Súčasnosť v pohybe

Denys Arcand: Úpadok amerického impéria/Invázia barbarov
Preklad: Elena Flašková
Dramaturgia: Daniel Majling
Scéna: Marek Cpin
Hudba: Róbert Mankovecký
Réžia: Michal Vajdička
Účinkujú: Emil Horváth, Jozef Vajda, Kamila Magálová, Zdena Studenková, Diana Mórová, Alexander Bárta, Táňa Pauhofová, Daniel Fischer, Milan Ondrík, Ľuboš Kostelný, Dominika Kavaschová, Anna Maľová, hlas Sylvaine: Monika Šagátová, posl. VŠMU
Premiéra: 7. a 8. novembra 2015
Štúdio, nová budova SND
Súčasnosť v pohybe – tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.
Aj tretí titul sezóny, Úpadok amerického impéria a Invázia barbarov, ukázal, že dnes sa už pohyby vo svete nedajú deliť na naše a cudzie. Že zažívame podobné peripetie, a najmä pocity, ako obyvatelia nachádzajúci sa kedysi v druhej časti bipolárne deleného Západu.
Dva oscarové kanadské filmy, ktorých scenáre použil dramaturg Daniel Majling ako texty pre bratislavskú inscenáciu spolu s ich názvami, v čase svojho vzniku, v rokoch 1986 a 2003, zaznamenali mimoriadny divácky úspech. Druhý titul, Invázia barbarov, sa premietal aj v slovenských kinách a postaral sa o naše prekvapujúce zistenie, že zdravotníctvo za morom, vo vychýrenej Kanade, je podobne v závoze ako to naše, keďže sa v tomto diele väčšina scén odohráva pri nemocničnom lôžku hlavnej postavy, Rémyho. Dozvedáme sa o celom rade príbuzných fenoménov, ako sú korupcia, podplácanie, zlá infraštruktúra, sprenevery, vláda odborov, byrokracia poisťovní, nerovnoprávne postavenie pacienta a tak podobne, čo v kanadskom kontexte považujú za dôsledok zoštátnenia zdravotníctva. Za lepšími službami si musí pacient zájsť do súkromného sektoru, najlepšie do USA, čo Rémymu fakticky navrhuje syn Sebastien. Kanada a Slovensko si boli v časti zvanej Invázia mimoriadne blízko.
Rezonovala aj problematika prvej časti, a to vďaka zrýchľovaniu civilizačného vývoja v postkomunistických krajinách, hoci u nás sa iba teraz rozmohli fenomény typické pre fázu konzumu, hedonizmu a sexuálnej revolúcie, akou sa vyznačovali na Západe liberálne desaťročia pred koncom milénia. Obe časti spájajú niektoré postavy, predovšetkým hlavná z nich, vysokoškolský pedagóg a vedecký pracovník Rémy, ktorý reprezentuje históriu jednej generácie a prudký civilizačný pohyb, ktorým prešla. Stručne ho vystihuje jedna Rémyho replika: „Pochopte, sestra, mám syna kapitalistu a puritána, ja – ktorý som bol po celý život pôžitkár a socialista.“
Len tak mimochodom: o uvedených premenách západného sveta sme videli už viacero filmov (spomínam si na skvelú komédiu Rio de Janeiro s očarujúcou Isabelle Huppert v role podobne „hippisácky“ orientovanej matky v kontraste k pragmaticky zameranej dcére).
Výber scenárov dvoch personálne prepojených filmov na inscenovanie bol z viacerých hľadísk dramaturgicky podnetným krokom. Jednak tematicky, o čom sme sa už zmienili: ukázať pohyby vo svete cez generačné turbulencie a rodinno-priateľsko-profesijné vzťahy je autorská voľba, ktorá popri všetkej tendencii k epickosti vedie ku koncentrovanej výpovedi, v divadle dosť oceňovanej. K výraznosti premien prispieva aj časový skok medzi prvou a druhou časťou, medzi ktorými ubehne takmer dvadsať rokov.
Siahnuť po scenároch (súčasných) filmov prináša ďalšie výhody: jednak materiálovú, námet a téma sú už stvárnené do príbehu zo súčasnosti, a jednak druhovú, filmové dialógy bývajú spravidla hovorovejšie ako divadelné.
Oba filmy sa sociologicky orientujú na určitú, takmer homogénnu vzorku spoločnosti, na intelektuálnu elitu, vysokoškolsky vzdelané a často aj činné osoby, čím sa obsah ich rozhovorov v prvej časti krúti okolo top problémov a záujmov, ktorými žijú, a ako ich zároveň nastoľujú mienkotvorné médiá, odborné a beletristické publikácie a aj samotný vysokoškolský vedecký výskum. Či už sú to prognózy úpadku západnej civilizácie a následnej invázie barbarov (konkrétne prisťahovalcov z tretích krajín), a či dlhý rad otázok, ako sú spoločenské pokrytectvo, sexuálna revolúcia, feminizmus, AIDS, homosexualita, konzumný spôsob života, a v neposlednom rade aj nuda ako spoločný životný pocit hedonistickej generácie. Prostredie a postavy dvoch Arcandových filmov prinášajú k nám podobný svet ako filmy Woodyho Allena, takisto sústredené na pocity súčasných intelektuálov a racionalizujúcu diskusiu o nich.
