenicu. To všetko sa stalo počas utorkov. Príbeh Daisy Mrázkovej poeticky hovorí o tom, že príčina smútku jedného človeka môže byť zdrojom radosti pre iného.
Kniha bola preložená do slovenčiny, angličtiny, nemčiny, japončiny, litovčiny a slovinčiny.
Inscenácia sa začína a aj končí prvými replikami troch hercov sediacich na vyvýšenej lávke: „Vždy, keď je tma, tešte sa na ráno. Ružová je oveľa lepšia ako čierna. Vždy, keď je čierna tma, tešte sa na ružové ráno.“ Príbeh knižky nám odhaľujú pomaly, najskôr cez presvietené autentické ilustrácie Daisy Mrázkovej. Divák si spája obrázky, predstavuje si prostredie, kde sa dej odohráva. Odhaľovanie tajomstva zmiznutej bábiky herci odohrajú bábkovo, pomocou marionet. Napríklad, spomínanie babičky na mamičku šijúcu bábiku, vidíme zase cez prácu s meotarom.
Pod výtvarnú zložku sú podpísaní výtvarníci Robert Smolík a Jan Brejcha. Pre oboch boli ilustrácie Daisy Mrázkovej také silné a neoddeliteľné od textu, že sa ich rozhodli včleniť do výtvarnej stránky inscenácie. Objavujú sa na zadnom horizonte, keď sa naň zasvieti, ďalej ako šablóny na rekflektoroch a sú aj inšpiráciou pre výtvarné poňatie bábok.
Scéna je rozdelená do štyroch častí. Prvá je javisko, na ktorom sa hrajú bábkové obrazy. Druhá je lávka nad javiskom, z ktorej herci sledujú dej dole alebo kde postava Utorok vodí svoju bábku, marionetu na dlhom drôte v hlave. Tretia je biely horizont, na ktorom sú presvecované obrázky, ilustrácie. Štvrtá je časť za horizontom, kde sa pracuje s meotarom.
Bábky, marionety rôznych veľkostí, sú realistické.
Kostýmy bábkohercov sú v inscenácii magické, nadpozemské.
Hudobná zložka dotvára celú atmosféru inscenácie. Plynie ako ilustrácie v knižke. Hudobnými motívmi kreslí jeden obyčajný utorok, v ktorý sa stane niečo nezvyčajné – niekomu urobíme radosť. Filip Homola, autor hudby, pôsobí v Naivnom divadle Liberec ako herec, režisér a autor scénickej hudby. Spolupracoval na úspešných projektoch (Budulínek, O beránkovi, který spadl z nebe a i.). V bulletine k inscenácii píše: „Při Nádherném úterý jsem hodně vycházel z ilustrací v knize. Pro mě je důležitý určitý okamžik, detail, fragment, který sa odkudsi vynoří, zvětší se, vytvoří svůj vlastní celek, poté se zmenšuje a opět se stává tím detailem, ze kterého vzešel. To by asi mohla být definice mé hudební tvorby: ,fragmentálně-mikroskopická kompozície‘.“
Herectvo je v inscenácii veľmi citlivé, pomalé, sústredené. Do bábok, vecí, presvietených obrázkov vkladajú účinkujúci všetku svoju energiu. Ich pohyby na scéne sú akoby choreograficky naskúšané. Každý pohyb je presný, nič nie je navyše. Sú si oporou. Jeden podáva rekvizitu, druhý bábku. Pri práci s meotarom idú presne rytmicky, to isté platí aj pri presvecovaní obrázkov. Majú správne herecké tempo, ktoré dodáva celej inscenácii pocit pokoja a harmónie.
Režisérke Michaele Homolovej sa podarilo spomaliť nezastaviteľné tempo 21. storočia. A deti to zvládli!!! Len rodičia boli z toho možno nervózni. Detskí diváci sledovali obrázky, nahlas komentovali, čo vidia. Divák hovoril viac ako herec na javisku. Obrazy vyvolali prirodzené prejavy. Deti nadšene džavotali o úplne bežných veciach – o oblakoch, psíkovi, ujovi, tete, bábike. Všetko obyčajné bolo odrazu magické. Homolová v bulletine k inscenácii píše: „Každý z nás už isto zažil chvíľu, kedy veci a situácie, ktoré každodenne vidí a zažíva, vníma úplne inakšie, keď si ich pozorne všimne. Zrazu vystúpia na povrch všetky detaily a v zdanlivých maličkostiach objaví netušenú krásu.“ Režisérka venovala inscenáciu pamiatke Josefa Kroftu a Petra Matáska, skvelých tvorcov a jej pedagógov a celoživotných inšpirátorov.
Inscenačný tím (režisérka, scénografi, hudobník) spolupracoval s Bábkovým divadlo na Rázcestí prvýkrát a výsledok je divadelným zážitkom. Inscenácia sa zaradila do úsilí divadla hľadať inovatívne predlohy, nové témy, netradičné scénicko-vizuálne poetiky a netypických hrdinov, hrdinky. Ich hľadanie je úspešné.

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.