Otec s veľkým O

Florian Zeller: Otec
Réžia: Ján Luterán
Dramaturgia: Miriam Kičiňová
Preklad: Elena Flašková
Úprava textu: Ján Luterán a Miriam Kičiňová
Scéna, svetelný dizajn: Ján Ptačin (JaOnMi)
Kostýmy: Eva Kleinová
Hudba: Daniel Fischer
Účinkujú:
André – Ľubomír Záhon
Anne, jeho dcéra – Adriana Ballová
Pierre – Stanislav Pitoňák
Laura – Katarína Horňáková
Muž – Peter Cibula
Žena – Henrieta Kecerová
Premiéra: 10. jún 2016, Malá scéna Štátneho divadla Košice
Na javisko Štátneho divadla Košice sa dostal titul francúzskeho prozaika a dramatika Floriana Zellera (1979), ktorý patrí medzi najhranejších francúzskych autorov súčasnosti. Jeho texty priaznivo hodnotia nielen čitatelia a diváci, ale aj odborná kritika. Tak ako sú oceňované jeho prozaické texty, napríklad román La Fascination du Pire získal roku 2004 literárnu cenu Prix Interallié, podobne sa aj viaceré jeho dramatické texty dočkali ocenenia. Hra Otec (Le Père, 2012) získala v roku 2014 cenu Molière za najlepšiu hru. V bulletine košickej inscenácie sa dočítame: Hra Otec je srdcervúca štúdia muža s demenciou, či dokonca už s Alzheimerom. Zeller ju napísal pre herca Roberta Hirscha, v tom čase 87-ročného. Ako sám autor hovorí –„Písal som to takým spôsobom, ako keď sa sníva sen. Ako keď zaspávaš a zdá sa ti, že toto sa trochu podobá na to alebo ono. To, o čom to je, mi nebolo jasné až do momentu, keď som text finálne dopísal.“ A o čom hra je? Stručne povedané, o starom mužovi, ktorému sa stavy so záchvevmi čistej mysle striedajú s voľnými asociáciami z minulosti. Jeho vnímanie reality, ľudí a vzťahov medzi nimi je závislé od momentálneho psychického rozpoloženia, čo ovplyvňuje chod celej rodiny. Jeho dcéra Anna sa mu snaží vytvoriť vhodné podmienky na dožitie, no napokon to aj ona vzdáva a po sérii pokusov s opatrovateľkami, nevydarenom manželstve a takmer úplnom podriadení sa opatrovaniu senilného otca odchádza žiť vlastný život do Londýna s tým, že o otca je dobre postarané v zariadení pre seniorov. To všetko sa však divák dozvedá až v závere príbehu, ktorý sa počas takmer dvoch hodín neustále premieňa, vracia, stráca, opakuje – presne tak, ako v labyrinte mysle starého človeka.
Dramaturgický výber tejto hry do repertoáru činohry Štátneho divadla je doplnením série intelektuálne náročnejších titulov Malej scény, a zároveň príkladom otvorenosti, s akou hosťujúca dramaturgička Miriam Kičiňová vníma úlohu divadla a potreby jeho publika. Práca s textom, v zaujímavom preklade Eleny Flaškovej, svedčí o dobre zvolenej dramaturgicko-režijnej koncepcii. Režisér inscenácie Ján Luterán sa profesionálne s košickým hereckým súborom stretol po prvý raz. A už pri svojej režijnej premiére siahol po náročnom spôsobe inscenovania. Takmer čistá scéna, interpretačne zosúladená súhra súboru, ktorý hrá, vytvára hudbu, a zároveň je i výtvarným artefaktom; silný text, v ktorom sa musí dodržať veľmi tenká hranica medzi ľahkosťou, úsmevom a tragikou, a v neposlednom rade obsadenie hlavnej postavy Ľubomírom Záhonom, hercom, ktorý si vinou dramaturgie divadla a všadeprítomného kultu mladosti dlhé roky nezískal podobnú priazeň režiséra a vo svojom repertoári mal, žiaľ, len epizódne postavičky. Skĺbiť jednotlivé zložky hry tak, aby spolu vytvorili plnohodnotný, uveriteľný, ale najmä ľudský celok, nebolo určite ľahkou úlohou. Ale dovolím si tvrdiť, že režisérovi, aj vďaka celému realizačnému tímu, sa to podarilo. Ak by sa dalo uvažovať nad tým, ako vytvoriť scénu, ktorá by mohla zahrať samostatné divadelné predstavenie, práve scénografia Jána Ptačina v hre Otec by bola jednou z možností. Biela stena s množstvom otvorov, okien a okienok a s úzkym priechodom namiesto dvier je preplnená predmetmi, ktoré sú zrkadlom človeka. Hodiny, hračky (plyšové medvede, autíčka), klasické telefóny, zvinuté papiere, ale aj iné doplnky domácností sú počas predstavenia z jednotlivých okien odoberané, presúvané, dopĺňané presne tak, ako pracujú spomienky hlavnej postavy na scéne. I herci sú súčasťou vizuálnej stránky, keď svojím sošným postojom sú akoby obrazom a zrazu pootočením, inou polohou alebo odchodom z obrazu vytvárajú proces toku, spätného chodu