V druhej časti predstavenia (v druhom filme) sa tematika vzhľadom na centrálnu situáciu, poslednú fázu života jedného z nich, profesora dejín Rémyho, sústredí najmä na bilanciu prežitých životov, vedenú neraz v polohe čierneho humoru a grotesky, a na náznak toho, že sa na konci vykoná eutanázia onkologického pacienta. Teda ešte aj v závere sa nastoľuje top téma našich dní.
Skúsený inscenačný tandem spolu s dramaturgom Majlingom utváral režisér Michal Vajdička. V tomto prípade by sa asi viac hodil pojem „dotváral“. Lebo zástoj renomovaného režiséra v danom projekte reprezentuje typ nenápadnej réžie, inokedy nazývanej aj skrytou. Vajdičkova inscenácia neprinášala nejakú výraznú scénickú nadstavbu či efektný neverbálny komentár k slovným akciám, hoci neostala celkom bez sofistikovaných riešení a inteligentných point (oceňujeme najmä systém obsadenia hercov do viacerých rolí).
Obsah a rétorika dialógov, ktoré autorsky spracoval dramaturg (divadelne vybrúsený preklad pochádzal z pera Eleny Flaškovej), boli zarámované iba strohou až nevýraznou dekoráciou Mareka Cpina, ktorej chýbala atmosféra a intimita. Divadelne plastickejšie pôsobili kostýmy Kataríny Hollej, ktorá v rámci kódu každodennosti zvládla odlíšenie indivíduí cez odevný štýl a v druhej časti jej vyšiel aj posun vo veku a v statuse postáv. Niektorými detailmi posilnila inscenáciu o humorný komentár, napríklad v úvodných scénach, keď sa páni pustili do kulinárskeho umenia, navliekli si zástery so sexistickými motívmi, býkom, či pánskymi šortkami s figovým listom na ohanbí, a pohodovej aktivite postáv dodali potrebnú recesnú šťavu.
Najviac režijného vkladu bolo badať v prvých scénach inscenácie, v ktorých sa Michal Vajdička niektorými realizačnými voľbami staval proti latentnej iluzívnosti predlohy. Využil trojčlenné delenie javiska, aby najprv oživil rozhlasové interview novinárky Diane s autorkou najnovšej publikácie nazvanej Varianty predstáv o šťastí, docentkou dejín Dominique. Režisér obe dámy nechal viesť rozhovor pri mikrofóne v pravom priestore vpredu, a tým ilúziu rozhlasového vysielania potlačil.
Na tento antiiluzívny účel slúžilo aj prelínanie rozhovorov odohrávajúcich sa na rozličných miestach, v chate, vo fitku, ale zato časovo synchrónne. Dosiahol sa tým efekt spoločného mentálneho priestoru, čo sa navyše posilnilo tým, že tie isté repliky nechal režisér opakovane hovoriť rôznym postavám. Vznikol želaný dojem, že viacerí hovoria tou istou dobovou rétorikou, a to doslovne.
Vajdička v prvej časti inscenácie teda rozbil princíp štvrtej steny a rozohrával paralelnosť aj kontrastnosť stanovísk a situácií aktérov. Najjednoduchší efekt reprezentovali napríklad priame protirečenia: ak manžel Rémy tvrdil jedno, manželka Louise ho v inom priestore, ale v tom istom čase chválila za niečo opačné. Nahrávalo to tendencii k zhusťovaniu a zvýrazňovaniu, čo sa ako režijný prístup potvrdilo aj v tom, ako boli obsadené postavy v druhej časti. V konečnom dôsledku to harmonizovalo s autorskou Arcandovou tendenciou ku koncentrácii výpovede.
V druhej časti totiž Daniel Fischer hral úplatného riaditeľa nemocničných odborov Ronalda Hérouxa, kým v prvej časti mladého, zásadovosti nadriadeného horlivo pritakávajúceho absolventa vysokoškolských štúdií Alaina. Táňa Pauhofová v druhej časti predstavovala rádovú sestričku Constance, kým v prvej časti študentku Danielle, privyrábajúcu si na štúdiá v bordeli. Vyšetrovateľa krádeže laptopu Levaca hral Milan Ondrík, ktorý v prvej časti znázorňoval Mária, primitívneho milenca docentky Diany. Vidno, ako sa režisér pohral s témou premeny a vývoja postáv aj na úrovni kastingu a princíp hrania viacerých rolí jedným predstaviteľom nepoužil iba z bežných „prevádzkových“ či úsporných dôvodov.