či chaosu myslenia. Zároveň tento život steny hovorí o sústavnom pozorovaní a úzky vchod, do ktorého sa herci musia prikrčiť, respektíve vynaložiť „úsilie“, aby doň vošli, je zas metaforou snahy o vstup do ohraničeného sveta starého človeka. Pred spomínanou stenou je voľný priestor s mobilnými kusmi nábytku – naľavo je klavír, ktorý sa hneď v úvode predstavenia stáva rámcujúcou zložkou, skladačkou, ktorá zrazu nevydáva tie správne tóny, a fyzicky sa zloží zas až v závere hry; v druhej časti javiska je zas nábytok v prísnom geometrickom štýle a jednotnej bielej farbe – jednoduchá sedačka pripomína debnu s úložným priestorom, vzadu, pri stene, ďalšia debna s otvormi zobrazuje stolík a menší stolík – stolička, znova v jednotnom čistom duchu, s doplnenými rekvizitami – akýmsi riadom, ktorý pripomína pocit domova. Celá podlaha je z lesklej gumy, pôsobí sterilne, tlmí zvuky a dotvára tak celkový dojem zo scénografie, ako aj opakujúci sa motív predstavenia, že každú nečistotu, každý prešľap treba okamžite utrieť, eliminovať. Vizuálnu stránku dopĺňajú jednoduché kostýmy Evy Kleinovej, ktoré znova len podčiarkujú čistotu až sterilnosť postáv z prostredia akéhosi sanatória, a len v doplnkoch naznačujú viac. Žltý opasok opatrovateľky, sivý kostým Anne s oranžovou šatkou, zelený motýlik na sivom Pierrovi, venček vo vlasoch mladej Laury, to sú len záblesky, detaily, ktoré si Otec uvedomuje.
Herci hrajú, hrajú sa, hrajú na hudobných nástrojoch. Hudba Daniela Fischera nie je melodická v pravom slova zmysle. Priamo na scéne ju vytvárajú herci na klavíri, na špeciálnych brnkacích nástrojoch, ale i hlasmi. Je súzvukom, disharmóniou, naznačovaním atmosféry, vytvorením spleti zvukov a ruchov, ktoré vznikajú v sne.
Už bolo naznačené, že Ľubomír Záhon, ktorý stvárňuje hlavnú postavu hry Andrého, dostal po dlhých rokoch príležitosť zaskvieť sa na scéne. A túto príležitosť vskutku skvelo využil. Svoje herecké majstrovstvo vložil naplno do postavy starého človeka, hrá výrazom, mimikou, pohybom, za každým slovom je presný pocit, uvedomenie si toho, čo a prečo hrá. Zdanlivá jednoduchosť výrazových prostriedkov strateného človeka, ktorý hľadá svoj oporný bod, sa pri strete s mladou opatrovateľkou v mihu mení na teatrálnosť muža, páva, ktorý flirtuje, stepuje a oslňuje. A zas snovosť, strata vlastnej identity. V postave jeho dcéry Anne sa predstavila Adriana Ballová. Trpezlivo znáša Otcove výkyvy nálad, je civilná a presná. Emócia predstavenia je ale v závere silnejšia, a tu by bolo azda vhodnejšie, keby si až do konca zachovala nadhľad a odstup. Stanislav Pitoňák stvárňuje manžela Pierra, ktorý sprvu tolerantne, neskôr agresívne reaguje na dianie. A hoci miluje Anne, situáciu s jej otcom napokon nezvláda. Katarína Horňáková ako mladá ošetrovateľka Laura je hravá, naivne detská, kopíruje správanie otca a je spestrením jeho (ne)všedných dní, pripomína mu všetko pekné, čo ho v živote stretlo. Henrieta Kecerová ako Žena a Peter Cibula ako Muž zas obaja rytmicky presne dopĺňajú predstavu emocionálne vyprahnutého personálu zariadenia pre seniorov. Efektné kríženie postáv na scéne, keď sa Žena zrazu stáva Annou a Muž Pierrom, je odrazom bludov dementnej mysle, keď človek nespoznáva vlastné dieťa. S potešením treba konštatovať, že nielen počas premiéry, ale aj reprízové predstavenia hry Otec potvrdili hereckú presnosť a vnímanie sa navzájom na scéne, čo, žiaľ, nie je vždy samozrejmé.
Hra je emocionálne veľmi silná, presvedčivá a svojou výpoveďou veľmi presne zasahuje diváka. Veď každý, kto nežije izolovane, sa vo svojom živote už stretol alebo stretne s tým svojím „otcom“. Na scéne sa odohráva príbeh hrdinu posplietaný z takmer snového vnímania sveta a naliehavého existenciálneho pocitu nezvratnosti osudu v podobe blížiacej sa bezmocnosti. V miniatúrnych vežiach londýnskeho Big Benu, zložených z 3D puzzle, ktoré postupne pribúdajú na scéne, vždy jeden, dva, tri dieliky chýbajú, a nikto ich už celkom nezrekonštruuje. Je to skutočná hra. Hra s mysľou, pocitmi, hra hercov i hra s naším, diváckym, svedomím, ktorú sa jednoznačne oplatí vidieť.

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.