Obsadenie postáv riešil režisér systémom typového súladu, čo signalizovalo, že nepôjde v práci s hercami do „súboja“. Známi herci sa skutočne držali svojho štandardu, vrátane istých stereotypov, ktoré mohol Michal Vajdička pri väčšom úsilí potlačiť či aj vyradiť. Mám na mysli najmä expresivitu výkonu Emila Horvátha v začiatku inscenácie (Rémy) či vonkajškové hranie narkomanky u preferovanej mladej herečky Dominiky Kavaschovej (Nathalie) alebo aj tradične spevavú a krikľavú dikciu u Anny Maľovej (Milenka).
Suverénne sa v postavách cítili exaltovane hrajúca Zdena Studenková (docentka, neskôr profesorka dejín Dominique), milotou žiariaci Jozef Vajda (Pierre), výstižne podaný „bulo“ (sex mašina) Milana Ondríka, a aj ďalší herci hrajúci v duchu vlastného naturelu, Táňa Pauhofová v dvojpostave call girl a sestričky, s darom logicky intonovať, Ľuboš Kostelný, v úspornom prejave predstavujúci morózneho, a predsa empatického syna, aj civilne pôsobiaci Alexander Bárta v úlohe homosexuála Clauda (žiaden gayovský stereotyp, chvalabohu!) či Kamila Magálová v neraz videnom type súčasnej zrelej ženy, ktorá tentoraz nestála pred nezvyčajnými výzvami (mám na mysli rolu v hre Je úžasná!).
Po zhliadnutí inscenácie sme sa zamysleli, či by podobné predlohy nezafungovali skôr v televízii (interiéry, diskusno-konverzačný charakter dialógov, každodenná problematika s typickými situáciami, autorská zručnosť a kvalitný humor).
V divadle predstavenie Úpadok amerického impéria a Invázia barbarov zapôsobilo najmä textovou stránkou a štandardnými výkonmi hercov. Celkovo neobsahovalo nejaký potenciál prekvapiť (tematika na Slovensku už celkom naturalizovaná), udržať si stabilný divácky záujem (dosť nudné scény s feťáčkou) a zaradiť sa vyššie než bežné tituly, ktoré nevybočujú z priemeru, ale ani štandardnú úroveň činohry nekazia.
Tematické sezóny  sa vyznačujú tým, že „v balíku“ sa spolu s náročnými, experimentálnymi činmi a umeleckými prekvapeniami zvezú aj podobné zručne urobené inscenácie. Siahnuť po filmových scenároch bolo však inšpiratívne, lebo ku koncu sezóny podobne postupovalo divadlo aj pri titule Fanny a Alexander a dožilo sa skvelého úspechu.
Soňa Šimková

Soňa Šimková

Soňa Šimková absolvovala odbor divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1968). V roku 1997 získala na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení hodnosť profesora. V pedagogickej práci sa venuje predovšetkým frankofónnej dráme a divadlu. Vedie tiež semináre analýzy predstavení. Absolvovala viacero zahraničných stáží a prednáškových pobytov: v roku 1992 pôsobila jeden semester ako pedagogička na Université Paris 8, Francúzsko. Je autorkou knižných publikácií: Molière na Slovensku (1989), Strehler: Divadlo v znamení réžie (1997), učebníc a skrípt: Súčasné francúzske divadlo (1985) a kol.: Vantuch, A. – Povchanič, Š. – Kenížová-Bednárová, K. – Šimková, S.: Dejiny francúzskej literatúry – kapitola Súčasné francúzske divadlo (1995). Publikovala množstvo vedeckých a odborných štúdií a doslovov v zborníkoch, časopisoch a knižných publikáciách doma a v zahraničí o modernej a postmodernej réžii a dramatike (A. Mnouchkine, R. Wilson, P. Sellars, R. Lepage, P. Chéreau, V. Strnisko, R. Polák, J. Nvota, Ľ. Vajdička, B.-M. Koltès, P. Claudel, E. Ionesco, J.-P. Sartre, R. Sloboda, S. Štepka, atď.). Je editorkou viacerých medzinárodných zborníkov: Stretnutie umení a divadlo (2000), Klišé Európa (2005), Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz (2008). Preložila (spolu s E. Flaškovou) a vedecky redigovala prvé slovenské vydanie Divadelného slovníka od Patricea Pavisa. (2005). Preložila viaceré divadelné hry (Molière, Feydeau, Marivaux, Confortès, Cousse). V rokoch 1992 – 1996 zastávala post prodekanky a prorektorky VŠMU, v r. 1998 – 2010 bola vedúcou Katedry divadelnej vedy. Ako viceprezidentka a prezidentka Edukačného výboru ITI/IIT UNESCO (1993 – 2004) a v súčasnosti jeho čestná členka spolupracuje s mnohými zahraničnými inštitúciami a odborníkmi. Nositeľka viacerých ocenení Litfondu za teatrologickú činnosť. V roku 2010 získala vo Francúzsku cenu za divadelnú pedagogiku Prix François Florent z rúk zakladateľa renomovanej École Florent a v roku 2012 ocenenie Slovenského centra ITI/IIT UNESCO za mnohoročnú prácu na poli medzinárodných kontaktov slovenského divadla.